Mlčaním prekonala neopätovanú lásku ako Sirény z Kafkovej poviedky

Keď sa Odyseus vracal z Trójskej vojny, plavil sa so svojimi námorníkmi neďaleko ostrova Sirén. Vedel, že ak Sirény začnú spievať, námorníci otočia loď k ich ostrovu a všetci na útesoch zahynú.

Svojim mužom preto zapchal uši voskom, aby ich Sirény nemohli prilákať na skaly. On sám sa však nechal pripútať ku sťažňu, pretože chcel počuť ich krásne hlasy. Toto je príbeh z gréckej mytológie, avšak Franz Kafka si ho vyložil po svojom. V roku 1917 napísal poviedku, v ktorej hrdinom nebol grécky bojovník, ale zvodné Sirény.

„Úplne dôveroval hrsti vosku a zväzku reťazí a nevinne sa radujúc zo svojich úbohých prostriedkov plával Sirénam naproti. Avšak Sirény majú ešte jednu horšiu zbraň ako spev, totiž mlčanie. (…) A skutočne – keď sa Odyseus priblížil, mocné speváčky nespievali, buď sa domnievali, že tohto protivníka možno zasiahnuť len mlčaním, alebo pri pohľade na blaženú Odyseovu tvár, ktorý nemyslel na nič iného než na vosk a reťaze, zabudli na všetok svoj spev. Odyseus však, aby sa tak povedalo, nepočul ich mlčanie, myslel si, že spievajú, a že len on je chránený pred tým, aby ich počul.“

Franz Kafka túto poviedku nazval Mlčanie Sirén. O 68 rokov neskôr napísala španielska autorka Adelaida García Morales krátky román a nazvala ho rovnako (vyd. Slovart, 2016). Požičala si námet z gréckej mytológie, len si ho podobne ako Kafka vysvetlila po svojom.

Ďaleko od všetkých

Dej príbehu sa odohráva v najvyššie položenej dedine španielskeho pohoria Sierra Nevada v Andalúzii. Do Capileiri, ktorá vyzerá ako z filmu Julieta Pedra Almodóvara, prichádza učiteľka Mária. Prekvapená krásou regiónu zabúda na mestský život, ktorý doteraz viedla.

„Ako som stúpala nahor, ticho mi čoraz silnejšie zvonilo v ušiach. Keď som nakoniec uvidela údolie Poqueira, ostala som ohromená: bola to tá najkrajšia krajina, akú som v živote videla. Biele dedinky ani čo by spali a tisli sa ako lišajníky po bokoch a navrchu obrovskej hory. Oslepujúce svetlo tejto vznešenej krajiny ma tak dojalo, že razom vyprchali všetky moje obavy.“

Okrem Márie vymenila mesto za izolovanú dedinu aj Elsa. Tajomná mladá žena, ktorá má zvláštny hlas, čudné gestá aj pohľady a často mlčí, akoby sa túlala v krajine fantázie. Jej magický svet sa postupne mieša s realitou, až čitateľ stratí prehľad o ich hraniciach.

Môže za to láska medzi mužom a ženou, v tomto prípade medzi Elsou a Augustínom. Ten sa mladej Španielke najskôr zjavuje v snoch. Vkráda sa do jej podvedomia v nočnej more, v ktorej je mŕtvy.

Elsa ho v sne dobre pozná, vie o každom jeho detaile, hoci sa s ním nikdy nestretla. Čoraz viac však túži po jeho dotyku aj hlase.

Zmorená týmito predstavami trpí a potrebuje pomoc. Najskôr skúša dedinské zaklínanie, ktoré však nefunguje. Mária očarená novou priateľkou sľubuje, že jej pomôže hypnózou, hoci jej pravidlá vôbec nepozná. Je to však zvláštna atmosféra, ktorou Elsa Máriu k sebe vábi, podobne ako Siréna námorníkov. Tým hlavným (Odyseom) však zostáva Augustín – muž zo sna, s ktorým sa Elsa nakoniec stretáva v Barcelone, kde  sa len utvrdí, že k nemu cíti osudovú a nekonečnú lásku.

„Zatiaľ čo som čakala, ovládali ma strach i nádej. A vtedy, keď som bola sama, som Ťa uvidela. Mala som Ťa vrytého do mysle, do tmy pod privretými viečkami, do tepu svojho srdca…“

Iba v listoch je skutočný

Elsine city k Augustínovi sú skutočné a silné. Akoby boli také mocné, že by jej vystačili samotné. Else nepotrebuje nič viac len svoj príbeh v jej vlastnom čase a priestore.

„Keď som ju tak počúvala, musela som v duchu pripustiť, že láska, ktorá ňou lomcovala dňom i nocou, bola skutočnejšia než všetko, čo som predtým zažila.“

Elsa preto začne Augustínovi písať listy. Verí, že je to jediný spôsob, ako sa k nemu priblížiť, dotknúť sa ho, presvedčiť sa, že je skutočný. Práve v tých chvíľach je jej Augustín taký blízky, že keby bol naozaj pri nej, možno by to tak necítila.

