Prečo ľudia neočkujú deti? Psychológovia sa pýtali rodičov, pediatrov a skúmali Modrého koníka

Rodičia sa viac obávajú vedľajších účinkov očkovania, ako ochorení typu mumps či detská obrna. Tie už dnes na Slovensku bežne nevidia, zato strašidelných prípadov vedľajších účinkov na webe nájdu veľa. Psychológovia zisťovali, prečo ľudia odmietajú očkovanie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Mária Hatoková z Ústavu experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied a Radomír  Masaryk z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského robili výskum o tom, prečo stúpa počet ľudí, ktorí odmietajú očkovať svoje deti. Prečo to robia, aké majú argumenty a ako sa dá proti tomu bojovať.

Pred dvadsiatimi rokmi ľudia nepochybovali o tom, či majú očkovať svoje deti. Čo sa odvtedy zmenilo?

Hatoková: Spochybňovanie očkovania sa výraznejšie prejavilo v 90. rokoch, keď zo západu prišla štúdia, ktorá dávala do súvisu očkovanie a autizmus. Štúdia bola potom stiahnutá a vedecky spochybnená. Aj preto sa začali rodičia pýtať na nežiaduce účinky. V minulosti sme prišli, postavili sme sa do radu, napichali nás. Žiadny informovaný súhlas, ktorý je dnes už nutnosťou. V súčasnosti sa mení postavenie lekára a vzťah k nemu.

Čo máte na mysli?

Hatoková: Predtým sa názor lekára nespochybňoval, teraz máme dostupné medicínske informácie voľne na internete, kde si môže ktokoľvek informácie od lekára overiť. Lekárska autorita je tak vyzývaná novým typom informovaného pacienta, čo so sebou prináša nároky na komunikačné zručnosti lekára i na jeho čas. Ďalším dôvodom je nedôvera voči štátu a inštitúciám. Dôležitou témou je aj farmaceutická lobby, rodičia ju vnímajú nielen pri očkovaní, ale aj pri antibiotikách. Vidia veľa reklám a neveria, že predpisovanie liekov je iba v záujme dieťaťa. Ďalší dôvod je, že dnes prevláda individualizmus nad kolektivizmom. Ohrozenie vlastného dieťaťa vedľajšími účinkami očkovania je pre rodičov omnoho závažnejší argument ako nejaký prospech kolektívnej imunity.

Masaryk: Sociálne siete a prístup k informáciám spôsobujú revolučnú zmenu v tom, ako vnímame svet okolo seba, ako vnímame autority či štát. Vyvolávajú predstavu moci bežných ľudí, ale je to skôr ilúzia ako reálna moc. Rovnako je ilúziou alternatívnosť. Akoby sme si zvykli, že ku všetkému máme na výber niekoľko alternatív, ktoré sú rovnocenné. Potom ľahko podliehame ilúzii napríklad v zdravotníctve, že existujú alternatívne metódy, ktoré sú rovnocenné.

V štúdii ste písali, že ľudia, ktorí odmietajú očkovanie, často inklinujú k homeopatii. Ak im prekáža reklama pri  farmaceutických firmách, neprekáža im reklama na homeopatiká, ktorej je veľa v televízii aj na bilbordoch?

Masaryk: Ľudia si akoby neuvedomujú, že pri mnohých alternatívnych či prírodných produktoch platí tá istá výhrada, ako pri oficiálnej medicíne, že je to rovnako biznis a sú tam rovnaké komerčné záujmy ako pri liekoch. S tým rozdielom, že lieky sú do veľkej miery regulované, lebo sa nemôžu predávať také, ktoré o sebe tvrdia, že znižujú teplotu, ale v skutočnosti ju neznižujú. Ale vo sfére voľnopredajných prípravkov môže každý predávať tabletky trebárs na zväčšenie prsníkov a je to absolútne legálne, aj keď nič nezväčšujú.

Hatoková: Dôležitým faktorom je aj návrat k prírode, ktorý sa stáva kultúrnym trendom. Všetko, čo nie je chemické, sa javí byť lepšie. Doslova to bol návrat k babičkovským receptom. Ak to platilo v minulosti, prečo by som mala užívať antibiotiká.

Napríklad, keď vidia vážne nežiaduce účinky, ktoré má legitímna liečba chemoterapiou. Potom vidia alternatívny produkt, ktorý ich nespôsobuje, ale zároveň nelieči ich chorobu. Momentálny individuálny komfort tak má pre nás väčšiu hodnotu ako nejasná budúcnosť, nemáme istotu, či liečba naozaj zaberie. Rovnaké to je pri očkovaní. Momentálne zisky sú lákavejšie ako budúce neisté zisky.

