utorok

Pišta Vandal: Byť kresťanom je ťažké, pre mnohých som za debila a fanatika

Vyskakujú proti mne aj tí, s ktorými som hrával na jednom pódiu, tvrdí muzikant.

Pišta Vandal. Foto - Matúš Zajac

ŠTEFAN CHRAPPA (známy aj ako Pišta Vandal) sa narodil v roku 1979. Vyrastal a žije v Svätom Jure. Vyštudoval poľštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde si urobil aj doktorát a kde osem rokov prednášal. Hrá a spieva v kapelách ČAD a Vandali, s ktorými vydal viac albumov. Trikrát získali ocenenie Radiohead Awards v rámci kategórie Hard and Heavy. Je redaktorom náboženskej redakcie Slovenského rozhlasu. Píše a vydáva knihy vo vlastnom vydavateľstve Limerick (okrem iného mu vyšla kniha rozhovorov s Antonom Srholcom Bezdomovec z povolania). Svoje stĺpčeky publikoval v Knižnej revue aj v časopise .týždeň, moderoval talkšou Obludárium. Je ženatý, má adoptívnu dcérku.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako idú dokopy vulgárne texty muzikanta s prácou náboženského redaktora
  • či vôbec vie spievať, alebo mu stačí chrčať
  • načo sú im texty, keď im pri speve aj tak nerozumieť
  • prečo si myslí, že anonymní kritici na internete majú malé penisy
  • prečo v detstve vlastnou vinou takmer zomrel
  • prečo je povinnosťou umelcov spievať o inkvizícii a ututlávaní pedofilných škandálov cirkvou
  • na ktorej strane stojí, keď chcú kresťania zakázať metalový koncert
  • prečo si s manželkou adoptoval dcérku a ako na ich bezdetnosť pozeralo okolie

Roky ste učili na filozofickej fakulte, potom ste dosť nahnevane odišli. Čo sa stalo?

Oficiálne sa mi skončila zmluva a na moje miesto vzali iného človeka. Bol to úder pre moje ego, nepočítal som s tým. Urazilo ma to, prišla bezradnosť, hnev. Priveľmi som lipol na tom, že som vysokoškolský pedagóg.

Dnes viem, že som takúto podpásovku potreboval ako soľ. Dokonca som sa musel učiť odpúšťať. Je to ťažký a zdĺhavý proces, ale odpúšťať treba. Hnev človeka zbytočne paralyzuje. Aj Anton Srholec mi povedal – nastav druhé líce, len sa nikdy nestaň fackovacím panákom.

Kedysi ste to komentovali tvrdšie – že pár obmedzencov na fakulte nevedelo zniesť vašu slobodu, že ste tam prekážali ako človek.

Áno, to som povedal a bola to pravda. Dnes je to však zabudnutá história. Mám takú zvláštnu vlastnosť, ktorá súvisí s egom. Mám problém rešpektovať autority, ktoré nie sú autoritami.

Dokážem plniť ich zadania, ale nedokážem si ich vážiť. To ony neznesú a začnú byť paranoidné. Je to začarovaná centrifúga, ktorá občas niekoho vymrští z kola von. Vtedy som to bol ja.

Tvrdili ste aj to, že sa tam udial podfuk a že sa vám vypomstilo nepostavenie sa zlu už v jeho zárodku.

Nechce sa mi to rozoberať, za ten „vyhadzov“ som od života dostal oveľa viac. Nakoniec to bol dobrý obchod. Videl som, že sa koná zlo, hoci malé, no z lenivosti som nad tým iba alibisticky mávol rukou. Slovenské porekadlo „nehas, čo ťa nepáli“ dnes dopĺňam na „ak chceš zhorieť, nehas, čo ťa nepáli“.

S prácou ste nemali problém, plynule ste prešli do náboženského vysielania Slovenského rozhlasu.

V ňom som vysielal už počas pôsobenia na fakulte. Učenie mi vtedy prestávalo dávať zmysel, a tak som sa začal modliť, aby som svoj život nepremrhal a bol niekde užitočný. A Boh, aspoň dúfam, že to bol on, ma tam dotiahol.

Pri všetkej úcte k vašim začiatkom, na mňa vtedy pôsobili, akoby tam v tých časoch vzali hocikoho.

No, ďakujem pekne za takýto kompliment. Jasné, mal som zlú výslovnosť, nedokmitné, a teda hltavé r, a hoci som si dával pozor, občas som veľmi tvrdo zatiahol. Tak po našom, po jursky.

Lenže Božia milosť je taká, že aj človek bez špeciálnych predpokladov môže urobiť pekné veci, ak je ochotný pracovať a robí veci s láskou a pokorou. Napríklad teraz už druhý rok robím rozhovory s náboženskou tematikou na nedeľné ráno pre Rádio Slovensko. Počúvanosť toho predpoludnia, kde je aj svätá omša, je vyše pol milióna poslucháčov. Hovorím Bohu vďaka!

Zažil som vás na pár akciách, kde ste vystupovali s kapelou. Spievali ste vulgárne texty a vulgarizmami ste nešetrili ani počas uvádzania skladieb. Ako to ide dokopy s náboženskou redakciou? Dokážete len tak prepínať „na slušáka“?

Svoju podstatu neprepínam, ostávam rovnaký. Mením iba formu. V jazykovede sa to nazýva rečový register. Znamená to, že s dieťaťom hovoríš ako s dieťaťom, s vagabundom ako s vagabundom, s vedcom ako s vedcom, s teológom ako s teológom.

Rovnaké obsahy teda iba prekladám do iných rečí, aby som bol zrozumiteľný. Príde za mnou na koncerte pripitý chalan a začne rýpať: „Keď si taký múdry, Pišta, tak mi povedz, čo chce odo mňa ten tvoj Boh!“

Môžem mudrovať, citovať Písmo, listovať v katechizme, ale na to on nepočúva. Musím mu to povedať jeho rečou: „Boh od teba chce, aby si nebol sviňa. Aby si bol dobrý človek.“ Tomu rozumie aj pripitý vagabund.

Vulgarizmy sú v poriadku, ak majú funkciu citosloviec či častíc, ak sú vhodne použité. No nikdy ich nepoužívam na to, aby som urážal ľudí. Niekomu to môže pripadať neestetické rovnako ako tetovanie či metalová hudba. Nadávky však nie sú zlé, používa ich veľa ľudí.

To netvrdím, len ma zaujala schopnosť prepínať obe polohy podľa situácie. Vidieť to aj na vašich rozhovoroch do médií – pre Sme, N a Postoj sa vyjadrujete inak ako pre metalové fanziny, kde riadne pritvrdzujete. A svojím spôsobom je zábavné, ako na pódiu vrieskate, že P... idú do Polusu, a potom v rádiu citujete Písmo.

Vidíte, pričom pesnička P... idú do Polusu je v skutočnosti o 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 82655 z vás dostáva správy e-mailom