Za Boha a za národ? Boh nie je Slovák

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu

Dnes je na Slovensku ťažké byť vlastencom. Ľahko by sa vám mohlo stať, že sa neocitnete práve vo vyberanej spoločnosti. Ale platí i opak: je ťažké vlastencom nebyť. Každý z nás je súčasťou tej jemnej a komplikovanej siete rodinných vzťahov, priateľstiev, spoločných spomienok a slov, ktorej hovoríme národ, a je nemožné i nesprávne toto všetko len tak hodiť za hlavu. A je veľmi ťažké nebáť sa o osud Slovenska v čase, keď sa na Ukrajine bojuje, v Poľsku a Maďarsku vládne tvrdá ruka a po celej strednej Európe sa čoraz častejšie dejú veci, nad ktorými ostáva rozum stáť.

Láska k národu je veľmi prirodzená a vo svojej podstate dobrá vec. Je to veľmi silná emócia, ktorá na Slovensku bola, je a ešte minimálne nejaký čas bude prítomná. Nie je možné ju len tak vymazať, tak ako nie je možné natrvalo prehradiť rieku. Vždy niekde vytryskne s novou silou. Ak nám je teda pri pohľade na súčasnú podobu slovenského vlastenectva nedobre pri srdci, je našou úlohou hľadať jeho inú, kultivovanejšiu podobu, ktorá nebude taká toxická pre demokraciu a taká nebezpečná pre každého, kto nie je „slušným občanom“ so slovenským rodokmeňom až kdesi po Jánošíka.

Nahradiť Tisa

Jozef Tiso zo známych dôvodov nie je práve najlepším adeptom na rolu otca národa. Lenže nestačí ho kritizovať. Potrebujeme za neho nájsť alternatívu. Pokiaľ nenájdeme v slovenských dejinách podobne výraznú osobnosť, ktorá by však lepšie reprezentovala podobu vlastenectva, pod ktorú sa môže podpísať aj liberálne zmýšľajúci človek, bude naša kritika Tisa nedostatočná. Kontroverzný hrdina je lepší ako žiadny hrdina, podobne ako je pre smädného špinavá voda lepšia ako prázdny pohár.

Česi si medzi otcov národa vyvolili Karla IV., Masaryka a Havla. Ani jeden z nich si nenesie také temné a jedovaté dedičstvo, aké vo svojom príbehu prináša Tiso, a preto je demokracia v Českej republike v trochu väčšom bezpečí. Koho vieme za Tisa ponúknuť my?

Odpoveď na túto otázku je prekvapujúco ťažká. Štúr nám asociuje tak maximálne kávu a povinné čítanie, Štefánik sochu pri obchodnom centre, Hodža nič. Ak však nedokážeme v našej histórii nájsť jediného človeka, ktorého ako pozitívnu postavu uznáva veľká časť národa, niečo asi nebude s naším národným sebavedomím celkom v poriadku.
A preto hľadajme. Niekoho po Jánošíkovi a pred Saganom. Niekoho, kto vie ponúknuť o čosi sofistikovanejšie posolstvo než naši zlatí chlapci. Niekoho, na koho môžeme byť jednoducho a nahlas hrdí.

Boh nie je Slovák

Ďalším symbolom súčasného národovectva je heslo Za Boha a za národ. Tieto slová sú vytesané na drevenom dvojkríži v pracovni banskobystrického župana, používa ich Matica slovenská, zaznievajú v kostoloch i na internete. Zvykli sme si na ne.

A pritom nedávajú príliš zmysel. Kresťanstvo je od svojho vzniku medzinárodným náboženstvom. Potvrdzujú to dvetisíc rokov staré slová apoštola Pavla, ktorý v liste galatskému zboru píše: „Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi.“ V kresťanskej komunite už niet Žida ani Gréka, Slováka ani Róma, Maďara ani Sýrčana. A Boh, v ktorého kresťania veria, rozhodne nie je Slovák, ani nefandí Slovákom o nič viac ako Rómom, Židom či Japoncom.

Je zarážajúce, že slovenských katolíkov od používanie hesla Za Boha a za národ neodrádzajú ani slová vlastného pápeža. Pavol VI. vo svojej encyklike Populorum Progressio z roku 1967 napísal: „Je len prirodzené, že spoločenstvá, ktoré si iba nedávno nadobudli politickú nezávislosť, sú žiarlivé na svoju ešte krehkú národnú jednotu a usilujú sa ju chrániť. Takisto je v poriadku, že národy so starobylou kultúrou sú hrdé na dedičstvo, ktoré im dáva do vena ich história. No tieto oprávnené city sa musia povzniesť k univerzálnej láske, ktorá zahrnuje všetkých členov ľudskej rodiny. Nacionalizmus izoluje národy proti ich skutočným záujmom.“

Heslo Za Boha a za národ nie je vyjadrením kresťanskej viery. Práve naopak. Iba zneužíva Božie meno na akési posvätenie a definitívne schválenie boja za slovenské národné záujmy. Boh v tomto hesle hrá iba podradnú úlohu značky, ktorá má garantovať kvalitu. Veď aj banány sa lepšie predávajú s nálepkou eko či bio.

Lenže opäť: kritizovať nestačí, potrebujeme hľadať za toto heslo náhradu. Potrebujeme nájsť také heslo, ktoré by vyjadrovalo vlastenectvo všetkých Sloveniek a Slovákov, veriacich i ateistov, a zároveň nebolo príliš bojovné ani ustrašené.

Inšpiráciou nám opäť môžu byť Česi. Na ich prezidentskej štandarde, jednom z oficiálnych symbolov českej štátnosti, je napísané Pravda vítězí. Havel toto motto ešte rozšíril na Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí.
Američania majú heslo E pluribus unum, Z mnohého jediné, ktoré posilňuje jednotu ich národa, zliateho z mnohých národov sveta. Heslo Francúzov Sloboda, rovnosť, bratstvo má takú silu, že ho pozná aj na Slovensku takmer každý.
My žiadne podobné heslo zatiaľ nemáme. Pokúsme sa ho nájsť!

Kto zachráni národ

Ľudová strana Naše Slovensko používa ešte jedno heslo. Znie: Odvahou proti systému! A je férové im uznať, že i pri voľbe tohto sloganu mali šťastnú ruku. V kolektívnom podvedomí Slovákov je totiž hlboko zakorenená predstava, že vždy boli, sú a budú utláčaným národom. Trpieť pod útlakom a čakať na záchrancu, to akoby bolo základným nevedomým nastavením slovenského národa. Pred dvesto rokmi bol takýmto hrdinom Jánošík. Hádajte, kto na tento post usilovne kandiduje dnes?

Je pritom paradoxné, že i keď ĽSNS oficiálne brojí proti systému moci, v realite si trúfa najmä na tých, ktorí sú mimo takmer akýchkoľvek spoločenských štruktúr a reálnej moci majú minimum. Teda proti Rómom a migrantom. Je to až smiešne.

Trúfnuť si na najslabších, to nie je odvaha. Musíme sami seba i voličov ĽSNS naučiť, čo je skutočným významom tohto slova. Dobrou učiteľkou nám je Zuzana Hlávková a iní whistlebloweri. Dobrými učiteľmi sú nám Aliancia Fair-play a iné neziskovky, ktoré sa dívajú na prsty mocným.

Odvahu ísť proti systému môže dennodenne ukázať každý z nás. Bratislavčan napríklad tým, že zájde na zasadnutie zastupiteľstva svojej mestskej časti a opýta sa tam, ako to bolo s tým hazardom. Rodičia môžu preukázať odvahu tým, že sa začnú dôsledne a dôkladne zaujímať, čo a ako sa ich deti v školách vlastne učia. Pacienti môžu preukázať odvahu tým, že prestanú ticho hodiny sedieť a pokašliavať v preplnených čakárňach a začnú slušne a nahlas vyžadovať, aby boli zdarma objednaní na presný čas.

A viete, kto zachráni tento národ? Ani Jánošík, ani Kotleba, ani žiadny mýtický hrdina budúcnosti.
Budeme to my. Slovenky a Slováci. Celkom sami. Sme už dospelí. Zvládneme to.