Michael Gira zo Swans: Hráme extrémne pozitívnu hudbu vyvierajúcu z korozívnej lásky

Pokyny zo strany hudobníkovho manažmentu boli pred rozhovorom úplne jednoznačné. Zamerať sa na tvorbu Swans po roku 2010, pýtať sa na nový album a aktuálne turné, neriešiť nič osobné. Promotér varoval, že to je 50/50. MICHAEL GIRA bude ako nevrlý a zlostný dôchodca, alebo ten najmilší človek na svete.



Ak sa nemýlim, váš koncert v Košiciach bude úplne prvým pre Swans na Slovensku. Je pre vás po všetkých tých rokoch na scéne stále zaujímavé objavovať fanúšikov v nových krajinách či regiónoch?



Vyznie to trochu ako klišé, ale ja naozaj neodlišujem národnosti. Hráme jednoducho pre ľudí, pre ľudské bytosti. Dúfam, že to tak aj všetci vnímajú. U vás sme už hrali, myslím, že to bolo v roku 1986. Vtedy to ešte bolo Československo. Bola to séria troch či štyroch ilegálnych koncertov.

Spája sa vám s tým obdobím nejaká zaujímavá spomienka?



Spomínam si iba na to, že pre mňa ako Američana bolo vtedy nesmierne zaujímavé navštíviť túto časť sveta pod komunistickou nadvládou. A skutočne som obdivoval odvahu ľudí, ktorí tie koncerty organizovali. Za také veci končili vo väzení. A aj napriek tomu nás zavolali, boli sme druhou takzvanou nezávislou kapelou, ktorej koncerty u vás organizovali. Prvou boli Pere Ubu, my sme prišli hneď po nich, zabezpečoval to ten istý promotér v prísnom utajení.

Keď už je reč o koncertoch, súčasná zostava Swans vyzerá na pódiu naozaj úžasne. Ako taká vlčia svorka sebaistých a sústredených hudobníkov. Ako by ste opísali svoje pocity a celkovú atmosféru, keď s nimi hráte?



Hráme spolu viac než sedem rokov. Ani neviem, koľko koncertov to už bolo. Možno dvesto alebo aj viac. Sme naozaj výnimočným spôsobom prepojení, nie je medzi nami veľa vecí, ktoré by nás rozdeľovali. Naším cieľom je vždy posunúť hudbu na nové miesto. Niekam, kde sme doteraz neboli. Presne o to sa snažíme. Nehráme len tak skladby z našich albumov. Berieme náš nový materiál a na koncertoch ho rozvíjame ďalej. Alebo máme skladby, ktoré sme ešte nenahrali, naživo ich štruktúru meníme a udržiavame ich tak pri živote. My jednoducho nehráme štandardný koncertný set.

Na koncertných turné je vždy veľmi dôležitá dobrá nálada a osobná pohoda, udržiavanie sa v dobrej kondícii. Máte nejaké osvedčené denné rituály?

Najlepšie, čo môžeš urobiť, je nesmrdieť (smiech). Dôležitý je aj dostatok spánku. Je to naozaj veľmi jednoduché. Každý deň máme množstvo telesného cvičenia. Sami si prenášame a nakladáme aparát, sami si všetko pripravujeme. Naše koncerty trvajú dve a pol, niekedy tri hodiny, čiže to je ďalšia forma fyzickej námahy. A najdôležitejšie zo všetkého je sústrediť sa na hudbu a snažiť sa vytvoriť niečo väčšie, ako sme my sami.

Vy si naozaj svojpomocne prenášate nástroje a aparatúru pred koncertmi?



Áno. Ľudia z klubov nám, samozrejme, pomáhajú, ale naozaj nie je dôvod, aby sme sa v tomto smere nejako šetrili.

Keď sme sa už rozprávali o tých rituáloch, máte so sebou na turné nejakú zaujímavú knihu? Počúvate nejakú dobrú novú hudbu?


V týchto dňoch naozaj nedokážem počúvať hudbu. Moje uši dostávajú riadne zabrať aj bez toho. Čítam však knihu, o ktorej si myslím, že ju budem čítať až do konca svojho života. Jorge Luis Borges a jeho kompletné dielo. Argentínsky autor, ktorý pracoval s metafyzikou. Je to tá najkrajšia beletria, akú si dokážem predstaviť. Čítam to stále dokola a čím viac to čítam, tým viac podnetov mi to dáva.