Mária Hatoková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Mária Hatoková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo to tak vnímame?

Hatoková: Očkovanie je nepríjemné, sú tam okamžité reakcie ako začervenanie a teploty. Je tam riziko vážnych porušení, aj keď je to v promile prípadov. Ako rodičia nevieme, či dieťa na tú chorobu v budúcnosti ochorie, nevieme, či ho vakcína podrží a na ako dlho. Pre rodiča je dôležitejší okamžitý komfort dieťaťa ako neistá ochrana v budúcnosti.

Masaryk: Očkovanie je trochu ako platenie daní. Je to niečo, čo nik nerobí s radosťou. Keď sa jeden človek rozhodne, že nebude platiť dane, štát to vydrží. Ak mu na to nik nepríde, nič sa nestane. Naďalej bude mať záchrannú službu, policajti budú na uliciach, budú sa stavať cesty. Keď to spraví desať percent ľudí, služby štátu sa zhoršia, ale stále to nejako prežijeme. Ak by sa všetci rozhodli, že nebudeme platiť dane vôbec, tak máme problém. Očkovanie je niečo podobné. Nie je ľahké prijať, že očkovanie má krátkodobé riziká pre jednotlivcov, ale z pohľadu spoločnosti je to prínosná technológia, ktorá funguje.

Od roku 2012 klesá počet rodičov, ktorí dávajú zaočkovať svoje deti. Sme teraz na vrchole, alebo to bude stúpať?

Hatoková: Robili sme prieskum aj s pediatrami, máme asi 15 hodinových rozhovorov. Neprináleží nám psychológom, aby sme to hodnotili. Ale aj keď zaočkovanosť klesá, dá sa povedať, že po tých najsilnejších rokoch antivakcinačných kampaní nechuť očkovať klesá.

Čo sa zmenilo?

Hatoková: Lekári hovoria, že k zmene postoja prispela migračná kríza. Pri diskusii o očkovaní je dôležité si uvedomiť, že dnešná generácia rodičov nezažila žiadnu chorobu, proti ktorej sa dá očkovať, v takej miere, aby ich to vystrašilo. Na začiatku minulého storočia bolo veľa chorôb, na ktoré ľudia umierali a nedali sa liečiť. Keď sa vynašla vakcína proti pravým kiahňam, pre ľudí bolo omnoho dôležitejšie, aby sa zastavilo šírenie choroby, ako to, či má vakcína nežiaduce účinky. Keďže sa pravidelne očkovalo, mnohé choroby sú potlačené.

Vymizli teda úplne?

Hatoková: Nevymizli, ale v týchto geografických podmienkach sú potlačené, a my ich nezažívame. Začíname sa teda báť toho, s čím sme v kontakte, teda vedľajších účinkov vakcín. A to aj napriek tomu, že sa väčšina ľudí stretne len s bežnými komplikáciami. Ale rodič je aj tak zneistený a má v sebe príliš veľa strachu o dieťa. Ak rodič prežíva veľkú úzkosť, tak neprečíta, že 99,2 percenta detí nemá vedľajšie účinky, ale prečíta si, že 0,8 percenta detí reaguje na vakcínu závažne.

Nepodporuje vakcináciu aj to, že sa priblížila epidémia osýpok? V Rumunsku zabila 16 ľudí, v Maďarsku zatvorili nemocnicu.

Hatoková: Nebezpečie, ktoré sme tu desiatky rokov nezažívali, sa zrazu priblížilo. Preto je otázne, či bude zaočkovanosť naďalej klesať. Pediatri tvrdili, že ak v Bratislave umrie niekto na meningokokovú infekciu, tak mnoho rodičov dá hneď svoje deti zaočkovať. Keď sa reálna hrozba približuje, rodič reaguje iným spôsobom.

Robili ste rozhovory s matkami. Koľko je takých, ktoré sú rozhodnuté neočkovať svoje deti?

Hatoková: Je tu skupina rodičov, ktorá je úplne proti očkovaniu, skupina, ktorá je za, a potom je veľká skupina nerozhodnutých. Najväčšia skupina sa rozhoduje aj podľa toho, čo sa deje v našom regióne a či je hrozba blízko.

