Ľubomír Longauer: Rozprávam príbeh podľa tej najpoctivejšej zásady – Padni, komu padni!

Vytvoril množstvo diel grafického dizajnu, na VŠVU založil Katedru grafického dizajnu, vychoval študentov, ktorým hovoril ,,machríci“. V poslednom čase sa plne oddal výskumu histórie, pripravoval výstavy a stál pri zrode Slovenského múzea dizajnu. A písal, a píše úžasné knihy. Za tú vlaňajšiu, Vyzliekanie z kroja, ktorá je druhým dielom projektu Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918, získal Cenu Dominika Tatarku. ĽUBOMÍR LONGAUER.

Kedy sa z aktívneho výtvarníka a vysokoškolského pedagóga stal najskôr zanietený pátrač po histórii slovenskej úžitkovej grafiky a zberateľ, potom vystavovateľ a kurátor a nakoniec rovnako úspešný autor kníh o svojich objavoch?

Niekedy pred rokom 2000. Vtedy som sa tejto činnosti začal venovať naplno. A prečo? Bolo to treba, nikto sa do toho nemal. Ale neľutujem, že som sa do toho pustil.

Vaša zbierka, mapujúca už takmer storočie grafického dizajnu na Slovensku, obsahuje tisíce skenov. Považujete ju už viac-menej za uzatvorenú, alebo ešte stále ju systematicky dopĺňate? Alebo inak – viete ešte o nejakých bielych miestach?

Pozor! To nie je zbierka skenov. Zbieram artefakty, to jest výtlačky, ale i originály, pokiaľ sa zachovali. Robím si, pravdaže, aj skenovú dokumentáciu, hľadám v knižniciach a potom to zháňam, ako sa dá. Som kurátorom zbierky grafického dizajnu v novom Slovenskom múzeu dizajnu pri SCD, hlavná je zbierka, ktorú vytvárame. Nezbieram sám a pre seba. Tvorcovia nám dávajú veci zadarmo, lebo vidia, že to má zmysel. Áno, viem o bielych miestach, ale je ich čoraz menej.

Súčasná kniha je druhým dielom cyklu Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918. Prvý diel mal názov Modernosť tradície, čo je, prísne vzaté, vlastne oxymoron, protirečenie. Ako ho ,,obhájite“?

Názov mi poradil kolega Dežo Tóth, ktorý knihu čítal ešte pred vydaním. Od roku 2006, keď som ho požiadal o účasť na generačnej výstave typografie, spolupracujeme a často sa s ním radím. Doteraz som názov považoval iba za paradoxný, netušil som, že je to oxymoron, ďakujem za poučenie. Nepoznal som ani toto slovo samotné – nuž do smrti sa človek učí. Názov je výstižný, lebo základy tradície kládol Martin Benka takmer v rovnakom čase, ako ju Fulla popieral.

Názov ocenenej knihy Vyzliekanie z kroja je zrejmým symbolom. Ale keď už sme pri tom, boli v úžitkovej grafike a typografii prítomné inšpirácie alebo doslovné odkazy na ten kroj, na folklór?

Ani tento názov som nevymyslel ja. Pravdaže som myslel na prilákanie pozornosti, nezapieram, je to čosi ako reklamný slogan. V texte knihy sa viackrát odvolávam na manifest pedagógov Školy umeleckých remesiel v Bratislave z roku 1935 Cestou XX. století. Český variant manifestu má oveľa vyššiu literárnu kvalitu, preto používam ten. Nedá mi, musím z neho citovať aj teraz, lebo najlepšie zodpovie na otázku: „Slovensko při převratu bylo vskutku skvělou reservací starobylé východní kultury krojové a lidového umění. Jestliže dnes Slováci vyčítavě patří na Čechy jako na nositele kultury západní na Slovensko a jako na obrazoborce starobylého Slovenska, mají pravdu. Nechť jsou jim však za to vděčni! … Svlékají totiž Slovensko zároveň z feudální poroby a staví je k sobě po bok, aby spolutvořilo nyní národ vládnoucí, světový! Ovšem bez kroje!“

Podtitul knihy znie Okruh Školy umeleckých remesiel. Základnú knihu o nej stihla ešte napísať Iva Mojžišová, vy ste sa, pochopiteľne, zamerali na vplyv ŠUR-ky na úžitkovú grafiku a typografiu. Aký bol?

Podstatný. O tom je celá kniha Vyzliekanie z kroja.

V knihe nezatajujete nič z peripetií a tlakov, akým boli tvorcovia vystavení v tom-       -ktorom období. Mohla (či musela) typografia ľahšie či ťažšie odolávať „požiadavkám doby“? Alebo nebol práve grafický dizajn pre niektorých tvorcov tzv. voľného umenia únikom pred tlakom režimu?

A mal by som zatajovať? Už nemusím, nikto ma nenúti do zatajovania. A diskontinuita vývoja, ktorú v knihe opisujem a dokumentujem, bola vyvolaná práve politikou. Aj v demokracii má politika istý vplyv na umenie, tobôž na umenie úžitkové. Napríklad moji žiaci sa podieľali na viacerých volebných kampaniach, aj na víťazných. A nekonečné ťahanice pri verejných obstarávaniach na ministerstvách – to nie je politika?

