Denník N

Pišta Vandal: Byť kresťanom je ťažké, pre mnohých som za debila a fanatika

Pišta Vandal. Foto - Matúš Zajac
Pišta Vandal. Foto – Matúš Zajac

Vyskakujú proti mne aj tí, s ktorými som hrával na jednom pódiu, tvrdí muzikant.

ŠTEFAN CHRAPPA (známy aj ako Pišta Vandal) sa narodil v roku 1979. Vyrastal a žije v Svätom Jure. Vyštudoval poľštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde si urobil aj doktorát a kde osem rokov prednášal. Hrá a spieva v kapelách ČAD a Vandali, s ktorými vydal viac albumov. Trikrát získali ocenenie Radiohead Awards v rámci kategórie Hard and Heavy. Je redaktorom náboženskej redakcie Slovenského rozhlasu. Píše a vydáva knihy vo vlastnom vydavateľstve Limerick (okrem iného mu vyšla kniha rozhovorov s Antonom Srholcom Bezdomovec z povolania). Svoje stĺpčeky publikoval v Knižnej revue aj v časopise .týždeň, moderoval talkšou Obludárium. Je ženatý, má adoptívnu dcérku.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako idú dokopy vulgárne texty muzikanta s prácou náboženského redaktora
  • či vôbec vie spievať, alebo mu stačí chrčať
  • načo sú im texty, keď im pri speve aj tak nerozumieť
  • prečo si myslí, že anonymní kritici na internete majú malé penisy
  • prečo v detstve vlastnou vinou takmer zomrel
  • prečo je povinnosťou umelcov spievať o inkvizícii a ututlávaní pedofilných škandálov cirkvou
  • na ktorej strane stojí, keď chcú kresťania zakázať metalový koncert
  • prečo si s manželkou adoptoval dcérku a ako na ich bezdetnosť pozeralo okolie

Roky ste učili na filozofickej fakulte, potom ste dosť nahnevane odišli. Čo sa stalo?

Oficiálne sa mi skončila zmluva a na moje miesto vzali iného človeka. Bol to úder pre moje ego, nepočítal som s tým. Urazilo ma to, prišla bezradnosť, hnev. Priveľmi som lipol na tom, že som vysokoškolský pedagóg.

Dnes viem, že som takúto podpásovku potreboval ako soľ. Dokonca som sa musel učiť odpúšťať. Je to ťažký a zdĺhavý proces, ale odpúšťať treba. Hnev človeka zbytočne paralyzuje. Aj Anton Srholec mi povedal – nastav druhé líce, len sa nikdy nestaň fackovacím panákom.

Kedysi ste to komentovali tvrdšie – že pár obmedzencov na fakulte nevedelo zniesť vašu slobodu, že ste tam prekážali ako človek.

Áno, to som povedal a bola to pravda. Dnes je to však zabudnutá história. Mám takú zvláštnu vlastnosť, ktorá súvisí s egom. Mám problém rešpektovať autority, ktoré nie sú autoritami.

Dokážem plniť ich zadania, ale nedokážem si ich vážiť. To ony neznesú a začnú byť paranoidné. Je to začarovaná centrifúga, ktorá občas niekoho vymrští z kola von. Vtedy som to bol ja.

Tvrdili ste aj to, že sa tam udial podfuk a že sa vám vypomstilo nepostavenie sa zlu už v jeho zárodku.

Nechce sa mi to rozoberať, za ten „vyhadzov“ som od života dostal oveľa viac. Nakoniec to bol dobrý obchod. Videl som, že sa koná zlo, hoci malé, no z lenivosti som nad tým iba alibisticky mávol rukou. Slovenské porekadlo „nehas, čo ťa nepáli“ dnes dopĺňam na „ak chceš zhorieť, nehas, čo ťa nepáli“.

S prácou ste nemali problém, plynule ste prešli do náboženského vysielania Slovenského rozhlasu.

V ňom som vysielal už počas pôsobenia na fakulte. Učenie mi vtedy prestávalo dávať zmysel, a tak som sa začal modliť, aby som svoj život nepremrhal a bol niekde užitočný. A Boh, aspoň dúfam, že to bol on, ma tam dotiahol.

Pri všetkej úcte k vašim začiatkom, na mňa vtedy pôsobili, akoby tam v tých časoch vzali hocikoho.