Masaryk: Percentuálne sa to nedá povedať, lebo nemáme dáta na takej veľkej vzorke. Keď hovoríme s matkami, máloktorá bola od začiatku striktne proti vakcinácii. Odpor k očkovaniu sa skôr vyvíja. Veľmi často sa vyvíja aj na základe zlej skúsenosti s komunikáciou s lekármi. Napríklad sa sťažujú na nedostatok empatie, necitlivý prístup, často lekári v najlepšej vôli presvedčiť ľudí dosiahnu pravý opak.

Psychológ Rado Masaryk. Foto N – Tomáš Benedikovič
Psychológ Rado Masaryk. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo?

Masaryk: V USA vyšla pred pár rokmi štúdia, ktorá ukázala, že väčšina pokusov štátu presvedčiť ľudí, aby očkovali, je kontraproduktívna a skôr zvyšuje neochotu ľudí očkovať. Napríklad podľa môjho lekára je veľmi dobrá stratégia ukázať ľuďom, že ich argumentácia pri rozhodnutí neočkovať nesedí. Napríklad, že nemajú problém očkovať svoje zvieratá, ani sa zaočkovať, keď idú do cudzej krajiny. Lenže to je technika, ktorá nefunguje. Ak takémuto rodičovi racionálne ukážem jeho nekonzistentnosť, tak sa začne brániť. Berie to ako aroganciu a útok. Často sa odmietnutie očkovania prezentuje ako sloboda v rozhodovaní a to znie atraktívne. Ale keď sa nad tým zamyslíte, je to presne také, ako keby sme chceli slobodu v platení daní – nech si platí každý, koľko chce.

Vo výskume ste hovorili so skupinami matiek s deťmi do päť rokov a so skupinami študentiek. Pozerali sa na očkovanie inak?

Hatoková: Rozdiel v argumentácii bol. Rodičia sú zaplavení informáciami a nevedia si z nich vyberať, čo je relevantné. To zvyšuje ich neistotu. Nemajú medicínske vzdelanie, nemajú žiadny kľúč, podľa ktorého majú informácie filtrovať. Ďalšia veľká zmena je, že pred storočím mali rodičia veľa detí, rátali s tým, že niektoré z nich sa nedožijú dospelosti. Dnes máme jedno, dve, tri, pri ktorých veľmi lipneme na ich živote a zdraví. Zažívame veľmi úspešnú medicínu a nevieme sa vysporiadať s tým, že sú stále oblasti, kde medicína nevie pomôcť, alebo že sa stane niečo nepredvídané na individuálnej úrovni a dôjde k vážnemu postihnutiu napríklad pri očkovaní. Neistota u rodiča spôsobuje, že sa nevie rozhodnúť. Niektorí autori hovoria, že voľba, ako pristupovať k ochoreniam, je u rodiča jedna z kľúčových rodičovských volieb. Volím si štýl a spôsob, ako budem nakladať s ochorením dieťaťa. Mám záujem, aby dieťa bolo zdravé, aby prežilo dobre ten život. Voľby sú veľmi náročné. V pozadí je veľa emócií.

Čo rodičov ovplyvňuje pri rozhodovaní, či očkovať alebo nie?

Hatoková: Rodič sa rozhodne tak, aby si to vedel obhájiť v prvom rade pred sebou, aby, ak sa niečo stane, sa necítil prehnane vinne. Rozhoduje o živote a poškodení svojho dieťaťa. Je otázne, čo je pre neho viac zaťažujúce – či následok choroby alebo očkovania. Z výskumov vychádza, že rozhodnutie v prospech očkovania prináša u neistých rodičov väčšie pocity viny v prípade poškodenia dieťaťa, lebo ide o aktívne rozhodnutie – ja som sa rozhodol dať ťa zaočkovať a ty znášaš následok rozhodnutia. Ak dieťa nedám očkovať, nechám na osud, či prinesie chorobu, a ak áno, či to imunita dieťaťa zvládne. Ak to nezvládne, nie je to následok môjho aktívneho rozhodnutia. Na rodičoch, ktorí neočkujú, je často nálepka, že sú zlí rodičia. Z výskumov vychádza, že rodič, ktorý očkuje aj neočkuje, má rovnaké rozhodovacie procesy, len je iné, ktorému argumentu dá väčšiu váhu. Obaja chcú rovnako dobre pre svoje dieťa, ale vychádzajú z iných predpokladov.

Masaryk: Štát dostatočne nekomunikuje benefity očkovania, ale hrozí sankciami. Neočkovanie tak často vytvára pozitívnu identitu protisystémového rebela a bojovníka proti mainstreamu, čo takýchto ľudí utvrdzuje v ich postojoch.

