Sú aj lepšie slovenské filmy ako Únos. Choďte do kina na Piatu loď
Výnimočná predloha si vypýtala výnimočný film. Po svetovej premiére a cene z festivalu Berlinale prichádza tento týždeň do našich kín.
Je to ten typ knihy, ktorá si priam koleduje o filmové spracovanie. Víťaz ocenenia Anasoft Litera 2011 a jeden z najprekladanejších súčasných slovenských románov je výnimočne fotogenický.
Už keď Piatu loď spisovateľka Monika Kompaníková – nie náhodou študovaná výtvarníčka – písala, odvíjal sa pred ňou príbeh ako snímka na plátne. A tento priam filmový typ zážitku sa prenášal na čitateľov, ktorí knihu čítali.
To nijako neznižuje vklad Ivety Grófovej, skôr naopak – výnimočná predloha si vypýtala výnimočné spracovanie a napokon výnimočne vydarený film. Rešpektuje poetiku románu a tlmočí ju do filmovej reči, zaslúžene si odnáša z festivalu Berlinale cenu detskej poroty.
Zároveň však platí aj to, že film nikdy nie je kniha. Je to úplne iné médium a preto sa od nej v mnohom dôležitom odkláňa. Napríklad je určená aj deťom.
Jednou nohou v puberte
Román pritom jednoznačne nebol knihou pre deti. Bol príbehom pre dospelých, ktorým mohol pripomenúť to, čo mnohí zabudli, že detstvo vie byť aj drsné, kruté, samotárske obdobie. Dvanásťročná hrdinka už nebola dieťaťom, bola jednou nohou v puberte.
Knižnej Jarke rastú prsia, používa vulgarizmy, v sídliskovej partii si rada prihne z fľaše vína a potiahne z cigarety. Dospelácky registruje aj zlyhania dospelých. Všetko, čo je na nich zlé a pokrivené, vidí nemilosrdným neprikrášleným pohľadom.
V románe to bolo možné pre zložito rozvrstvené rozprávanie, ktoré príbeh niekoľkokrát zavinulo do spomienok rozprávačky. Dospelá žena sa vracia do minulosti, keď ako dvanásťročná ukradla dve bábätká a skrývala ich v záhradnej chatke.
No aj ako tínedžerke sa jej v hlave vynárajú spomienky na minulosť, takže hlavná línia deja, ktorá sa odohrala niekedy v 90. rokoch, presahuje do dneška aj do vzdialenej minulosti. Výsledkom bol príbeh troch žien: Jarky, jej mamy a starej mamy, ktorý bol príbehom toho, ako sa nešťastie reťazí a prenáša z jednej generácie na druhú.
Román mohol kruté vzťahy v rodine „fungujúcej na báze výmenného obchodu“ vykresliť tak nemilosrdne práve preto, že nešlo o pohľad malej Jarky, ktorá veciam poriadne nerozumie, ale šlo o spomínanie ženy, ktorá je dospelá a z odstupu rozumie, že detstvo, ktoré vtedy prežívala ako niečo normálne, v skutočnosti normálne nebolo.
Pár jemnejších nadávok
Film viaceré vrstvy deja okresáva na jednu, tú aktuálne prítomnú. Nevidíme teda žiadnu sprítomnenú budúcnosť a minulosť, iba príbeh Jarky, tu a teraz, rozprávaný lineárnym spôsobom. Množstvo línii a motívov tak muselo zo scenára vypadnúť, no výhodou tohto ťahu je zjemnenie predlohy.
Príbeh nie je taký krutý, pretože zlu okolo nej detská Jarka do dôsledkov nerozumie. Navyše má menej rokov ako dievča v knihe. To pôvodne nebol zámer, pri komparze však filmári zistili, že dnešné dievčatá sú príliš vyspelé a obsadili desaťročnú Vanessu Szamuhelovú, čím výsledok ešte viac priblížili ku detskému filmu.
Ak rodičia prežijú na plátne pár jemnejších nadávok („parchanti“ a „srať“) môžu teda smelo zobrať svoje deti do kina bez obavy, že im spôsobia traumu.
Piata loď je v našej kinematografii unikátny rodinný film, ktorý ozaj funguje na deti aj na dospelých. Nie je iba producentským želaním, aby do kín prišli všetci, pričom tí veľkí sa nudia a malí sú zmätení, čo sa stalo s Pišťankovým a Nvotovým Rukojemníkom.
To však nie je to jediné, čo z nej robí výnimočné dielo, čo posúva slovenský film dopredu.
Pretli sa dva svety
Nenájdete asi iný novodobý domáci film, kde by snovosť, fantazijnosť a bujná vizualita (v jednej scéne odkazuje na Juraja Jakubiska) fungovala aj s obrazom sociálnej reality, no bez sklonu robiť z postáv len prípad pre sociálku.
Nápaditá kamera Denisy Buranovej sa vyžíva v práci s hĺbkou ostrosti a plánmi obrazu, aby nám čo najplastickejšie priblížila prežívanie hrdinky vnorenej do sýteho farebného sveta vnemov. Zároveň tu nevytŕča nič priveľmi zahmlené či umelecky okázalé.
Našim filmom sa v posledných rokoch darilo na festivaloch, ale keď ich doma vysielala televízia, stávalo sa, že ich papučový divák nevydržal dopozerať. Nemal skrátka trpezlivosť na artovú estetiku, ktorá od neho chce trochu myslenia a námahy a prekonania odporu (Môj pes Killer).
Piata loď je – tak ako Eva Nová – festivalový, a pritom prístupný a zrozumiteľný film. Nie sú to dva svety, čo sa nikdy nepretnú.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