No, ďakujem pekne za takýto kompliment. Jasné, mal som zlú výslovnosť, nedokmitné, a teda hltavé r, a hoci som si dával pozor, občas som veľmi tvrdo zatiahol. Tak po našom, po jursky.

Lenže Božia milosť je taká, že aj človek bez špeciálnych predpokladov môže urobiť pekné veci, ak je ochotný pracovať a robí veci s láskou a pokorou. Napríklad teraz už druhý rok robím rozhovory s náboženskou tematikou na nedeľné ráno pre Rádio Slovensko. Počúvanosť toho predpoludnia, kde je aj svätá omša, je vyše pol milióna poslucháčov. Hovorím Bohu vďaka!

Zažil som vás na pár akciách, kde ste vystupovali s kapelou. Spievali ste vulgárne texty a vulgarizmami ste nešetrili ani počas uvádzania skladieb. Ako to ide dokopy s náboženskou redakciou? Dokážete len tak prepínať „na slušáka“?

Svoju podstatu neprepínam, ostávam rovnaký. Mením iba formu. V jazykovede sa to nazýva rečový register. Znamená to, že s dieťaťom hovoríš ako s dieťaťom, s vagabundom ako s vagabundom, s vedcom ako s vedcom, s teológom ako s teológom.

Rovnaké obsahy teda iba prekladám do iných rečí, aby som bol zrozumiteľný. Príde za mnou na koncerte pripitý chalan a začne rýpať: „Keď si taký múdry, Pišta, tak mi povedz, čo chce odo mňa ten tvoj Boh!“

Môžem mudrovať, citovať Písmo, listovať v katechizme, ale na to on nepočúva. Musím mu to povedať jeho rečou: „Boh od teba chce, aby si nebol sviňa. Aby si bol dobrý človek.“ Tomu rozumie aj pripitý vagabund.

Vulgarizmy sú v poriadku, ak majú funkciu citosloviec či častíc, ak sú vhodne použité. No nikdy ich nepoužívam na to, aby som urážal ľudí. Niekomu to môže pripadať neestetické rovnako ako tetovanie či metalová hudba. Nadávky však nie sú zlé, používa ich veľa ľudí.

To netvrdím, len ma zaujala schopnosť prepínať obe polohy podľa situácie. Vidieť to aj na vašich rozhovoroch do médií – pre Sme, N a Postoj sa vyjadrujete inak ako pre metalové fanziny, kde riadne pritvrdzujete. A svojím spôsobom je zábavné, ako na pódiu vrieskate, že P… idú do Polusu, a potom v rádiu citujete Písmo.

Vidíte, pričom pesnička P… idú do Polusu je v skutočnosti o  mne a o nakupovaní nezmyslov. Akurát som nemal odvahu spievať o sebe, tak som obvinil inú masu ľudí, jednoducho som to zgeneralizoval. Je príjemné schovať sa za také baby, nie?

Faktom je, že všetky naše pesničky sú len a len o mne. Že nadávam, to pohoršuje, ale že som nafúkaný a ešte k tomu zbabelý egomaniak, to nikoho nevzrušuje.

Prečo vás označujú za metalistu? Lebo to, čo hráte, mi ako metal nepripadá. Skôr taký uletený hardcore šmrncnutý punkom.

Jasné, že to nie je metal, ale komu to budem vysvetľovať? Každého nechám v tom, čo si myslí. Ľudia aj tak nemajú čas uvažovať o tom, čo je čo, reálne však vychádzame z punku. Punk mi je oveľa bližší ako metal, lebo v ňom je viac slobody a nadhľadu.

Za metalistov nás zrejme majú aj pre dlhé vlasy a celkový výraz, lebo, čo si budeme hovoriť, naša poetika je niekde medzi punkom a metalom. A že sa ľudia v metale nevyznajú, s tým nič nenarobím, nech si teda ostanú pri povrchných nálepkách. Ale keby ste chceli presnú definíciu, je to extrémny hardcore.

Úprimne – pri tom vašom hudobnom štýle musíte vedieť aj spievať, alebo stačí chrčať?

Musím vedieť spievať. Veď Vandali spievajú aj normálne.

No, prvé albumy boli naspievané falošne.

To je pravda, ale vtedy som to nepočul. Starí Vandali sú fakt falošní, a to som si namýšľal, že aký som frajer.

Napríklad album Vandalov s názvom Invázia je už naspievaný čistým hlasom a neznie falošne. Dokonca som vtedy chodil k hudobnej pedagogičke Alene Čermákovej.