A vďaka rôznym stránkam si vie nájsť aj skupinu podobne zmýšľajúcich ľudí.

Masaryk: Presne. Keď má človek takýto vyprofilovaný postoj, tak začne byť selektívny, vytvorí si skupinu ľudí, čo sa vzájomne podporujú, a bude ignorovať ľudí, ktorí sú na opačnej strane. Môže mať reálne viac známych, ktorí očkujú, ako tých, čo neočkujú, ale bude to ignorovať.

Hatoková: Toto je extrém. Keď sa už identifikuje, že nebude očkovať a je pevne rozhodnutý, dodatočná informácia, ktorá by mala protiargumentovať, neprechádza. Rozhodnutie je urobené a nedá sa narušiť zvonku. Stále je tam však väčšinová populácia, ktorá váha, a tam veľmi záleží na tom, komu dôverujú. Ak veria svojmu pediatrovi, dajú dieťa zaočkovať aj napriek vlastnej neistote. Ak mu nedôverujú, hľadajú alternatívne zdroje, ktoré by ich podporili.

Ako si lekári majú budovať dôveru?

Hatoková: Veľmi dôležitý je čas. Rodičia potrebujú niekedy oveľa viac času, aby dnes urobili rozhodnutie, ako to bolo v minulosti, keď sa nediskutovalo. Diskusia u niektorých môže byť zdĺhavá a náročná. Ani rodič, ani lekár to v dnešnej dobe nemajú ľahké.

Ako vyzerali skupiny matiek, s ktorými ste robili rozhovory? Najviac tam bolo váhavých matiek?

Masaryk: Najskôr sme robili predvýskum so študentkami, boli sme zvedaví, ako o tom rozmýšľajú v situácii, keď ešte nemajú deti. Boli to mladé ženy, ktoré budú mať deti možno o pár rokov. Keď sme sa ich pýtali na to, či by svoje deti zaočkovali, tak vlastne riešili situáciu, ktorú nepoznali. Tak hľadali inú podobnú situáciu z ich minulosti, ktorá im v tom mala pomôcť. Veľmi často si spomenuli na situáciu, keď im lekár predpísal antibiotiká už pri ľahkej infekcii. Ony si antibiotiká nevybrali, a aj tak vyzdraveli. Vytvorili si predstavu, že lekári často predpisujú lieky, ktoré sú zbytočné – a potom to vztiahli aj na očkovanie.

Ako si to vysvetľovali?

Masaryk: Spravidla tým, že je to ich snaha zarobiť peniaze na zbytočných liekoch. Cez túto historku si študentky interpretovali aj vakcináciu ako snahu doktora za každú cenu niečo predpísať. Druhým problémom, ktorý v diskusiách zaznieval, bola obrana pred pretechnizovanou spoločnosťou. Je tu teraz veľmi silný trend, aby sme išli viac k prírode, žiadne éčka a samé bio produkty. Keď sa to preženie, môže tento trend nadobúdať absurdné podoby. Mnohé látky, ktoré sú prírodné, sú predsa škodlivé a mnohé chemické látky nám zas pomáhajú. V každom prípade však takéto nastavenie nie je dobrým základom pre pozitívny vzťah k očkovaniu.

Ako to bolo u matiek?

Masaryk: Prevažná väčšina z nich dala dieťa očkovať. Asi len v troch prípadoch zo zhruba 40 oslovených vo výskumnej sonde nedali, a väčšinou to boli matky, ktoré žili v zahraničí, kde je predpísaných menej očkovaní ako u nás. Napríklad, prvé dieťa očkovať dali a ďalšie už nie. Bolo to najmä v prípade, že ony alebo ich známi mali negatívne skúsenosti.

Hatoková: Matky, ktoré druhé deti nedali očkovať, väčšinou s prvým zažili nejakú väčšiu komplikáciu po očkovaní. A nemali viac odvahu očkovať ďalšie deti. Chce to veľmi veľa sily, aby sa rodič dokázal rozhodnúť proti tejto skúsenosti.

Je rozhodovanie o tom, či očkovať alebo nie, racionálne?

Masaryk: Rozhodovanie ľudí všeobecne nie je veľmi racionálne. Je iné, ak robí rozhodnutie expert, ktorý vie, že má hľadať metaštúdie, vie, že má čítať medicínske časopisy, a rozumie im. Problém je, že väčšina ľudí takto nepostupuje a nemá na to spôsobilosti. Venujeme sa téme očkovania tri roky a za ten čas sme natrafili asi na troch respondentov, ktorí postupovali cez metaštúdie a odborné články. Väčšina ľudí sa rozhoduje tak, že dá kľúčové slová do vyhľadávania. Ale nájdu tam najmä antivakcinačné články a stránky.