Ale predsa, prečo toľko politiky?

Preto, že je dôležitá a nemožno ju obísť. Úžitková grafika má použiteľnosť (či zneužiteľnosť) v samotnom názve. Vždy sa vedelo veľmi presne, kto má z čoho úžitok. Môj text je možno nezvyklý pre istý spôsob písania, píšem otvorene a staviam na faktoch. Za roky totality sa niektoré skutočnosti zahmlievali, zatajovali alebo sa o nich jednoducho klamalo. Aj po skončení totality nájdeme v slovenskej kunsthistorickej spisbe dosť ostýchavého zahmlievania. Ale ide aj o interpretáciu už dávno známych faktov – poviem príklad: málokto si povšimol, ako sa skončilo Fullovo pedagogické pôsobenie. V jeho pamätiach nájdeme o ňom dosť presných zmienok. Napríklad na VŠVU ho prišli do Martina osobne pozvať Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský. Nikto však nedal do súvisu Fullov odchod z VŠVU s Clementisovou popravou. Oboje prebehlo v roku 1952. A Fulla predsa upravoval DAV! Dva Clementisove články o sovietskej knihe a sovietskom plagáte boli uverejnené v Jaroňovej Slovenskej Grafii, ktorú upravoval práve Fulla.

Vaše knihy sú cenné nielen obrovskou dokumentárnou hodnotou, ale sa vyznačujú aj vizuálnou príťažlivosťou a rozprávačským majstrovstvom. Prejavovali ste sa literárne už aj v minulosti, písali ste poéziu alebo prozaické útvary?

V druhej triede na základnej škole v Martine som bol ocenený v školskej literárnej súťaži za básničku Púpava. Po takmer šesťdesiatich rokoch je Cena Dominika Tatarku moje druhé literárne ocenenie. A na záver odpoveď: áno, sporadicky, ale nepublikoval som to verejne, niečo v rámci Skupiny 29, vo veľmi obmedzenom samizdate. Vydal som 5 kníh a napísal desiatky článkov.

V knihe sa nevyhýbate neraz komplikovaným umeleckým a životným osudom výtvarníkov. Aj Tatarka prešiel istú etapu života, kým sa vyrovnal so svojím démonom. Ako ste ho vnímali vy ako človeka i spisovateľa?

Asi trikrát som ho videl, nikdy som sa s ním nerozprával. Poznám jeho syna Olega, ale už som ho vyše dvadsať rokov nevidel.

V tomto slávnostnom kontexte je to možno až nepatričná otázka: Prečo v posledných rokoch robíte práve toto?

Môj historický výskum vyplynul z môjho učiteľského povolania. Na vysokej škole som začal učiť v roku 1990. Keby nepadol komunizmus, učil by som nanajvýš na ĽŠU. Narodil som sa do totality roku 1948, študoval som v totalite, 15 rokov som pracoval ako grafik v totalite. Normalizácia nebola ani zďaleka taká krutá ako vojna a päťdesiate roky. Nebol som komunista, nebol som ani otvorený disident, blízko tejto pozície som sa dostal až niekedy okolo roku 1985, keď som vyšiel s farbou von. Nebol som vo väzení, nechceli ma zastreliť, nikdy ma nebili, nikdy som nemusel podať sebakritiku.

Keď sme sa dostali k životopisu, nemožno obísť vplyv rodiny, v ktorej ste vyrastali.

Viem, akým tlakom bola vystavená generácia môjho otca. Svoj údel páriu od narodenia som prijal ako nemennú skutočnosť a, pravdupovediac, som zaň aj celkom vďačný. Určite ma uchránil pred neblahými dôsledkami ctižiadostivosti. Všelijaké tie podrazy, kopy do členka zozadu, vyhodenie z výstav, nejakú obligátnu diskrimináciu, odpočúvanie telefónu, na ktoré som bol upozornený známym z pošty, to som vnímal ako nepríjemné štípanie komárov, bežnú súčasť života, veď to poznajú mnohí.

A ako to bolo po páde komunizmu?

Telefón mi síce neodpočúvajú, ale na dvoch vysokých školách som nepodal hodinovú výpoveď pre nič za nič. Viem, že tí, kvôli ktorým som tie výpovede podal, hovoria o mne, že som neznášanlivý. Iste, niektoré veci znášam veľmi ťažko. Zarábam menej ako kolega môjho rangu v zahraničí, ale stačí mi to, moje potreby sa scvrkli. Robím však túto prácu na takom istom ,,vercajgu“, aký má západný kolega. Na to si potrpím. Nikto mi nekafre do toho, čo napíšem, ja som autor. To najpodstatnejšie však je: za komunizmu by som nikdy nemohol uvádzať knihu tohto typu, nevydal by som ani ďalšie knihy, nikdy by som nemohol usporiadať retrospektívne výstavy zo slovenskej histórie. Ani vo sne mi nenapadlo, že budem profesorom a budem písať dejiny slovenského grafického dizajnu. Ale keď ich už píšem, chcem, aby boli čo najbližšie pravde. Pomocou textu a obrázkov rozprávam príbeh podľa tej najpoctivejšej historickej zásady: Padni, komu padni! A verte mi, že tento príbeh je strhujúci. Snažím sa ho povedať pravdivo.