V noci, keď sa ukladá spať, vníma jeho dych, teplo jeho tela a všetko, čo s tým súvisí.

„Mala som pocit, že to nebol spánok, ale prebudenie do záhadného citu, ktorý sa nemohol rozplynúť ani na dennom svetle. Už som nechcela zabudnúť. Milovala som Ťa naplno a teplo lásky ma hrialo počas nasledujúcich dní.“

Niekto by si to mohol vysvetliť ako nebezpečný prelud či chorobnú posadnutosť. Avšak pre Elsu je Augustínova blízkosť v takých chvíľach spojivom s reálnym svetom.

Po čase však sny začnú Elsu premáhať a ničiť. Potrebuje sa z nich vymaniť, oslobodiť sa od Augustína, ktorý ju v listoch odmieta. Už nechce žiť len pre svoje predstavy, ale prežiť naozajstnú lásku a nájsť večné šťastie.

„Zmierila som sa s tým, že mi už nikdy nenapíšeš a že Ťa nikdy neuvidím. Je to, akoby si nebol. Chcela by som uveriť, že nie som tá, čo Ťa miluje, čo na Teba posadnuto myslí, tá, čo ma ničí, ovláda a vedie do záhuby. Nie som tá, čo na Teba čaká, ktorej sa o Tebe sníva a z ktorej už neostalo nič, len Ty.“

Elsa je ako Klára

Adelaida García Morales nenapísala knihu len o láske, hoci práve vzťah medzi mužom a ženou je tu najvýraznejší. Za nešťastným príbehom Elsy sa ukrýva predovšetkým samota, ktorá napĺňa jej dni v Andalúzskych horách, ďaleko od Barcelony a Augustína.

„Zdá sa mi, akoby som stála na vzdušnej plošine, ktorá stúpa k smrti. A ty, Augustín, ma ničíš. Pozri, ako chradnem.“

Elsa je ako nešťastná Siréna, ktorá zostala uväznená na ďalekom ostrove. Kafkove hrdinky po stretnutí s Odyseom onemeli z jeho krásy a údivu, naopak Moralesovej Siréna mlčí, pretože nepozná inú odpoveď na svoje odmietnutie. Augustín je však podobne ako Odyseus k mlčaniu ľahostajný a plaví sa ďalej.

Elsa si preto vyberie dedinu a studené skaly, ktoré ju izolujú od okolia, aby v nich našla aspoň čiastočný pokoj a bola tak ďaleko od reálneho sveta.

„Pomyslela som si, že okrem všetkých dôvodov, pre ktoré odmietala odísť do mesta, bolo naozaj ťažké opustiť tieto hory. Dávali nám pocit, že život tu zastal, a my sme mohli oddychovať, uniknúť, hrať sa. Tu hore sa nám nič nezdalo dôležité.“

Elsa sa podobá na Kláru zo španielskeho románu Dom nenaplnených lások, ktorý napísala Cristina López Barrio. Obe trápia muži, ktorých milujú, no Klára sa narozdiel od Elsy nevzdáva, neutečie do vlastnej reality, ale svoju bezhraničnú lásku zmení na hnev a prekliatie.

Oba romány sa vyznačujú nielen mágiou, ale aj životom vidieka. Elsa nájde útočisko v Andalúzii, Klára je zas z Kastílie, kde takisto žijú tajomní dedinčania. Sú však len vedľajšími postavami bez konkrétnych mien, sem-tam sa mihnú a opäť odídu. Zatvoria za sebou dvere aj okenice a okolie sledujú zo svojho domova.

Ticho, sny a Odyseus

Moderná spoločnosť a veľké mestá nemajú zmysel pre Elsu ani pre Máriu, ktorá sa jej snaží pomôcť. Ich cesty sa uberajú skôr do samoty, kde vládne ticho, ktoré je ďalším motívom tohto románu.

Ticho sa v Moralesovej podaní premieta do lesov a prázdnych dedinských domov, kde už nikto nežije. Ticho je tiež Augustínovou odpoveďou na Elsine vyznania.

A potom sú tu sny, ktorými Elsa najskôr trpí, aby v nich nakoniec objavila to, čo jej v živote chýbalo a čo ju postupne začne ničiť.

„Nie je to tak, že v príbehu lásky a boja proti zabudnutiu zohráva sen oveľa väčšiu rolu než bdenie? Sen… V noci pre nás pripravuje stretnutie s tou, na ktorú sme zabudli a nechceli ju už vidieť. Hovorte si, čo chcete, v snoch môžeme mať dojem, že to, čo sa v nich deje, je skutočné.“

Snami sa končí aj celý román a samozrejme tiež Odyseom a Sirénami z Kafkovej poviedky. Tie hľadia na krásneho muža, ktorý chcel proti nim bojovať len obyčajným voskom a reťazami. Zabudol však, že Sirény majú aj silnejšiu zbraň ako svoje hlasy. Nakoniec mlčia ako Elsa v španielskych horách medzi stromami a všetky dúfajú, že ich láska sa zrodí opäť v inom čase za priaznivejších podmienok.