Prečo?

Masaryk: Zástancovia vakcinácie si vo voľnom čase nerobia stránky, aké je očkovanie super. Aj v médiách a na sociálnych sieťach majú menšie zastúpenie ako tí, ktorí sú proti očkovaniu. Keďže boj proti vakcinácii dáva ľuďom identitu bojovníkov proti systému, tak píšu blogy, chodia do diskusií, prezentujú sa.

Čo nájde človek, keď dá do Googlu očkovanie?

Masaryk: Veľa príbehov s nežiaducimi účinkami. Je to tak, lebo, ak má dieťa problém po očkovaní, tak je príbeh silný. Ale už tam nenájdete, či nemalo iné choroby či komplikácie, a ani to, koľko na takéto jedno dieťa pripadá detí, ktoré očkovanie zvládli. Rodičia, ktorí dali zaočkovať dieťa, a to nedostalo osýpky, nebudú písať oslavné blogy na očkovanie. Takéto niečo nie je príbehom. My ako ľudia sme neboli pripravení na dnešnú situáciu, nevieme spracovať informácie, ktoré sa na nás hrnú, a vakcinácia je obeťou nepripravenosti konzumovať médiá v podobe, v akej prichádzajú dnes. Mnohí ľudia majú problém rozlišovať už len takú základnú vec, že v online denníku sa mieša redakčný obsah so súkromnými blogmi.

Hatoková: Mediálny priestor na druhej strane  je už taký nasýtený, že matky vo výskume povedali, že nedôverujú ani príbehu na internete, lebo je to z kategórie „pravdivých príbehov“. Že ide o zinscenované príbehy, aj keď tvrdia, že ide o realitu. Zmätok nastáva aj v tom, že tých emocionálnych príbehov je tak veľa, že ľudia začínajú byť otupení.

Masaryk: Dnes keď sa ľudia rozhodujú, majú spravidla k dispozícii dva extrémne tábory – informácie od lekárov a to, čo im hovoria konšpirátori. Ľudia nájdu silné argumenty za aj proti a nadobudnú pocit, že pravda je uprostred. Ale pravda nie je uprostred. Vakcíny sa testujú roky, rozhodnutia sú robené na základe dôkazov a štúdií. Na druhej strane antivaxéri sú často ľudia, ktorí sa rozhodujú podľa toho, že sa stotožnia s identitou bojovníka proti systému, a argumentáciu podriadia tejto identite. Celé to komplikuje skutočnosť, že lekárska veda nie je neomylná. Už sa stalo, že sa do obehu dostala látka, ktorá prinášala viac škody ako úžitku. Prichádza sa na to, že niektoré štatistické postupy pri klinických štúdiách nie sú ideálne, existujú prípady korupcie farmaceutických firiem. Ale pravda nie je uprostred. To, že vieme v medicínskom a farmaceutickom systéme nájsť chyby, neznamená, že ho máme vymeniť za alternatívu. Ľudia často nechcú akceptovať, že aj keď medicínsky systém nie je dokonalý, ale aspoň vychádza z poctivej práce s dôkazmi a nie z emócií a niečoho, čo je postavené na vode.

Skúšali ste pri diskusiách provakcinačné spôsoby. Napísali ste, že ak išlo o príbeh, ktorý podporuje vakcináciu, tak tomu neverili, naopak, ak to bolo antivakcinačné, tak ho prijali bez kritiky. Čím to je?

Masaryk: V jednej našej sérii fokusových skupín si účastníčky prečítali oficiálny materiál, ktorý mal podporiť vakcináciu. Bol tam príbeh dieťaťa, ktoré malo veľké problémy po tom, čo nebolo očkované. Prišli otázky, aká je to stará informácia, či je tam nejaký odkaz na relevantnú štúdiu, či tá štúdia bola robená na dostatočne dobrej vzorke, či to nebola americká vzorka, ale či to naozaj bolo na Slovensku. Veľmi k veci a gramotné otázky. Ale keď niekto v tej skupine povedal príbeh, že istá známa išla v električke a cestoval tam pán, ktorý nevidel, a povedal, že nevidí, lebo prišiel o zrak v dôsledku očkovania, vtedy také otázky neprišli a všetci reagovali empaticky, že to je hrozné.

