Denník N

Kto má právo rozhodnúť o živote?

Britský prozaik Ian McEwan napísal jednu zo svojich najlepších kníh. Právo na život je o manželskej kríze, londýnskom súde aj deťoch rozvádzajúcich sa rodičov.

Nikdy nepísal ľahké knihy, s jednoduchými postavami, predvídateľným dejom a príbehmi na oddychový čas. Z manželstva si vyberal radšej hádku ako harmóniu, z detstva sa inšpiroval skôr súrodeneckou nenávisťou než láskou.

Britský spisovateľ Ian McEwan uprednostňoval vinu a trest pred odpustením a pokáním. Táto charakteristika platí aj pre jeho 13. román Právo na život (vyd. Slovart, 2016).

Manželstvo a deti

Hlavnou postavou je Fiona Mayová – sudkyňa vyššieho súdu Anglicka a Walesu. Na prvý pohľad sebavedomá, veľmi inteligentná žena, ktorá obľubuje klasickú hudbu, poéziu, kvalitné víno a dobrú reštauráciu. Za stenami vlastného bytu v lepšej štvrti Londýna však bojuje s  krízou. Jej osobný život už dlhšie stagnuje, dni sú naplnené stereotypom a jej manželstvo s Jackom sa pomaly rozpadá.

Román Právo na život vyšiel vo vydavateľstve Slovart.
Román Právo na život vyšiel vo vydavateľstve Slovart.

Pohádajú sa už v úvodnej scéne, keď jej Jack oznámi, že by chcel mať milostnú aféru s kolegyňou. Ako priznáva, Fionu miluje, len mu v manželstve chýba vášeň a hlavne milostný život. Hrdá Fiona ho nechá odísť, vymení zámky do bytu a vypne si mobil. Odmieta si priznať, že jej manželstvo sa rokmi zmenilo. Už je to len vzťah medzi súrodencami, ktorí sa síce majú radi, ale ich láska končí pri objatí.

Fiona na pozadí tohto zmätku musí ďalej pracovať a rozhodovať o prerozdelení nielen majetkov rozvádzajúcich sa párov, ale aj detí, o ktoré sa milujúci rodičia hádajú.

„Bohatstvo málokedy prináša so sebou šťastie. Rodičia si zakrátko osvojili nový slovník, oboznámili sa so zdĺhavými právnymi procedúrami, a ani nevedeli ako, znezrady sa ocitli uprostred neľútostného boja s tými, ktorých kedysi milovali. A tí, čo čakali za bojovou líniou, chlapci či dievčatá, v súdnych spisoch uvádzaní iba krstnými menom, ustarostení malí Benovia či Sáry, sa chúlili k sebe, zatiaľ čo bohovia vysoko nad nimi bojovali do posledného dychu, od súdu pre rodinné právo, cez vyšší súd až po odvolací súd.“

Kríza pre dvojičky

Aj keď má už roky skúseností a za sebou desiatky súdnych procesov, Fiona stále zápasí s profesnými dilemami a rozhodnutiami, ktoré v minulosti urobila. Najviac ju trápi prípad siamských dvojčiat, ktoré boli tak spojené, že pri ich oddelení musel jeden zomrieť.

Fiona mala v tomto prípade rozhodnúť o udelení súhlasu londýnskej nemocnici, ktorá ich chcela rozdeliť, aby aspoň jedného z nich zachránila. Rodičia detí však odmietali dať súhlas, pretože podľa ich viery by išlo o vraždu. Život predsa dáva Boh a len on ho môže vziať, tvrdili.

Celý tento prípad Fionou otriasol. Nevedela, či sa má postaviť na stranu chirurgov s rúškami alebo na stranu viery v nadprirodzené sily. Opakovane sa k nemu vracala, donekonečna sa snažila nájsť odpoveď na otázku, či má jeden život väčšiu cenu ako druhý. Pri všetkom tom zabúdala na Jacka, nehovorila mu o svojich pochybnostiach, strachu a úzkosti, ale uzatvorila sa do seba natoľko, že ho nechala odísť.

„Prípad ju načas ochromil, otupil jej vnemy a city, starala sa len o seba, s nikým nekomunikovala. Telesnosť v nej odrazu vzbudzovala prepiatu cudnosť, pohľad na vlastné oči, na Jackovo telo v nej vyvolával odpor. Ako má o tom hovoriť? Ako mu vysvetliť, že v tomto štádiu právnickej kariéry na ňu tak hlboko zapôsobil práve tento prípad spomedzi všetkých ostatných, jeho bezútešnosť, drsné fyzické detaily a nehanebne hlučný záujem verejnosti?“

Rozum verzus viera

V prázdnom byte najnovšie študuje všetky argumenty strán procesu, kde opäť rozhoduje o ľudskom živote. Adam má 17 rokov a leukémiu a Fione zostáva len niekoľko hodín, aby vyniesla rozsudok, či mu majú lekári podať transfúziu krvi a zachrániť ho.

Mladý chlapec cudziu krv odmieta, pretože je rovnako ako jeho rodičia členom spoločenstva Svedkov Jehovových.

Pred skúsenou sudkyňou tak stojí ťažká dilema – vybrať si  racionálny humanizmus alebo náboženský fanatizmus, a to všetko s prihliadnutím na právo chlapca, ktorému do dospelosti chýbajú len tri mesiace. V takom prípade by totiž rozhodnutie o odmietnutí liečby obišlo súd a Adam by mohol ako plnoletý sám rozhodnúť o svojom živote.

Fionu počas pojednávania nepresvedčí ani jedna strana, preto odchádza do nemocnice, kde Adama navštívi. Tam na posteli leží nielen chorý a slabý chlapec, ale predovšetkým inteligentný študent, ktorý píše poéziu a učí sa hrať na husliach.

Fiona si v jeho nemocničnej izbe uvedomí, že vplyvom rodičov a náboženskej viery svoju smrť vníma príliš romanticky a zidealizovane. Navyše, toto stretnutie ich oboch zmení a vytvorí medzi nimi nezvyčajné priateľstvo, a to nielen pre lásku k poézii a hudbe.

Keď sa Fiona vracia upršaným Londýnom do súdnej siene, vie, ako sa rozhodne. Nakoniec ju ovplyvní najmä Zákon o deťoch (v angličtine Children Act, podľa ktorého sa román v originále aj volá).

McEwan tu stručne a jasne opíše, čo všetko Fiona zvážila, akú dôležitosť mala pri tom viera, dôstojnosť jednotlivca aj právo odmietnuť liečbu.

Hoci Fiona k svojmu rozhodnutiu dospeje už v polovici knihy, príbeh sa tu nekončí. Jej vnútorný zmätok pokračuje a ona sa len ťažko sústredí na ďalšie prípady. Nakoniec si však opäť zvolí prácu a manželskú krízu odsunie na druhé miesto.

Britský spisovateľ tak vo svojom románe nerieši len rozhodovanie sa medzi sekularizmom a náboženstvom, ktoré ovplyvňujú aj otázky týkajúce sa ľudského života. McEwan sa prostredníctvom Fiony venuje aj téme súhry medzi kariérou a osobným životom. V jej rozhodnutí naznačuje, že uspieť v jednom sa dá len v prípade, keď sa obetuje druhé.

K Fione však nie je krutý, naopak, súcití s jej výčitkami, že napríklad materstvo dlhodobo odkladala, až naň nakoniec nezostal čas ani možnosti.

Skutočné postavy?

McEwan sa materstvu a manželskej kríze venoval aj vo svojom predchádzajúcom románe Dieťa v pravý čas (vyd. Odeon, 2012). Hlavnými postavami sú Stephan a Julie, ktorí mali celkom obyčajné manželstvo, kým ich dcéra Kate počas sobotného nákupu v supermarkete nezmizla. Jej strata otrasie ich vzťahom natoľko, že sa rozídu, aby sa neskôr pokúsili k sebe opäť nájsť cestu.

Na tú cestu sa však odmietajú vydať Florence a Edward, hrdinovia útleho, avšak veľmi silného románu Na pláži (vyd. Slovart, 2007). Jeho dej sa odohráva len počas jednej noci, a to svadobnej, keď chorobná slušnosť a hanblivosť mladomanželov vedie k vzájomnej neúprimnosti a nakoniec aj k veľkej katastrofe.

Dieťa v pravý čas, Na pláži a Právo na život sú McEwanove najlepšie romány. Spája ich autorova stručnosť, krehké no reálne postavy a vierohodné písanie. Fiona, rovnako ako Julie alebo Florence môžu existovať podobne ako krízy v ich vzťahoch.

Nebolo by to nič nezvyčajné, veď McEwan sám priznal, že námet pre jednu z hlavných postáv románu Právo na život získal z vlastných skúsenosti.

Pre Guardian uviedol, že jeden večer strávil s niekoľkými sudcami a nedokázal odolať a robil si poznámky. Ich práca ho natoľko fascinovala, že neskôr si prečítal rozhodnutie sudcu Sira Alana Warda, ktorý ho rozviedol s exmanželkou. Ďalej ho skúmal a nachádzal nové námety pre svoj román.

Mnohé opisy súdnych pojednávaní a rozhodnutí, ktoré sa v románe spomínajú, sa pritom skutočne stali. Napríklad prípad dvojčiat, ktoré bolo treba oddeliť, aby sa aspoň jeden zachránil, sa odohral v roku 2000.

McEwan je na týchto miestach natoľko presvedčivý, že čitateľ uverí, že má tieto prípady veľmi dobre naštudované a sám dostatočne rozumie súdnym procesom, právnym argumentom a nakoniec aj rozsudkom.

Jeho rozprávanie však nie je preťažené zbytočnými právnickými výrazmi. Je úsporné a toho sa drží nielen pri súdnych sporoch, ale aj opisoch manželskej krízy. Tieto dve strany príbehu popri sebe existujú bez toho, aby sa vzájomne rušili, a nakoniec sa v závere spájajú.

Pred tým, ako sa tam dostaneme, nás McEwan prevedie zaujímavou cestou. Celý čas nás drží v napätí, nevysvetľuje, nechá nás hádať, ako sa kto rozhodne, kto čo vysloví a kto si ako ublíži. Aj vďaka tomu je jeho štýl originálny a čítanie jeho príbehov je zážitkom, hoci rieši ťažké témy a čiernobiely svet.

„Pri tých slovách, bez akéhokoľvek vzdoru v hlase, sa jej uprene zahľadel do očí a ona uverila, že Adam aj jeho rodičia, kongregácia aj členovia rady starších vedia, čo je správne. Hlavu mala prázdnu, cítila nepríjemný závrat, nič nemalo zmysel. Zišla jej na um rúhavá myšlienka, že je vlastne jedno, či tento chlapec bude žiť, alebo zomrie. V podstate sa vôbec nič nezmení. Hlboký žiaľ, možno trpká ľútosť, spomienka plná nehy, a život sa bude vliecť ďalej, dôležitosť všetkých troch zúčastnených bude strácať význam zároveň s tým, ako budú starnúť a zomierať ľudia, ktorí ich milovali, až napokon nebudú znamenať vôbec nič.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie