Dôchodca: Starosta nás volá rýchla rota

STANISLAV IŽO sa narodil v roku 1951 v Ružomberku, maturoval na strojníckej priemyslovke, život strávil v Liptovskej Teplej. Dvadsať rokov pracoval ako dopravný referent a vedúci dopravy, pár rokov podnikal, po revolúcii bol osem rokov starostom Liptovskej Teplej, dnes je jej poslancom. Od roku 2012 je na dôchodku. Založil a vedie základnú organizáciu Jednoty dôchodcov na Slovensku vo svojej obci, je aj šéfom okresnej organizácie. Je ženatý, má dve deti.

Aký je prechod z pracovného života do dôchodku?

Záleží na človeku. Niekto dostane dôchodok a je celý bez seba, až nevie, čo by od nudy robil, iní zase nič nestíhajú. Medzi nich patrím aj ja. My penzisti máme dokonca aj špeciálny pozdrav – keď sa stretneme, zdravíme sa slovami „nemám čas“.

Penzista, ktorý chce niečo robiť pre seba aj spoločnosť, sa fakt nenudí. Ja napríklad chcem spoznávať svet, pomáhať okoliu, ale i starať sa o rodinu a dom, takže občas mám pocit, že ani nemám kedy žiť. Koľko by som toho potreboval porobiť aj na internete, ale nie je kedy.

Čo také?

Nie pozerať tam haraburdy stránky, ale ako dôchodcovia máme rôzne akcie a podujatia, k nim treba niečo napísať, popozývať ľudí, povymýšľať veci. Cez deň na to nie je čas, lebo máte inú robotu, potom je aj práca okolo domu a zrazu je noc. Som taký vyťažený, až nerozumiem, ako môže niekto na dôchodku tvrdiť, že sa nudí.

Čo sú to za ľudia? Celý život strávili v práci a nemali žiadne koníčky, nič, čo by im urobilo radosť, na čo by sa dnes mohli tešiť? Je smutné, že niekto príde do veku, keď už nemusí pracovať, a zrazu nevie, čo si počať. Len čaká, kedy zomrie. To nie je dobré.

Akých dôchodcov je viac?

Neviem, ale u nás v dedine je takmer polovica dôchodcov organizovaná v jednote dôchodcov. Stačilo, aby som ju založil, lebo to je vždy najťažšie – nájsť prvého, kto sa do toho oprie celou dušou a prehovorí pár ďalších. Funkcií na dôchodku, ktoré sú zdarma, sa totiž už nechce nik chytiť.

Na druhej strane, máme v okrese obce, kde organizácie jednoty dôchodcov fungujú aj dvadsať rokov, ale akoby už strácali dych. Logicky, lebo ak tam celý čas úraduje jeden predseda, ktorý už má svoj vek a nedokáže ísť s dobou, ako to môže fungovať?

Vo veľmi vysokom veku už len ťažko dokážete lanáriť iných, organizovať podujatia pri plnej sile, pracovať s internetom a podobne. Treba to nechať trochu mladším. Vidím to, lebo nové organizácie, ktoré sme založili, väčšinou fungujú výborne.

V tom by nám mali podať pomocnú ruku aj starostovia, ktorí dobre poznajú svojich občanov. Mali by do funkcií nahovoriť mladších. V konečnom dôsledku, ak budú mať aktívnu organizáciu dôchodcov, o ktorú sa môžu oprieť, bude to pre nich znamenať len významnú pomoc.

My sme boli v okrese štrnásta organizácia, vznikli sme koncom roka 2013. Odvtedy sme pokročili na číslo dvadsaťdva, zakladá sa dvadsiata tretia, a ak zlomíme aj poslednú obec, bude v okrese stopercentná organizovanosť.

Keď ste pred tromi rokmi zakladali jednotu dôchodcov v Liptovskej Teplej, okamžite bol o ňu záujem?

Začínali sme možno s tridsiatimi členmi, dnes ich je osemdesiat. Celkom slušné, nie? Áno, mohlo by ich byť aj viac, ale to by už prinášalo problémy. Už by nám nepostačovala súčasná klubovňa, museli by sme selektovať, kto na aké výlety a podujatia pôjde a podobne.

Napríklad poslednú výročnú schôdzu sme museli robiť v kultúrnom dome, lebo do klubovne sme sa už nepomestili – chceli sme totiž aj občerstvenie, aj kultúrny program, aj nejakých hostí, aj voľný pľac na zábavu.

Spomínali ste mi, že ste do svojich radov zlanárili aj 90-ročnú „dievku“.

No áno, pre mňa sú to všetko dievky, dievčatá, veď si ich pamätám z mladých čias. A táto mi veru povedala, ako ľutuje, že taký klub nefunguje už desiatky rokov, lebo si už dávno mohla užívať chvíle na dôchodku.

Kedysi pracovala na pošte, teraz chodí na naše akcie aj s dcérou, pretože aj tá už je na dôchodku. Pani má vzhľadom na vek aj menšie problémy so sluchom, ale nasadí si strojček a počuje celkom dobre.

Koľkokrát ma zastaví a vraví – Stano, kedy bude ďalšia akcia, čo ideme najbližšie robiť? Lebo ona veru ide na každý výlet, na každú kultúrnu akciu. Dokonca aj na autobusové zájazdy či na kúpalisko. Vek ju nezastaví.

Kdeže by sa nešla kúpať s partiou alebo by vynechala guľášovú akciu či posedenie v klube. A tak to má byť. Všade sa prihovorí, porozpráva, aj si zaspieva, jednoducho nezmar ženička, hoci je maličká, útla. Len nad tým banuje, že klub neexistoval už skôr.

Čo rozhodne, že niekto si užíva život aj vo vysokom veku a iný sa utápa v samote a depresiách?

Človek musí byť aktívny už za pracovného života. Ak niekoho nič nebaví, na dôchodku sa to nezmení, maximálne bude lamentovať u lekárov. Niektorí sú len takí „domkári“, nikdy sa s nikým nepotrebujú pozhovárať, len sedia doma a čučia do televízora.

Iným napríklad úplne postačuje sledovať šport, ísť na futbal, prípadne si posedieť s kamarátmi pri pive. Ale sú aj takí, čo sa tešia na čokoľvek, čo sa chystá, a len hecujú, nech to už niekto zorganizuje.

Kto býva na dôchodku aktívnejší – muži či ženy?

Keď som nastúpil, v základných organizáciách bolo málo mužov, možno okresný predseda, tajomník, predseda mestskej organizácie a dosť. Pribudol som tam ako muž medzi samé ženy, tie viedli všetky základné organizácie.

V nových organizáciách, čo zakladáme, sa nám celkom darí pritiahnuť aj mužov. Už sme štyria či piati predsedovia. Keď organizácia nemá aj mužskú časť, celé sa to tak trochu mení len na také ženské „klábosenie“.

Lenže tu i tam treba občas niečo spraviť a viete, ako je to bez mužov. Stačí len niečo v klubovni „poreparovať“, „omaľovať“, preniesť dačo ťažšie… A bez mužov sa nedajú ani robiť nejaké náročnejšie brigády.

V akom zmysle?

V koľkých organizáciách si robia maximálne takú brigádu, že sa pár žien vyberie na cintorín niečo počistiť, prípadne skrášliť pomník v obci pred nejakými oslavami. A to je za rok všetko. Iné od nich ani nemožno očakávať. Lenže my u nás máme také brigády, že aj starosta nás volá rýchlou rotou. Vždy, keď treba, ma osloví.

Aj teraz už len čakáme na to, aby sme sa mohli pustiť do čistenia ciest po zimnej údržbe, ale aj do vyčistenia melioračného kanála. Aj by sme už začali, ale počasie to u nás zatiaľ nedovoľuje.

Čiže dôchodcovia zdarma a dobrovoľne pracujú pre obec?

No, zdarma. Starosta aj zastupiteľstvo nám niečo dajú na činnosť, na naše akcie, na výlety. Prvý rok nám dali tuším 800 eur, druhý 1700, tretí 2000 eur. Lebo vedia, že robíme. Pomedzi to nám aj niečo iné zasponzorujú.

Za lanský rok sme ako penzisti odrobili v obci možno 600 brigádnických hodín. A to aj náročných prác. Nás to baví. Natierali sme ploty, čistili melioračný kanál a to bola riadna drina, betónovali a opravovali sme poškodené schody, oporné múry, robili poriadok okolo potoka, stavali nové parkoviská, postavili sme aj nové autobusové čakárne, asfaltovali sme väčšie výtlky na cestách.

A tu nejde len o záverečné montovanie, ale aj o prípravu, demontovanie starého, planírovanie pozemkov. Nenudíme sa, roboty je veľa.

Čím presviedčate dôchodcov, ktorí si môžu doma vyložiť nohy, aby šli zdarma pracovať v prospech obce?

Nechodia všetci, lebo niektorým to už vek a choroby nedovolia, nemôžem nechať betónovať niekoho s dvomi barlami. Ostatní sa však tešia, netreba ich presviedčať, sami sa dožadujú. Koľkokrát ma aj oslovia, že kedy bude dáka brigáda. Takých je možno dvadsať až tridsať.

Napríklad predvlani sme v areáli školy ponatierali stĺpy, lebo boli hrdzavé, vyčistili sme okolie plota, tento rok ho budeme natierať. A to je kusisko roboty, veď areál má viac ako dva hektáre.

Natreli by sme ho už aj minulý rok, lenže sme im povedali, že si musia zohnať farbu, lebo tam jej treba možno i viac ako 100 kilogramov. Riaditeľ školy už zohnal sponzorov, tak mu ten plot v máji alebo v júni natrieme. Čožeby sme nenatreli?

Po dobrej brigáde si dáte aspoň vínko a poklebetíte, nie?

No, tak občerstvenie musí byť, vždy si ho nejako zariadime alebo niečo poskytne starosta. Po robote si sadneme, aj si guľáš navaríme, prípadne klobásku opečieme, posedíme, podebatujeme. Patrí to k tomu.

Koľko akcií máte ročne?

Každú chvíľu je nejaká. Nejde len o robotu, ale aj o aktívny oddych. Veľa chodíme do divadiel. Najradšej do Spišskej Novej Vsi. Tam sa nám aj najviac páči a máme to blízko. Pomaly tam však už nemáme na čo ísť, lebo sme už videli všetky predstavenia.

Ráno o siedmej sadneme na vlak, o deviatej sme tam, pomaličky sa prejdeme cez mesto, dáme si kávičku, o desiatej doobeda je predstavenie. Po divadle si zájdeme na obed, na menu, na pivko, popozeráme si mesto a o tretej alebo štvrtej ideme domov. Takto máme pekný celodenný výlet.

Podobne chodíme aj do divadla do Košíc, keď hrajú doobeda. Večer nemáme šancu, lebo nám nejdú domov spoje. A chodíme aj do divadla v Banskej Bystrici, v Martine, máme toho dosť. Výhodou je, že doobedňajšie predstavenia sú lacné, stoja dve či tri eurá.

Vlaky zadarmo vám zrejme pomohli.

Nepochybne. Preto nimi chodíme aj na výlety po Slovensku, snažíme sa ho spoznávať. Možno niektorí to kritizujú, že dôchodcovia sa môžu zadarmo flákať, ale podľa mňa si za to, čo v živote urobili, takéto niečo zaslúžia.

Penzie sú zväčša biedne, údajne až 27 percent dôchodcov žije pod hranicou životného minima. U nás poznám viacerých ľudí, čo musia vyžiť z 200 eur. Ako sa z toho môžu rozťahovať, kam môžu ísť? Dve eurá na lístok do divadla či na kúpalisko už nájdu, a ak nie, doplatíme im ho my.

Túto zimu sme boli vlakom dvakrát v Tatrách, ale ročne si organizujeme aj päť či šesť vlastných autokarových poznávacích zájazdov. Raz ročne chodíme k moru, do Chorvátska či Talianska. Tento rok pôjdeme už štvrtýkrát. Minulý rok nás bolo 64, predminulý 56 ľudí. Záujem je veľký.

Radi chodíme aj na Moravu. Vyberáme si, kde sme ešte neboli. Ľudia by chceli aj Poľsko, Česko a Prahu, ale to sa musíme pripraviť, lebo to má zmysel urobiť aspoň na štyri dni, na kratšie sa neoddá ísť.

Chodíme aj na Ružomberskú lýru, čo je prehliadka speváckych súborov dôchodcov, chystá sa už 13. ročník. Je to krásne podujatie, príde aj štrnásť súborov, penzisti vždy obsadia celý kultúrny dom. A robíme aj fašiangové posedenia, zábavy, športové hry a všetko možné. Koľko akcií máme takých, na ktoré sa ani všetci záujemcovia z okresu nezmestia.

Čo najviac trápi dôchodcov?

Dôchodcovia, najmä tí starší, už majú svoje choroby. A keď sa niekomu nedá poriadne chodiť ani robiť, trápi ho to. No a nikto nemá peňazí nazvyš, niektoré dôchodky sú veľmi biedne.

Aj preto sú mnohí radi, že môžu prísť na našu brigádu, kde si aj zajedia, aj vypijú, aj sa zabavia, aj je z nich nejaký osoh. Rovnako je to so zájazdmi – jednodňové stoja možno 15 až 20 eur a v tom sú už aj vstupenky a obed.

Našťastie, v našom regióne sa nedeje to, že by deti odkladali rodičov do ústavov. Naopak, využívajú ich ako pomoc. Koľko starých mám sa musí starať o vnúčatá a ráno ich vypraviť do školy a venovať sa im aj po návrate domov.

Aj preto musíme väčšinu našich akcií robiť doobeda, keď sú deti v škole. Poobede majú všetci plno roboty. Nielen okolo vnúčat, ale aj v záhradkách. Takých, čo sa nudia a sedia len na futbale alebo v krčme, je tu minimum.

Prečo sa musia staré mamy starať o vnúčatá?

Lebo rodičia musia ísť do práce skôr ako deti do školy a prichádzajú dávno po jej skončení. Bez starých materí by to nefungovalo. To je dnes taký svet.

Chodíte aj na predajné akcie šmejdov?

To nie, takýmto haraburdám sa my nevenujeme. Ale dakedy chodili aj ľudia od nás, lebo po schránkach boli stále nahádzané letáčiky podvodníkov. Lanárili ich na výlet, na obed, na všetko a domov prišli s hrncami za 40-tisíc korún.

Alebo si pre seba objednali haraburdy ako kosmodisky a podobné veci, potom to možno tri roky splácali a dnes je všetko zahodené, lebo im to bolo nanič. Posledné roky však už, našťastie, takú skúsenosť s tunajšími nemám.

Pred tromi rokmi mi šéf krajskej jednoty dôchodcov v Banskej Bystrici vravel, že horšie ako dôchodcovia sa majú mladí. Vnímate to podobne?

My starší už toho toľko nepotrebujeme – nemusíme si kupovať na seba toľko oblečenia, napríklad aj ja pri kúpe premýšľam, či to ešte zoderiem a komu by to načo bolo po mne, vieme sa uskromniť aj v jedení.

Nepotrebujeme drahé reštaurácie ani plesy, my si spravíme vlastný za osem eur a máme v tom jedlo, kávu, hudbu aj víno. Rozhodujúca však je zamestnanosť. Ak mladí pracujú, dá sa prežiť. Ak robotu nemajú, musí to byť hrôza, najmä ak majú deti.

Ako je na tom váš región?

Našťastie, u nás problém s nezamestnanosťou až tak nepociťujeme, veď starosta ani nemá koho dať na aktivačné práce. Má možno dvoch, troch. Je tu dosť pracovných príležitostí, výrazne pomáha turistický ruch, ale mnohí mladí odišli za prácou aj do zahraničia.

Vidieť to aj na domoch v našej dedine – možno dve tretiny z nich sú zrekonštruované alebo nové. Faktom je, že mladí ľudia majú vyššie náklady ako starší. Nezávidím im. Aj potrebujú vlastné bývanie, aj si dožičiť cestovanie po svete, niečo pomíňajú na novú techniku, čo nám starším až tak netreba.

Na druhej strane mladí často mávajú výdavky, ktoré by ani nemuseli – kúpia si nový počítač, mobil, a o pár mesiacov je to pre nich morálne zastarané a kúpia si nové. Potom tu je len množstvo zbytočného elektronického odpadu.

V zbernom dvore vidím, že takmer polovica vecí je tam funkčných. Niekto by bol šťastný, že také niečo doma má, a iný to vyšmarí len preto, lebo televízor nemá plochú obrazovku, že mobil má zastaraný dizajn, že možno trojročný nábytok je už nemoderný… Škoda hovoriť.

Debatujete s dôchodcami aj o politike?

Nie, sme apolitická organizácia a politiku do našej činnosti vháňať nechceme. Každý má svoj názor, nech si volí, koho chce.

Samozrejme, pred voľbami nás okamžite zavoňajú kandidáti rôznych strán, prídu na naše podujatie, aj dačo prinesú, aby sme na nich nezabudli. Myslím však, že na výsledok volieb to nemá až taký vplyv.

Prečo sa podľa vás do parlamentu dostala Kotlebova strana? U vás skončila druhá.

U nás a v okolí aktívna nie je, aspoň o tom neviem, ani tu nerobila kampaň, poznám však dosť ľudí, ktorí hovoria, že tam treba aj takých. Vraj tým ostatným aspoň povedia svoje.

Viete, čo im najviac pomáha? Nie som odborník, ale myslím si to. Čím viac proti nim ostatné parlamentné strany broja, tým väčší úspech majú. Zorganizujú si míting či nejakú prednášku a pod nejakou zámienkou im to zrušia.

A práve to im hrá do karát, môžu totiž tvrdiť, že ich kritici sa boja pravdy, preto ich ani nepustia k slovu. Takto vznikajú martýri. Výsledkom je, že ich volia aj tí, ktorí by to inak neurobili. Keby im to nezrušili, možno by neboli až takí zaujímaví. A vidím ešte jeden dôvod, prečo ľudia volia takto protestne.

Konkrétne?

Ani jedna politická strana sa napríklad nezastáva dostatočne rodín s deťmi. Pozrite sa na rodinné prídavky, tie sú tuším 23 eur. To je na hanbu sveta, veď toľko sa dávalo hádam aj za socializmu. Čo z tej sumy zaplatíte? Ledva pár balíkov plienok. Ľudia potom volia niekoho nového, lebo starým stranám už neveria a nové im to sľubujú.

Ako vôbec môže mať niekto v tejto krajine pohnútku vychovávať deti? Veď na dieťa treba minimálne dvesto až tristo eur mesačne, nie dvadsať. Radšej nech to ani nedávajú, lebo je to výsmech, totálna almužna.

Ako chceme riešiť demografickú krízu, keď politické strany robia všetko pre to, aby tu deti nik nemal? Zamestnania majú všetci také, že drú do noci, aby uživili rodiny, škôlky sú niekde nedostupné, jasle nemáme, školy tiež nie sú na bohvieakej úrovni, a ak, tak sú ďaleko a deti treba voziť, veď to takto nejde. To aby rodič ani nechodil do práce.

Ak niekto nemá starú mať, kto sa o tie deti postará, keď rodičia drú, aby mali na hypotéku? Výsledkom je, že deťom sa nechce ani učiť, len im treba dať počítače na hranie, telefóny na ucho a hotovo. Nik sa s nimi nerozpráva, nik na ne nemá čas, nemajú žiadne záujmové organizácie, nemajú sa kde angažovať.