Hatoková: Ak to bola americká štúdia, tak hneď prišli odpovede, že to sú iné vakcíny, iné prostredie, je to iné. Keď to je pán v električke tu v okolí, je to pre nás oveľa bližšie. Ak sa to stane kamarátovi, alebo kamarátovi môjho kamaráta, tak je referencia omnoho bližšia, ako keď sa to stane niekde v USA.

Diskutuje sa napríklad o tom, či majú byť neočkované deti umiestňované do škôlok. Čo si o tom myslíte?

Hatoková: Ak chceme čerpať zo spoločenského dobra kolektívnej imunity, 95 percent obyvateľov do toho musí niečo vložiť. Riziko, že sa dám zaočkovať, aj keď riskujem potenciálne vedľajšie účinky. Ak nebudeme takto prispievať do spoločenského dobra, ako s tým ďalej nakladať? Ak dieťa nemá také problémy, aby nemohlo byť zaočkované, ale rodič ho zaočkovať nedá a dieťa ochorie na chorobu, proti ktorej mohlo byť chránené, opäť čerpá zo spoločenského dobra peniaze, aby ho vyliečili. Je otázka, či je to spravodlivé voči väčšine, ktorá prispieva do spoločenského dobra. Dala by sa tu vidieť paralela so štátnymi škôlkami? Aj lekári hovoria, že rodičia, ktorí sú o neočkovaní presvedčení, radšej zaplatia pokutu 331 eur. Peniaze, zdá sa, nepotiahnu rodičov k tomu, aby svoje rozhodnutie prehodnotili, lebo neistota, ktorú ohľadom potenciálneho poškodenia dieťaťa očkovaním majú, sa nedá vykúpiť peniazmi.

A ako postupovať, aby sa vakcinácia zvýšila?

Masaryk: Tráviť s ľuďmi čas. Pristupovať k nim ako k partnerom. Toto lekári nebudú počuť radi, lebo majú málo času. Fakt je, že treba k ľuďom pristupovať trpezlivo a budovať si dôveru. Treba im vysvetľovať aj veci, ktoré sú pre lekárov samozrejmé. Napríklad koncept očkovania, lebo ten je neintuitívny. Lekára vnímame ako osobu, ktorá nám uľaví od bolesti, pomôže. Ale vakcinácia je niečo úplne iné. Vezmem zdravé dieťa, lekár mu niečo pichne a potom z toho má vyrážku alebo teplotu.

Takže nie je dobré strašiť ľudí a ukazovať im napríklad obrázky detí s osýpkami či detskou obrnou?

Masaryk: To nepomáha. Nemá zmysel ani sa tváriť, že medicína je absolútne neomylná a vakcinácia je absolútne spoľahlivá. Treba hovoriť priamo a jasne, čo to je, a jasne priznávať, že vedľajšie účinky tam sú. Potom budú aj ľudia otvorenejší komunikácii. A nebudú to vnímať tak, že sa im štát snaží nanútiť vakcíny za každú cenu.

Hatoková: Tlak a strach nemajú zmysel, lebo rodičia sa dnes už boja dosť. Strašiť ich ešte viac je kontraproduktívne. Rodičovi treba dať možnosť rozhodnúť sa, lebo ten bude niesť zodpovednosť. Robili sme nadstavbový výskum s pediatrami a ukázalo sa, že začínajú používať účinné stratégie. Začínajú o vakcinácii s rodičmi hovoriť veľmi skoro, ešte pred narodením dieťaťa. Rodičia dostanú letáky, ktoré si doma môžu čítať, s témou očkovania sa tak môžu zžiť a formulovať svoje konkrétne otázky. Účinné je informovať o vedľajších účinkoch a výhodách očkovania vyrovnane. Ale musí z úst pediatra zaznieť, že je dobré očkovať. Keby len vyvážil argumenty pre a proti, rodič ostane v neistote opäť sám. Lekár má rodiča nasmerovať. Na to však potrebuje čas a vzdelávanie. Na takúto komplikovanú komunikáciu s rodičmi nie je pripravovaný. Medicínsky sú lekári pripravení skvele, ale pri budovaní dôvery a v komunikácii sa lekári nemajú na koho obrátiť. Mali by sme začať uvažovať nad supervíziou aj u lekárov, ktorá by ich mohla v emocionálne náročných situáciách praxe podporiť.

Robili ste prieskum aj na stránke Modrý koník, kde ste analyzovali takmer 13-tisíc príspevkov. Aký bol výsledok?