Je zaujímavé, aké veľké množstvo mladých ľudí si dokáže užívať vašu hudbu. Ako si vlastne predstavujete typického fanúšika Swans v roku 2017?



Či už je to on, alebo ona, najlepšie ich vystihuje predstava opice, ktorá behá po lese v baletnom kostýme (smiech).

Títo fanúšikovia vás v mnohých prípadoch objavili cez iné kapely, ako napríklad Mastodon, Neurosis, Isis alebo Baroness. Vnímate okolo seba túto scénu, ktorú ste vlastne zakladali a stále ste jej veľmi dôležitou súčasťou?



Nie (smiech). Ja tie kapely vlastne ani nepoznám. Okrem Neurosis, to sú milí ľudia. Naša hudba sa stále mení, od prvých dní, v podstate nepretržite. A dnes je to už niečo úplne iné ako v čase, keď sme možno inšpirovali takýchto hudobníkov. Hráme extrémne pozitívnu hudbu, odľahčenú, nemilosrdne vyvierajúcu z korozívnej, rozpadajúcej sa lásky; to je pre mňa to najviac, to najúžasnejšie, k čomu sa vieme prepracovať.

Swans vznikli v New Yorku v roku 1982. Lídrom a jediným stálym členom kapely je skladateľ, spevák, multiinštrumentalista, textár, básnik a spisovateľ Michael Gira. Posunuli hranice noise-rockovej a industriálnej hudby, spolu so Sonic Youth definovali pojem „newyorská noise alternatíva“, nekompromisne testujú hranice zvuku a odvrátené aspekty ľudského života.

Načrtli sme už vašu prezentáciu na pódiu. Zopár fanúšikov Swans mi rozprávalo o vašom koncerte vo Viedni. Tesne pred začiatkom ste vybehli na pódium a ukázali ste ste ľuďom holý zadok. To bola nejaká náhla inšpirácia či nejaká forma umeleckého odkazu?



Naozaj netuším. (smiech) Ale viem si predstaviť, že pre nikoho z nich to nebol príjemný zážitok.

Práve vychádza jeden z vašich albumových míľnikov, The Great Annihilator z roku 1995, v rámci reedície ako vinyl. Je to súčasť niečoho väčšieho pre vaše vydavateľstvo Young Gods Records?



Svoju hudbu vydávame na vinyloch už v priebehu posledných troch či štyroch rokov. Nové vydania sú znovu mastrované, majú nové obaly so správnymi údajmi. Snažíme sa, aby to pre ľudí bolo niečo špeciálne. Pre mňa je dôležité, aby jednoducho všetko bolo vydané, aby to bolo na vinyle, aby to bolo dostupné pre každého, kto chce objavovať našu hudbu. To je celé. Veď ide o 35 rokov práce. Naozaj chcem vidieť, že to celé existuje – tak dlho, ako sa len dá.

Je nejaká šanca, že ešte niekedy vyjde niečo pod hlavičkou Angels Of Light, alebo je táto časť vašej umeleckej výpovede definitívne uzavretou kapitolou?



Nemyslím si, že pod tým menom ešte niekedy niečo urobím. Nová tvár Swans by v budúcnosti mohla obsahovať niečo zo štýlov a hudby ako takej obsiahnutej v Angels Of Light. Ale nie som si tým ešte istý. Určite budem pokračovať so Swans. A bude to naozaj niečo odlišné, hneď po tejto sérii koncertov, ktorú ukončíme v novembri.

Na Slovensku ste známy aj ako spisovateľ, autor knihy Konzument z roku 1994. Je nejaká nádej, že sa k písaniu ešte niekedy vrátite?



Práve teraz som znovu začal písať. Po pätnástich rokoch. Uvidíme, kam to celé povedie. Ide mi to veľmi pomaly, ale je to naozaj niečo, čomu sa chcem venovať v budúcnosti, keď trochu poľaví intenzita aktivít okolo Swans. 

Vráťme sa ešte na chvíľu ku koncertom.

Čo sa podľa vás musí stať, aby ste svoj koncert označili za dobrý či priam výnimočný?

Podľa mňa je to vtedy, keď naša hudba dosiahne bod, v ktorom ju nehráme my, ale ona hrá nás. A keď sa prepojíme s publikom tak, že aspoň na malý moment všetci stratíme akékoľvek poňatie o priestore a čase.