Denník N

Most-Híd (asi) končí

Fico a Bugár. Foto N – Tomáš Benedikovič
Fico a Bugár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Hoci v politike platí, že nič nie je isté, niektoré veci sú pravdepodobnejšie ako iné. Jednou z nich je i to, že Most-Híd postupne končí, a to minimálne vo svojej súčasnej podobe.

Autor je politológ, pôsobí na Katedre politológie FSS MU

Most-Híd vznikol v roku 2009 po tom, čo Béla Bugár vystúpil z SMK. Od volieb v roku 2010 Bugárov nový projekt fakticky SMK nahradil, keď ju vystriedal v parlamente a opakovane sa mu podarilo dostať i do vlády. Hoci pôvod a meno zakladateľa a predsedu Bugára naznačovali zreteľné etnické pozadie, Most sa od začiatku prezentoval ako strana usilujúca o symbolické premostenie slovenskej majority a maďarskej menšiny. Dopomáhal k tomu nielen dôraz na označenie ako „občianskej“ strany, ale i absorbovanie viacerých populárnych kandidátov mimo okruhu maďarskej menšiny.

Táto taktika sa ukázala ako životaschopná. Most síce ani v jedných z trojice parlamentných volieb nedosiahol na dvojciferný výsledok, zastúpenie v Národnej rade si však dokázal bez väčších problémov uchovať. V roku 2020 (či skôr) to už platiť nemusí.

Odkrytá partia

Prvou chybou, ktorej sa Most dopustil, bolo utvorenie vlády po voľbách 2016. Nie je nič prekvapujúce na tom, že prevažujúci postoj voličov Mosta bol v neprospech spolupráce týchto strán so Smerom a SNS.

Ako ukázal prieskum agentúry Focus z marca 2016, súčasnú vládnu zostavu preferovalo 39 percent voličov Mosta, naopak, 47 percent sa stavalo proti nej. Len na doplnenie, pre „Sulíkov“ vládny variant bol tento pomer sympatií 57:35.

Podstatnejší problém však z pohľadu Mosta a Siete nebol ani tak v tom, aká vláda vznikla, ale skôr ako sa utvorila. Argumenty predložené verejnosti síce mali svoje ratio, ale akoby platili iba pre niektoré strany.

Ak Most (a Sieť) prezentoval súčasnú vládu ako jedinú možnú alternatívu, tak o Smere to platilo dvojnásobne. Robert Fico po voľbách 2016 nemal okrem svojich súčasných koaličných partnerov s kým spolupracovať. V tomto stave boli bleskové koaličné rokovania a ústupky víťazovi volieb ukážkou ťažkého politického amaterizmu.

Most a Sieť sa pustili do partie pokeru tým štýlom, že od začiatku hrali s odkrytými kartami. A s takými hráčmi sa nedá prehrať.

Most tak vstupom do novej Ficovej vlády skutočne spravil „obetu“, nie však ani tak v „prospech Slovenska“, ako sa pred niekoľkými dňami vyjadril Béla Bugár, ale skôr proti vlastnému politickému prežitiu.

Vládny pritakávač

Po vypadnutí Siete z hry zostal Most, posilnený o niekoľko poslancov, jediným dôkazom, že na Slovensku došlo k precedensu o vládnej spolupráci medzi Smerom a „tými napravo“. V tejto situácii sa ukázalo, že Most pod tlakom vládnej spolupráce výrazne zľavil zo svojej historickej pamäti.

Ako ukázali najvýznačnejšie kauzy roku 2016, Most nebol (a nie je) ochotný vytvárať opozíciu v rámci vlády a bez ohľadu na závažnosť situácie zostáva lojálny voči svojim koaličným partnerom.

Svoju rolu vo vláde pritom Most vysvetľuje pragmaticky, konkrétne odkazom na plnenie vládneho programu a prezentovaním vlastných legislatívnych úprav. Problém je, že ani sto kvalitných zákonov pochádzajúcich od ministerky Žitňanskej nedokáže prekryť to, že tlak Mosta na výmenu ministra Kaliňáka po takzvanej kauze Bašternák sa rovnal nule.

V súhrne sa Most v rámci vlády zhostil pozície tichého a nič nevidiaceho pritakávača. Ak by niekto namietal, že vládna stabilita je na prvom mieste, stačí si pripomenúť, ako po schválení ôsmich VÚC v roku 2001 SMK, ešte pod vedením Bélu Bugára, takmer opustila Dzurindovu vládu.

Nový konkurent

Keď v decembri 2016 vyšlo najavo, že Richard Sulík a Andrej Danko spolu riešili otázku predčasných volieb, Béla Bugár konštatoval, že je to práve SaS, kto by sa mal obávať nástupu nového konkurenta (Progresívneho Slovenska), ku ktorému by prešla časť jej voličov.

Táto úvaha má svoje opodstatnenie a určitá časť sympatizantov SaS túto zmenu podnikne. Podstatnejšie však je, či podobný krok nezvážia i voliči Mosta.

Posledné parlamentné voľby potvrdili, že Most svojím profilom prekonal čisto etnický charakter. Ako ukázal exit poll agentúry Focus, až 54 percent voličov Mosta tvorili Slováci, zatiaľ čo Maďari iba 44 percent. Z toho vyplýva jednoduchý záver: Most by sa bez slovenských hlasov do parlamentu v posledných voľbách nedostal. A práve tieto hlasy sú v kontexte vznikajúceho Progresívneho Slovenska v ohrození.

I keď Béla Bugár kedysi v politike začínal ako kresťanský demokrat, jeho Most mohol byť v posledných rokoch útočiskom pre viacerých slovenských (mestských) voličov liberálneho zmýšľania. Ak pritom Progresívne Slovensko preukáže schopnosť osloviť práve tieto časti spoločnosti, Most môže mať veľký problém. A to taký, aký môže mať len šesťpercentná strana čeliaca úniku časti voličov v prostredí s päťpercentnou klauzulou na vstup do parlamentu.

Nie je tak vylúčené, že v dohľadnom čase sa strana Most bude musieť rozhodnúť, či jej „premosťovacia“ občianska vízia má ďalšiu perspektívu. Presnejšie povedané, či má ďalej zmysel rozdeľovať maďarské hlasy na dva subjekty a či nedospel čas na ich zjednotenie. Prípadne toto rozhodnutie môže Béla Bugár ponechať na parlamentných voľbách, ako to v roku 2002 spravili Ján Slota a Anna Belousovová.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie