Nechýba veľa a prídeme o všetku krásu

Na svoju prácu už počula reakcie z každého konca. Je to príliš depresívne, príliš veselé, príliš farebné, gýčové. To už sme predsa videli, treba urobiť niečo nové, iné, hovorili jej učitelia aj neznámi diskutéri na webe.

Najhoršie však bolo obvinenie z akéhosi podvodu, ktorého sa jej dostalo vlani, keď zvíťazila v súťaži Maľba 2016. Motív muža, ktorý rukou zakrýva oči malému dievčaťu i sebe, našla na internete a použila vo svojej maľbe. Nedopátrala sa už však k tomu, že ide o fotografiu mladého belgického fotografa. Na jej obraze by sa tým zistením nič nezmenilo, akurát by sa sama ušetrila neskoršieho vysvetľovania. Na reakcii publika, ktoré identitu autora fotky odhalilo, sa však zmenilo všetko. Chvíľu to vyzeralo ako hon na čarodejnicu v 21. storočí.

„Veľmi ma to sklamalo a zasiahlo. Bolo to drsné. Pol roka som sa nevedela zbaviť pocitu, že som klamár, lebo som použila fotku z internetu. Akoby mohol niekto povedať, že obrazy, ktorými sme denne obklopení na webe alebo kdekoľvek inde, na nás nemajú žiaden vplyv. Vyhrala som cenu, mohla som byť na seba konečne hrdá, ale ani trochu som si to neužila,“ hovorí Kristína Bukovčáková.

Maľovať, našťastie, neprestala, a práve teraz môžete jej pôsobivé „tekuté“ maľby, v ktorých ide najmä o vzťah človeka a prírody, vidieť na samostatnej výstave v bratislavskej galérii DOT aj na skupinovej výstave Maľba dnešných žien v galérii White & Weiss.

Ukáže sa to

V jej najnovších maľbách sa občas stretávajú dve postavy. Sú vo zvláštnych pozíciách. Nevedno, či spolu súperia, alebo ide iba o nejakú nevinnú hru. Názov výstavy Apokalypsa krásy však smeruje skôr k tomu prvému. „Maľujem prírodu a človeka, neviem ich oddeliť, lebo spolu súvisia. Zaujíma ma vzťah medzi nimi, to, aký bol kedysi, aj to, aký je dnes. A ako dôsledky tohto vzťahu vidno v krajine,“ hovorí Kristína Bukovčáková.

Hnevá ju, čo sa s prírodou práve teraz deje a čo jej spôsobujeme, ale nepúšťa sa do žiadnej horlivej debaty o ekológii. Všetko je povedané v maľbách, ale rovnako pokojné, premýšľavé, ukryté v metaforickom príbehu bez potreby rýchlych súdov alebo moralizovania. Nenecháva však divákov úplne stratených, svoje maľby síce nerada vysvetľuje do detailov, ale aspoň názvami sa snaží navigovať, ktorým smerom ísť. „Nechcem ich pripraviť o vlastný zážitok, o vlastnú potrebu premýšľať, o vlastný dôvod pozrieť sa na obraz viac než raz. Lebo vtedy sa potvrdí, či je to dobrý obraz – ak máte chuť vrátiť sa k nemu,“ hovorí.

Nevie si vraj predstaviť, že by maľovala niečo iné než to, čo maľuje. Nie je to však žiaden plán ani premyslený, pevne stanovený koncept. Takto to skrátka má. „Zaujíma ma to, žijem tým a neviem nasilu robiť niečo iné. Musím maľovať obrazy tak, ako sú vo mne. Vypudím ich zo seba a maľujem, kým nie som spokojná. Vtedy je to najlepšie. Potom sa k nim vraciam späť, nachádzam vzťahy, súvislosti, vysvetlenie, prečo niektoré veci robím tak, ako ich robím,“ hovorí Kristína Bukovčáková.

Umenie je fajn

Pamätá si ešte, ako ju rozčuľovali reči o koncepte, keď začínala študovať maľbu na banskobystrickej Akadémii umení, no dnes už rozumie, načo je to dobré. „Nenávideli sme to, búrili sme sa. Prečo by si človek nemohol maľovať len tak? Až dnes chápem, čo to od nás vlastne chceli, a aké je dôležité vedieť, prečo maľujete práve to, čo maľujete, a aké to má súvislosti. Rovnako si však myslím, že nemusí ísť o pevne stanovený, premyslený koncept. Ak vás niečo naozaj zaujíma, ukáže sa to aj v maľbe. Treba tomu nechať priestor, aby sa to mohlo niekam posunúť a aby to aj vás mohlo niekam posunúť,“ hovorí.

Porotu súťaže Maľba zaujala už pred dvoma rokmi, keď jej udelila druhé miesto. Vlani bola jasnou favoritkou, no dlho predtým to nevyzeralo tak, že Kristína Bukovčáková bude práve maliarkou.

Pôvodne skúšala strednú stavebnú školu, potom ju bavila fotografia, až na vysokej škole sa našla v maľbe. Dôležitý bol však základ, ku ktorému prišla ešte ako dieťa. „Mali sme skvelú triednu učiteľku na základnej škole, ktorá nás k tomu viedla. Umenie nám predkladala ako čosi veľmi pozitívne, nebola to žiadna povinná jazda ako telocvik, ktorý si skrátka treba odbiť. Vytvárala v nás lásku k umeniu, akoby nám nainštalovala nejaký modus, že umenie je super,“ hovorí.

Od fotky k maľovaniu

Neskôr, keď si na strednej stavebnej škole v Prievidzi uvedomila, že je na nesprávnom mieste, lebo jediné, čo ju baví, je akurát technické kreslenie, bliklo jej hlavou, či predsa neskúsiť umeleckú školu. „Bola som tam ako zblúdilá duša, nevedela som, čo so mnou bude, nevedela som si predstaviť žiadne zamestnanie a ešte do nás vštepovali, že bez gympla skončíme niekde za pásom a bude koniec,“ hovorí.

Odišla na strednú umeleckú školu do Topoľčian, a síce to tiež nebolo úplne ono, postupne sa to vyvíjalo. „Perspektívu som pred sebou nevidela, ale kládla som si aspoň malé ciele. Stále ma veľmi bavilo kreslenie a po čase sa mi dostala do rúk zrkadlovka. Začala som fotiť svojich kamarátov a rôzne situácie na ulici, ale nebola som z tých progresívnejších, čo je možno dobre, lebo inak by som nezačala maľovať.“

Skúšala aj prijímačky na fotografiu, ale nevyšlo to. Ďalší pokus dostala maľba. Mala k nej blízko, ale prvé poriadne portfólio pripravila až pred pohovorom na bystrickú akadémiu. „Maľovala som najmä kamarátov z vlastných fotografií, základné veci – zátišia a portréty. Prijímačky boli veľmi príjemné, uvoľnené, cítila som sa tam fajn a zrazu to všetko do seba zapadlo.“

Po štyroch rokoch v Bystrici ju vzali na pražskú Umprumku a opäť všetko nabralo nový rozmer. Najprv si síce vypočula, že na jej maľovanie si v Prahe ešte musia zvyknúť, lebo zatiaľ jej nerozumejú, ale ona si povedala, že je to v poriadku a počká.

„Prechod na Umprumku bola obrovská zmena najmä v miere spätnej väzby. Pozitívnej aj negatívnej. Maliar ju totiž potrebuje. A tu dostáva množstvo otázok aj reakcií. Akurát sa s tým potom musí vyrovnať. Mne po prvých obhajobách trvalo mesiac, kým som sa dala dohromady po tom všetkom, čo som si vypočula. O ostré názory a kritiku tu naozaj nie je núdza,“ hovorí.

Kritiku treba prežiť

S predstavou, že každý má vytvárať niečo super originálne a celkom iné než všetko, čo vzniklo doteraz, však nesúhlasí. „Je predsa nemožné, aby sme vytvárali neustále niečo nové. A naozaj si myslím, že všetko tu už bolo a jediné, čo môžem s maľbou urobiť, je, že do nej budem vkladať súčasné myšlienky. Inak sa to nedá. Keď maľujem, nemôžem premýšľať nad tým, že to musí byť niečo nové alebo že nikto iný nevie také ťahy ako ja. To je predsa hlúposť. Maľujem, kým to nie je to najlepšie, čo viem v tejto chvíli zo seba vydať, a nad ostatným nepremýšľam,“ hovorí.

Aj preto ju tak zaskočila reakcia na jej víťaznú maľbu, ktorej figurálny motív prebrala z nájdenej fotografie. „Pracujem s rôznymi fotografiami, nachádzam ich rovnako v starých knihách, vo vlastnom archíve aj na internete – instagram, tumblr, blogy –, sú ich tam milióny, neustále sme nimi obklopení a nemôžeme poprieť, že to na nás nemá vplyv,“ hovorí.

Presne sa pamätá na moment, keď našla fotku muža s dievčaťom od Toma Callemina. „Je geniálna, vyvolávala vo mne veľa otázok, tá zvláštna póza, hneď som vedela, že ju musím namaľovať. Ale debata o tom, že fotka je predsa silnejšia než maľba a celé je to podvod, sa mi zdala šialená. Obviňovať súčasného maliara, že maľuje podľa fotografií – to je predsa nezmysel. Rozoberala som to s každým, koho som stretla, až kým mi nedošla sila. Na tri týždne som z toho celého ochorela,“ hovorí.

Keby vraj zistila meno autora fotky, uviedla by ho, ale na svojej maľbe by nezmenila nič. „Ľutujem iba to, že som nezistila skôr, že ide o fotku umelca. Moja maľba však dávala celkom iný kontext, než mala samotná fotografia. Navyše, aký rozdiel by bol v tom, ak by som použila fotku z instagramu od neznámeho človeka? Vtedy by to nebol problém? Nemala by umeleckú hodnotu? A čo potom – mala by som ku každej maľbe pridať link?“

Ale to všetko je už minulosť, teraz sa Kristína Bukovčáková snaží maľovať ďalej a pomaly sa pripravuje na magisterskú prácu. „Mám rada, keď pred sebou vidím nejaký cieľ, jasnú predstavu. Potom dám do toho maximum času a energie a uvidím, čo z toho vyjde.“