A k tomu chrčaniu – nejde o chrčanie, vychádzame z kriku, revu, vresku. Pri nahrávaní albumu Čertova kovadlina mi úplne odišiel hlas. Napriek tomu som to naspieval, hoci ten hlas akoby ani nevychádzal zo mňa.

Vyzliekol som sa donaha, spojil sa zo zemou a hlas ťahal z útrob zeme. Koniec koncov, aj preto mám na každom albume inú farbu revu.

V každom prípade výsledok toho spevu musí urvať „dekel“ mne a aj tomu, čo to počúva. Zvládne to každý, kto je čo len trochu hysterický a dokáže sa vyjadrovať v hneve.

Teraz, keď sme nahrávali náš album Bastard, pľul som chrchle a krv. Jazyk mi opuchol a týždeň som nemohol poriadne prehĺtať.

Načo potrebujete texty, keď im počas hrania aj tak nerozumieť?

Mali sme aj obdobie bez textov, lebo sme nemali čo povedať, a hlas bol len ďalším hudobným nástrojom. Vydával zvuky a pazvuky. Dnes si však ako jedna z mála kapiel tejto extrémnej odnože zakladáme na tom, aby nám na nahrávkach bolo rozumieť každé slovo.

No…

Na druhej strane naša hudba nie je „podmaz“. Tá hudba vyrušuje. Ľudia ju počúvajú cielene a zanietene. A nezrozumiteľnosť nebude len záležitosťou extrémnej hudby. Keď napríklad počúvam pesničku Tri oříšky pro Popelku, rezonuje mi iba: „možná, možná, možná“ a roky sa márne pýtam, o čom to vlastne je.

Pred rozhovorom som si opakovane púšťal vaše veci a texty som musel googliť, aby som mal aspoň približnú predstavu. Skúste niekomu pustiť skladbu Všetko je z Číny, koľko fráz z nej dokáže odchytiť.

Lenže to je najkomplikovanejší text. Je to slovná hračka – džíny sú z Číny, aj skíni sú z Číny, aj rýny sú z Číny… Nakoniec tam človek počuje len „činčiny činčiny“.

Pri skladaní textov som hravosťou inšpirovaný Lou Fanánkom Hagenom, spevákom skupiny Tři Sestry. Zložil aj text „vyrovnané v dlouhých řadách orosené sodovky, když se vzbudím, marně šmátrám ve všech třech švech pohovky“. Keď som rozlúštil tento slovný zvrat, mal som pocit, akoby zakvitol vzácny kvet.

A pritom málokto vie, že máte rád Ivana Krajíčka.

Tak to mám! Dlho som ho pohrdlivo vnímal cez Repete ako maskota retrodekadencie 90. rokov. Potom som objavil jeho nahrávky zo 60. rokov. To sú super šlágre, vtipné, dobre zahraté big bandom, pekne otextované, parádne naspievané, ide z toho radosť. Pán Krajíček mal nezameniteľný hlas aj prejav, muziku miloval.

Dokázali by ste sa uživiť len hudbou?

Nie, lebo sme si sami povedali, že z hudby si nikdy nevezmeme ani euro. A to platí už dvadsaťtri rokov.

Z núdze cnosť, nie?

Nie, či áno? To, čo dostaneme za koncerty, vrazíme znovu do hudby. Punková scéna žije najmä zo seba, necucia granty ani si na to nerobí nárok. To je na nej vlastne aj kresťanské, lebo takto je slobodná a neplatí o nej to známe, že komu dlhuješ, toho otrok si. Za toto prirovnanie si ma asi zase pár „ortodoxných“ punkáčov blokne na Facebooku.

Koľko máte za koncert?

Toľko, že to akurát minieme na benzín a na bagety na pumpe. Ak niečo ostane, hodíme to do kasičky, aby sme mali na ďalšie nahrávanie. Je to podobné ako chodiť na hríby – koho to baví, ten na to nepotrebuje externé dotácie, stačí mu vášeň a prútený košík.

Neboli by ste radi, keby vás hudba uživila?

Ani nie. Chcem ostať slobodný. Keď začnete rátať peniaze, musíte kalkulovať. Takto si však môžeme robiť, čo chceme. Ak nás s našimi skladbami nik nevezme, nevadí.

Ako znášate kritiku svojej hudby? Pre Metalopolis ste povedali, že „mnoho ľudí má krátkeho vtáka a nevedia sa s tým stotožniť. Preto píšu do diskusií a zasierajú fóra.“

Je to veľký boj. Keď som moderoval Obludárium a vysielali to na Sme.sk, ľudia mi do komentárov písali strašnú zlobu. Ako mnoho chlapov znášam kritiku veľmi zle, lebo mnou okamžite lomcuje ego. Vtedy sa snažím aspoň nereagovať.

Prirovnanie s krátkym piňďúrom je metafora. Človek, ktorý bez príčiny uráža a ponižuje, predsa musí mať nejaký problém, komplexy. A z čoho vznikajú komplexy u chlapov? Čo si porovnávame? Výkony, autá, kontá, ženské a penisy. Všetko je orientované na výkon, dĺžku, šírku a množstvo. Od istého času sa však za ľudí, čo ma nenávidia, modlím. Je to taký môj malý prerod.

Pišta Vandal. Foto - Katarina Acél
Pišta Vandal. Foto – Katarina Acél

Boli ste v detstve veľký vandal?

Mal som ambíciu byť veľkým vagabundom, ale zhora mi to zatrhli, keďže som v štrnástich skončil na smrteľnej posteli. To ma paralyzovalo a vzdialilo od zloby.

Boli ste džudista, darilo sa vám a z úspechu vám preplo?

Áno. Od detstva som mal komplex, že som tučný, čo mi, žiaľ, ostalo. Vtedy som sa však zaťal, že s tým niečo urobím. Džudo ma bavilo, veľa som cvičil, málo jedol, snažil som sa šialene schudnúť a odpálil som si obličky. Úplne.

Lekári rodičom hovorili, že vám dávajú týždeň.

Už predtým sa mi vypínal organizmus, len tak som niekoľkokrát odpadol. Trénerka ma poslala urobiť si krvný obraz a rovno si ma nechali v špitáli. Vyzeralo to na leukémiu v pokročilom štádiu. Našťastie, mal som dobrých lekárov. Mama bola hotová, tato a sestra tiež, ale držali sa a tým podržali aj mňa.

Schudli ste?

Na 60 kilogramov pri výške 182 centimetrov. Vyzeral som ako mŕtvola.

Vy ste vlastne boli anorektik.

Nie, nie, takto som vychudol až v nemocnici, lebo som nemohol a nevládal nič jesť. Kosť a koža, vycivené telo aj tvár. Moja teta hovorieva: Netráp sa, ako vyzeráš. Smrť si ťa pripraví. Je to pravda.

Čo vás „nakoplo“?

Nepočítal som s tým, že mám umrieť, nikto mi to nepovedal, tak som ostal žiť. Iná vec je, že by som o svojej smrti chcel vedieť vopred, aby som sa mohol v pokoji pripraviť na odchod.

Často hovoríte o svojej viere, ovládate rôzne citáty. Nie je to len dobre predateľná póza?

Nie je, veď byť dnes kresťanom je celkom ťažká vec, hneď vás totiž opľúvajú, ťukajú si na čelo. Pre mnohých som za debila či fanatika.

Myslel som kombináciu metalista – kresťan. To už je solídne PR.

Lenže v metalovej scéne sú proti mne práve z tohto dôvodu neustále obrovské tlaky. Vyjde so mnou nejaký rozhovor, kde spomeniem kresťanstvo alebo cirkev, a hneď vyskakujú proti mne aj ľudia, s ktorými sme kedysi hrávali na jednom pódiu.

Vypisujú mi, vyhadzujú si ma z priateľov na Facebooku, jednoducho im s týmito názormi prekážam. Ja však len odpovedám, keď sa ma niekto pýta.

Metalová scéna sa desí veriacich?

Tá, čo má príklon k punku, áno. Ľudia z nej hovoria, že sa nemám vyjadrovať.

Pekná paródia slobody.

Žiaľ, veľa undergroundových vecí býva aj dosť ortodoxných. Ortodoxia tam však záhadne spočíva v tom, že čo si práve niekto zmyslí, to považuje za zákon.

Niekto trebárs trápne vykrikuje, že by so svojou kapelou nikdy nešiel do rádia, a potom len gúľa očami, keď mu pripomeniem, že aj Sex Pistols boli v MTV a Motörhead hádam v každej známej tolkšou.

A to už nehovorím o tom, že aj najväčšie mainstreamové médiá na Slovensku sú pre Európu či svet totálny underground, tak načo tá póza?

Jeden z diskutérov pod vaším rozhovorom pre Postoj.sk napísal: „Tento človek pôsobí značne schizofrenicky. Na jednej strane vie mať pekné reči o Bohu, na druhej nemá problém vulgarizmami degradovať sexualitu na úroveň suterénu. Okrem iného je externým spolupracovníkom slovenského light porno časopisu Brejk, aktuálne Break. Pre Postoj je skôr na hanbu, že robí promo takýmto ľuďom.“

Anonymný diskutér na internete je ako prd v saune. Otravuje vzduch, znechucuje ľudí, a pritom jeho názor nemá žiadny reálny dosah. Je dosť možné, že si ten časopis dlhé roky kupoval, keď ho tak pozná.

A možno práve teraz nesie do opravy počítač zavírený od pornospamu. Do Brejku som urobil pár rozhovorov so športovcami či s umelcami. Spolupráca trvala rok, keď tam bol nový šéfredaktor, ktorý chcel tento mesačník povýšiť na solídny pánsky časopis, čo sa mu aj podarilo.

Sexualita tam už nebola degradovaná. Najlepšou odpoveďou tomu kritikovi budú slová Svätého Antona Pustovníka – to, čo nemáš v sebe, to ťa na druhých nevyrušuje.

V každom prípade bigotnejších veriacich hneváte. Iný diskutér píše: „Neviem, či ste niekedy počuli niečo z produkcie týchto kapiel, ale hlavne texty ČAD-u, ktorých autorom je tento pán, sú plné jednoznačných, odporných vulgarizmov. Vulgarizmy bežne používa aj medzi pesničkami.“

Nech mi títo ľudia v Písme či Desatore ukážu, že moje konanie je v rozpore s vierou a kresťanstvom. Kde konkrétne je uvedené prikázanie typu „nepoužiješ slovo chuj!“? Nikde. Z čoho potom vychádzajú?

Existujú pobožné babky, ktoré nikdy nahlas nevyslovia slovo hovno, ale svojou zlobou dokážu rozhádať celú rodinu, celú dedinu. Aká je lepšia cesta k svätosti?

Kresťania sa občas pokúšajú zakázať metalové koncerty. Príkladom je Iron Maiden. Kde vtedy stojíte vy ako veriaci katolík a metalista?

Iron Maiden sa tuším snažilo zakázať nejaké laické spoločenstvo, odtrhnuté od oficiálnych štruktúr.

Svojho času sa proti postavil aj arcibiskup Sokol.

Áno, tomu zase prekážal Black Sabbath. Mne to pripadá, že tí ľudia sa boja, lebo o tom nič nevedia, a tak to radšej odmietnu. Možno majú strach, že satanisti z Black Sabbath odhryznú hlavy všetkým slovenským netopierom. Ozzy s nimi pritom už dávno nespieval, netopiere boli v bezpečí.

Teraz vážne – mnohé metalové kapely vzývajú Satana, zosmiešňujú kresťanov, urážajú ich. Mne to pripadá trápne, ale nezakazoval by som to. Dokážete však ľudsky pochopiť, že sa to niekoho dotýka? Lebo ak by takto niekto spieval trebárs o Židoch, neprešlo by mu to.

No, to by teda neprešlo, nemusíme si nič nahovárať. Aj mňa podobné texty trochu urážajú, lebo ak niekto buráca, že zabijeme kresťanov a podpálime kostoly, znie to zle, aj keď ide len o metaforu toho, že sa chce od niečoho oslobodiť.

Na druhej strane, aj kresťania si musia priznať mnohé historické chyby. Večne vďačnou témou tu napríklad bude inkvizícia. Človek nemusí byť satanista, aby vedel, že to bola hrozná vec, že ľudí vraždili v mene Krista. Tiež krížové výpravy a kolaborácia istých katolíckych kruhov s fašizmom.

Ak teda niekto spieva o inkvizícii alebo o tom, ako katolíci ututlávajú pedofilné škandály, je to v poriadku, dokonca je povinnosť umelcov o tom spievať. Vystihuje to jeden citát – to, čo pokazí tvoj priateľ tým, že ti pochlebuje, opraví tvoj nepriateľ tým, že ti povie pravdu.

Problém tých textov býva skôr v inom – často ide len o prázdne klišé typu Boh je mŕtvy, blablabla. Rôzne zápecnícke kapely to len omieľajú dokola. Taký prístup je trápny, prvoplánové urážky mi prekážajú. Ak chce niekto spievať proti kresťanstvu, tak nech to má hlavu aj pätu.

S manželkou ste si adoptovali malú dcérku. Deväť rokov sa vám nedarilo mať vlastné dieťa. Bola to ťažká skúška vzťahu?

Jasná vec. Do manželstva sme vstupovali v naivnej viere, že ideme do toho v dobrom aj v zlom, v zdraví aj chorobe a že nič to nemôže narušiť. Bola to sila, lenže faktom je, že ja som bol vždy pripravený prijať celú náruč detí. Aspoň štyri, päť, koľko ich bude. A zrazu nič.

Pozeral som do neba, telefonoval Bohu a pýtal sa, kde je chyba. Nakoniec sme zistili, že biologické deti jednoducho mať nemôžeme. Pre manželstvo to bol veľký „záhul“, nemá zmysel to tajiť. Rezolútnosť toho všetkého nás však potom nasmerovala inam a správne.

Ako reagovalo okolie na vašu bezdetnosť?

Jedni tak, že nás ľutovali a utešovali, že to bude dobré, iní ukazovali prstom a vraveli – Boh dobre vie, prečo im nedal deti, kto vie, čo sú zač. Pre niektorých sme dokonca boli prekliati, lebo veď Boh požehnáva práve potomstvom.

Vzali ste hneď prvé dieťa, ktoré úrad ponúkol?

Áno. Hneď sme cítili, že tá ponuka je pre nás, že malá patrí k nám. Kládli sme si však otázky – sme my toho dieťaťa hodní? Zvládneme to? Naozaj? V tvári toho malého tvora sa totiž zrkadlí všetko. Všetka múdrosť vesmíru, celá tradícia ľudského rodu od stvorenia sveta až po dnešný deň.

Odpoveď znela, že už počas tretej interakcie sme malú brali domov. Celé to bolo pekné – od podania žiadosti na úrad po deň, keď sme si ju viezli domov, uplynulo presne deväť mesiacov. Ako tehotenstvo.

Pišta Vandal s dcérkou. Foto - archív Š. CH.
Pišta Vandal s dcérkou. Foto – archív Š. CH.

Mali ste špeciálne požiadavky?

Nie, žiadne podmienky typu „musí to byť biele dieťa“ a podobne sme nedávali. Chceli sme len, aby to bolo zdravé dievčatko do šiestich mesiacov. Malo šesť týždňov, dnes už má rok a sedem mesiacov, je to nádherná dračica. Dali sme sa na krásnu misiu a baví nás.

Ešte predtým sme si však prešli čímsi ako teror rodičovstva. My sme deti nemohli mať a všetci rovesníci okolo žili len nimi. Občas pritom aj z cirkevných kruhov zaznieva, že svoj život treba povýšiť na výchovu dieťaťa. Mne to znie strašne povýšenecky.

Prečo?

Nenormálnym spôsobom to dehonestuje ľudí, ktorí sa rozhodli nemať deti, prípadne ich nemôžu mať. Berie im to vietor z plachiet. Keby sme to pritom mali brať dôsledne, menejcenní by museli byť aj kňazi a rehoľníčky žijúce v celibáte.

Mať dieťa a vychovávať ho je síce krásna vec, ale ak ho niekto nemá, vôbec to neuberá na jeho ľudskej hodnote. A na to sa akosi zabúda.

Mnohí sa do adopcie nepustia, lebo sa boja byrokracie, arogantných úradníkov, kontrol domácnosti a podobne. Aké sú vaše skúsenosti?

Kam sme prišli, tam boli otvorené dvere a úsmevy. V tom procese nebola jediná výnimka. Ľudia sa nemajú čoho báť.

Chystáte sa dcére povedať, že je adoptovaná?

Samozrejme, veď to je jej príbeh. A je v ňom veľa pekného. Dala nám totiž šancu, aby sme mohli byť jej rodičmi. A to bola od nej veľká vec. Len najodvážnejšie duše majú najťažšie životy.

Čo chystáte?

Nový album ČADu, volá sa Bastard. Mix a master nám robil Švéd, legendárny producent a zvukár, takže to hrá ako šľak. Vydám dve výborné knihy, hoci nie svoje, ale plánujem vydať aj druhý diel svojich fejtónov z .týždňa pod názvom Lotrove kázne. Dokončujem román o novom slovenskom blahoslavenom mučeníkovi Titusovi Zemanovi. A určite sa chystáme veľa hrať.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie