Denník N

Budúcnosť EÚ sa nebude odvíjať podľa predpísaných scenárov, ale bude to presne naopak

Foto – TASR
Foto – TASR

Scenár bude výsledkom vývoja v jednotlivých oblastiach, ktoré sú pre podobu Únie a jej akceptáciu občanmi rozhodujúce, píše Ivan Korčok.

Autor je štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí

V príprave Rímskej deklarácie, ktorou si EÚ pripomenie 60. výročie svojej existencie, vyvolal diskusiu dokument Európskej komisie o piatich scenároch možného vývoja EÚ a koncept tzv. dvojrýchlostnej Európy.

Pozitívom dokumentu Jeana-Clauda Junckera je, že Komisia tentokrát odolala pokušeniu dať na stôl hotovú víziu, ktorá len zopakuje mantru o potrebe viac Európy. Aj táto kľúčová európska inštitúcia tak uznáva, že ďalšie masívne prehlbovanie integrácie a prenos kompetencií dnes nie sú alternatíva, ktorá môže získať podporu.

Šéf Komisie zvolil spôsob debaty o budúcnosti Únie, ktorý nerozdeľuje, neirituje a dáva podnet na zamyslenie. Je dobre, že spúšťa debatu o budúcnosti EÚ. Aj ja dostávam opakovanú otázku, čo by bolo najvýhodnejšie pre Slovensko, a moja odpoveď je jednoduchá. Budúci vývoj v EÚ sa nebude odvíjať podľa predpísaných scenárov, ale bude to presne naopak: scenár bude výsledkom vývoja v jednotlivých oblastiach, ktoré sú pre podobu Únie a jej akceptáciu občanmi rozhodujúce.

Placebo dvoch rýchlostí

Netreba si preto lámať hlavu nad prvým alebo druhým scenárom, ale treba sa vážne zaoberať tromi základnými projektmi a hlavne konať v nich, keďže koncentrujú najväčšie problémy EÚ. To sú eurozóna, schengen a vnútorný trh, pričom k nim musí pribudnúť štvrtý v podobe tesnejšej spolupráce v oblasti vnútornej bezpečnosti a obrany.

Samozrejme, Únia je a bude výrazne ovplyvňovaná ďalšími faktormi – od vývoja vo svete, konfliktov v našom najbližšom okolí až po stav globálnej ekonomiky, avšak spomínané oblasti, na rozdiel od vonkajších faktorov, máme do značnej miery vo vlastných rukách. Junckerova biela kniha je teda z politického hľadiska citlivo sformulovaný dokument, nie je to teda obvyklé bruselské školenie pre členské štáty o tom, čo majú robiť lepšie. Bez akéhokoľvek bagatelizovania bielej knihy sa napriek tomu dá povedať, že z tohto mračna nezaprší…

Inak to však môže byť v téme tzv. dvojrýchlostnej Európy, ktorá čerí vody pred Rímom. Tento koncept nie je v rozpore s platnými európskymi zmluvami. Jednak prakticky už existuje, napríklad v podobe schengenu a spoločnej meny, a často sa zabúda, že sa uplatňuje aj v iných oblastiach (oblasť spravodlivosti a vnútra, patentu, fiškálnych pravidiel, daň z finančných transakcií a tiež viaceré tzv. opt-outs). Kľúčové však je, že koncept užšej spolupráce štátov v niektorej oblasti je zároveň otvorený pre všetkých, ktorí majú záujem sa pridať.

Preto vo svojej podstate nie je koncept dvojrýchlostnej EÚ ničím novým ani výrazne problematickým. Samozrejme za predpokladu, hraničiaceho s istotou, že Rím nebude začiatkom procesu zmeny zmlúv, ktorým by sa posilnená spolupráca preformulovala. Potiaľto nevidím dôvod na nervozitu či odmietanie.

Dôvodom na pochybnosti použitia tohto konceptu však určite je jeho nasadenie práve teraz, keď sa má hľadať odpoveď na súčasné problémy EÚ a najmä klesajúcu dôveru občanov v tento projekt. Dvojrýchlostná Európa je v tomto ohľade – ak sa má vydávať za podstatu odpovede na problémy EÚ – placebom, ktoré nielenže máločo rieši, ale ako placebo zvádza k pocitu, že sme našli účinný liek.

Je preto zaujímavé vidieť nadšenie protagonistov dvojrýchlostnej EÚ v situácii, keď sa jedna z jeho foriem síce priamo uplatnila na poslednom samite EÚ, obišla sa však bez väčšej pozornosti. Ide o vytváranie Úradu európskeho prokurátora. Pozornosti médií ušiel aj ďalší krok k dvojrýchlostnej Európe, ktorý sa na samite odohral, teda hlbšia integrácia v oblasti obrany. Je totiž isté, že sa jej nebudú zúčastňovať všetky štáty, ale len tie, ktoré chcú, alebo na to majú dosť peňazí.

Napriek tomu bola pozornosť venovaná predovšetkým znovuzvoleniu Donalda Tuska a téma dvojrýchlostnej Európy bola pre médiá málo zaujímavá. Z tohto pohľadu mi je záhadou, prečo dvojrýchlostná Európa, ktorá sa uplatňuje pred našimi očami, má práve teraz byť tým, čo navráti dôveru občanov v EÚ a zoberie vietor z plachiet populistom, ktorí si z odporu voči EÚ vyrobili politické programy a nie bez úspechu mobilizujú voličov v členských štátoch proti EÚ. Pretože o toto musí ísť v debate o EÚ na prvom mieste.

Náhrada za federáciu

Pripúšťam, že placebo je asi prisilné slovo. Koncept dvojrýchlostnej Európy mal svoj zmysel, samozrejme, v dobe, keď v eufórii 90. rokov minulého storočia žila viera v „stále tesnejšiu Úniu“ (ever closer Union), ktorú – pripomeňme si – do európskych zmlúv dostali, paradoxne, Briti ako náhradu za európsku federáciu. Preto bolo vtedy treba viac rýchlostí a nakoniec sa tým otvorila cesta k vzniku takých pozitívnych vecí, ako je schengen a spoločná mena euro.

Dnes však táto myšlienka nie je odpoveďou na dnešné problémy (preto ju považujem za placebo), pretože cieľ stále tesnejšej Únie je prekonaný a hlavným problémom je dnes predovšetkým to, ako zachrániť rozkolísané základy Únie, a nie to, ako prenášať nové kompetencie na EÚ. Inými slovami, posilnená spolupráca nie je univerzálnou odpoveďou na dnešok.

Nebezpečenstvo alebo prinajmenšom pochybnosti okolo tohto konceptu majú svoj základ inde. Jeden praktický príklad na pripomenutie. Rumunsko a Bulharsko dávno splnili kritériá na vstup do dvojrýchlostnej Európy v podobe schengenu. Napriek tomu sú tieto krajiny z čisto politických dôvodov blokované niektorými členskými štátmi, ktoré držia v rukách finálne rozhodovanie.

Spozornieť preto pri dvojrýchlostnej EÚ jednoznačne treba. Ak by sa totiž prestala používať ako posledné, výnimočné riešenie a mal sa z nej stať východiskový princíp určený len pre vyvolených, potom sa vytvoria nebezpečné deliace čiary vo vnútri Únie a dosiahne sa tak úplný opak toho, čo potrebujeme.

Nostalgia po exkluzívnom klube

Suma sumárum, z dvojrýchlostnej EÚ nemusíme byť výrazne nervózni, musíme však dôrazne pripomínať, že tzv. posilnená spolupráca musí zostať otvorená, a ak treba, odmietnuť ju ako politickú hrozbu. Nesmie sa premeniť na nástroj v rukách tých, ktorí sú, pripustime, mierne nervózni z toho, že aj rozšírenie EÚ o nových členov zabrzdilo jej rozlet k federácii. Nedá sa totiž prehliadnuť, že v zakladajúcich členských štátoch získavajú na vplyve elity, ktoré s nostalgiou spomínajú na Úniu ako počtom limitovaný a exkluzívny klub, ktorý fungoval lepšie bez prišelcov do rodiny západoeurópskych demokracií po historickom roku 1989. A keďže každá minca má dve strany, aj my v strednej Európe, ktorej sa dvere do EÚ otvorili s jednoznačným profitom a šancami na stabilitu a prosperitu, musíme práve teraz dávať pozor, akým spôsobom vstúpime do debaty o budúcnosti EÚ.

Nemá zmysel vyjsť na barikády a z akejsi izolovanej, ideologickej sebaobrany strednej Európy pred Bruselom volať po návrate kompetencií členským štátom. Dávajme pozor, pretože prvá vec, ktorá sa nám napríklad môže vrátiť domov, je financovanie regionálnej politiky z toľko kritizovaného Bruselu.

Namiesto toho poďme otvorene, vecne a bez emócií argumentovať v prospech toho, čo treba robiť, aby EÚ mohla oslavovať ďalšie okrúhle výročia v lepšej kondícii. Urobiť treba vážne rozhodnutia pre zachovanie a stabilitu eurozóny, prežitie schengenu, integritu vnútorného trhu a ochranu životov pred terorizmom, a oprieť to všetko o takú „banalitu“, ako je dodržiavanie vlastných pravidiel. Toto nech je odkaz strednej Európy v debate o budúcnosti EÚ.

Lebo o budúcnosti EÚ rozhodnú kroky, ktorých prijatie je neporovnateľne ťažšie a hlavne vyžaduje oveľa viac odvahy ako za zvuku fanfár pri podpise Rímskej deklarácie odprezentovať koncept dvojrýchlostnej Európy čoby zázračný recept na problémy nahromadené v EÚ za ostatných 20 rokov. Takéto ľahké to v najbližších desiatich rokoch nebude.

Autor je štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a splnomocnenec vlády pre predsedníctvo SR v Rade EÚ 

Teraz najčítanejšie