Masaryk: Pre mňa bol veľmi zreteľný rozpor medzi individualizmom a snahou o kolektívne benefity, o ktorom sme hovorili na začiatku. Fenomén sietí, ako je Modrý koník, je však rizikový najmä preto, že ľudia budú viac veriť anonymnému nicku, o ktorom nevedia nič, ako lekárovi. Ľudia tam však často neprichádzajú sa poradiť, ale utvrdiť sa vo svojom názore. Aj na sociálne siete potrebujeme akúsi novú gramotnosť, aby sme sa naučili, v akých situáciách im vie sociálna sieť pomôcť a v akých nie. Diskusia na tému zdravie je tam prvoplánová, človek sa nedočká odbornosti. Je veľmi zriedkavé, aby sa tam odvolávali na zdroje svojich tvrdení. A keď sa odvolávajú, tak sú často pochybné.

Aké argumenty prevládali?

Masaryk: Nevieme, ktoré nicky sú reálne, či to nie je ten istý človek, preto je ťažké urobiť poradie početnosti argumentov. Často však v diskusii zaznel argument slobody, ktorý je veľmi silný a zrozumiteľný. Zaznievalo, že očkovanie je biznis a chcú na tom profitovať firmy. Ľudia spomínali príbehy lekárov, ktorí sú proti očkovaniu, aj keď sú to seriózni lekári. A potom som si otvoril stránku jednej často spomínanej lekárky, ktorá je bojovníčkou proti vakcinácii, a našiel som tam reklamu na jej obchod s prírodnými produktmi. Toto nie je biznis?

Ako si vysvetľujete, že človek, ktorý sa stretáva s pediatrom, môže si nájsť štúdie na internete, príde na Modrého koníka a tam sa pýta na rady od ľudí, o ktorých nič nevie? Čo k tomu ľudí vedie?

Masaryk: Vo veciach, kde nie sme experti, sa zvykneme spoliehať na sociálne referencie. Hľadáme ich u ľudí, ktorí sú ako my. Napríklad keď ma bude nejaký expert z televízie presviedčať, že fajčenie škodí, tak sa ma to nedotkne tak, ako keď mi kamarát povie, že vďaka fajčeniu mal problémy pri športe a rozhodol sa prestať. Mamičky tak vyhľadávajú iné mamičky s deťmi v podobnom veku. Modrý koník toto simuluje, ale za bránou anonymity. Často nevieme, kto to vlastne je. V tom sociálne siete zlyhávajú.

Hatoková: Zmenilo sa aj to, že sa nevieme spoľahnúť na skúsenosti našich rodičov. Predtým si generácie vedeli vzájomne pomôcť múdrosťou zo skúseností, ale naši rodičia neriešili problémy, ktoré riešime my. Preto hľadáme niekoho, kto rieši rovnaké veci, ako my. Lebo mama mladej matke povie, že „my sme to tak nemali, my sme toľko o tom nevedeli, nemohli sme sa rozhodovať“. A ak dnešní rodičia nedôverujú svojmu pediatrovi, často hľadajú lekára, ktorý je ich známy alebo rodina. Vnímajú to tak, že keď sa navzájom poznajú, tak mu lekár neuškodí, nepôjde po vlastnom prospechu, ale bude sa pozerať na to, čo pacientovi neuškodí. Rodičia sa často pýtajú, či je ich dieťa len číslo v kapitácii alebo pediatrovi na ňom naozaj individuálne záleží.

Do skupín ste volali len ženy. Často sa teraz hovorí o biomatkách. Naozaj o očkovaní rozhodujú len matky?

Masaryk: Väčšinou k pediatrovi chodia matky. Keď sme sa pýtali žien, dosť jasne hovorili, že manžel má poradný hlas. Čoraz viac mužov má dnes aktívnejšiu úlohu v otcovstve ako predtým, ale zdravie dieťaťa je u nás spravidla doménou matky, tá má zvyčajne posledné slovo.

Hatoková: Robili sme prieskum s otcami. Nemáme zozbierané stovky respondentov, robili sme hĺbkové rozhovory. Naše výsledky sú reakcie ľudí, ktorí do toho chceli ísť. Odpovedal 58 otcov. Len dvaja alebo traja povedali, že sa nepodieľali na rozhodovaní o očkovaní. Skúsenosti lekárov ukazujú, že otcovia najmä z IT prostredia sa vedia dostať k veľmi podrobným informáciám, až sú tým zaplavení a pýtajú sa na také detailné veci, ktoré lekár nevie zodpovedať, lebo sa na tú oblasť nešpecializuje. A práve špecifickosť informácií  bez širšieho kontextu a medicínskeho náhľadu je dôvod, prečo otcovia iniciujú neočkovanie. Aj keď sa k rozhodovaniu postavia racionálne. Pediatričky hovoria, že s matkami sa dá ľahšie otvárať komunikácia, ale ak sa otcovia raz rozhodnú, že ich argumenty sú silné a nepriestrelné, dodatočná informácia ich rozhodnutie nezmení.

Dokážu dnes lekári reagovať na novú situáciu, že je viac ľudí, ktorí nie sú ochotní očkovať?

Hatoková: Za posledných sedem rokov sa to naučili. Najprv boli v šoku z toho, čo sa deje – že prichádza masívna a úderná, často nepríjemná, diskusia. Striedali sa u nich pocity hnevu a frustrácie, že je spochybňované očkovanie, ktoré bolo desaťročia považované za základ detského zdravia, cez pocity bezmocnosti, čo robiť s rodičmi, ktorí nechcú očkovať, až prichádzajú k akceptácii súčasného stavu v spoločnosti. Vlastnou praxou prichádzajú na to, že je dôležité argumentovať vecne, priblížiť obe strany problému a vzdať sa svojej zodpovednosti za rozhodnutie rodiča, ktorý býva často agresívny. Pochopili, že nemá zmysel s nimi bojovať. Často u niektorých lekárok tieto konflikty vyústili do zdravotných problémov, lebo rozhodnutie rodiča, že nedá zaočkovať dieťa, brali ako svoje osobné zlyhanie. Aby si pediatri nemuseli touto náročnou cestou prechádzať prácne na základe vlastných skúseností, nápomocný by bol cielený komunikačný tréning a podporná odborná supervízia.

Robili ste rozhovory so 14 matkami, ktoré odmietli očkovanie. Čo bol hlavný argument?

Masaryk: Strach z vedľajších účinkov. Ich úroveň argumentácie bola rôzna. Niektorí rodičia mali problematiku veľmi dobre načítanú a mali pre odmietanie vakcinácie dobré dôvody. Často však zaznievali aj opakovane vyvrátené tvrdenia, alebo priam konšpirácie.

Strach mali rodičia aj v minulosti. Je dnes väčší? Podporujú ho rôzne príbehy na webe, sociálne siete?

Masaryk: Je podporený aj sociálnymi sieťami. Kedysi, keď mal človek neštandardný názor, povedal to vo svojom okolí a tam to skončilo. Dnes sociálne siete umožňujú ľuďom vyhľadávať podporu aj pre názor, ktorý je minoritný. Keby mi pred desiatimi rokmi niekto povedal, že budú existovať ľudia, ktorí sú presvedčení, že zem je plochá, tak by som sa smial. A nedávno som zistil, že existuje komunita ľudí, ktorí veria, že teória guľatej zeme je konšpirácia a sprisahanie. Keby pred desiatimi rokmi povedal ten človek v krčme, že zem je plochá, vysmiali by sa mu. Teraz vie na sociálnych sieťach nájsť skupiny ľudí, ktorí si myslia to isté, už nie je sám a to ho posilňuje v presvedčení, že má pravdu. Podobne, keby niekto pred 30 rokmi povedal, že všetci budeme mať malé zariadenia, ktorými sa budeme vedieť cez knižnice okamžite dostať k akejkoľvek štúdii, ľudia by si povedali, že spoločnosť sa vďaka tomu dostane na vyššiu úroveň. Paradoxne sa stal presný opak. Sociálne siete a prístup k informáciám spôsobili obrovský pretlak hlušiny a balastu. A tým, že je ťažké navigovať cez tento balast, máme zrazu v roku 2017 ľudí, ktorí veria na chemtrails či na plochú zem, na bludy, ktoré mali vyhynúť v stredoveku.

Mária Hatoková

Psychologička, supervízorka a lektorka. Pracuje v Ústave experimentálnej psychológie v Centre spoločenských a psychologických vied SAV. Psychológiu vyštudovala na Trnavskej univerzite. Popri experimentálnej psychológii sa 15 rokov venuje aj práci v zdravotníctve. Má na starosti výber dobrovoľníkov na sprevádzanie onkologických pacientov.

Radomír Masaryk

Zaoberá sa sociálnou psychológiou, psychológiou zdravia a kvalitatívnym výskumom. Pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |