Sú to dôležité, politicky výbušné knihy. Cenu Dominika Tatarku dostali Ján Štrasser a Alexander Balogh

Dve mladé ženy sedia vonku na zemi v rovnakej polohe aj v rovnakom oblečení, zrkadlovo vyzerajú aj ich tiene. Akoby spolu viedli tichý rozhovor. Keď sa zadívate bližšie, zistíte, že je to fotografia a zároveň aj maľba. Obraz s názvom Okamih zmeny, ktorý je dielom Diany Cencer Garafovej, veľmi dobre vystihuje tohtoročných laureátov ceny Dominika Tatarku. Obaja dostali rovnakú reprodukciu diela a obaja boli ocenení za svoje knihy rozhovorov venované dvom výrazným postavám našej kultúry a politiky. Ján Štrasser sa rozprával s Františkom Mikloš­kom, náš kolega z Denníka N Alexander Balogh s najbližšími ľuďmi Jána Langoša.

„Hľadali sme niečo oveľa hlbšie než len ilustratívne dielo,“ vysvetľuje člen poroty Daniel Fischer, ktorý má na starosti výber umeleckých diel – už neodmysliteľnú súčasť tejto ceny. Viac laureátov sa v jej histórii už vyskytlo, no ešte nikdy doteraz nedostali cenu dve knihy rozhovorov naraz.

Podľa predsedu poroty Petra Zajaca išlo tento rok o konsenzuálne rozhodnutie, pretože „oba texty sa vhodne dopĺňajú a sú venované skutočným osobnostiam, ktorých osudy sú príbehmi celoživotnej integrity“.

Pravda je viac než moc

Ján Štrasser je známy ako publicista, prekladateľ, textár a básnik, ale dá sa označiť aj za špecialistu na knižné rozhovory. Asi nikto na Slovensku ich nevydal viac ako on. Má schopnosť počúvať a vie sa aj zaujímavo pýtať, no najcennejšie je, že vo väčšine prípadov nejde o tradičné rozhovory, ale skôr o rovnocenné dialógy alebo o spoločné uvažovanie.

Doteraz pripravil niekoľko kníh s hercami (Ladislav Chudík, Emília Vášáryová, Marián Labuda, Zdena Studenková), známymi tvárami hudobnej scény (Peter Lipa, Kamil Peteraj), šoubiznisu (Adela Banášová, Petra Polnišová), ale aj s osobnosťami, ktoré spojili kultúru a politiku. Tými sú napríklad Milan Kňažko alebo František Mikloško, zatiaľ jeho posledný respondent.

„Hovoriť pravdu je pre Mikloška viac ako udržať sa pri moci,“ napísala v recenzii knihy pre Denník N Gabriela Rakúsová a vystihla tým jej obsah aj hlavnú postavu. Okrem minulosti v katolíckom disente a spomienkach aktívneho politika, ktorý bol pri väčšine kľúčových udalostí po Novembri 1989, je to aj príbeh nádejného hokejistu a vyštudovaného matematika.

Prečítajte si

Hovoriť pravdu je pre Mikloška viac ako udržať sa pri moci

Mikloško v knihe hovorí aj o svojom vzťahu k Dominikovi Tatarkovi, sám je autorom štyroch kníh a spoluautorom dôležitej dvojzväzkovej publikácie Zločiny komunizmu (2001), ktorá dostala Cenu Dominika Tatarku.

Debut-bestseler

Kým Ján Štrasser už napísal veľa kníh a získal aj veľa ocenení, druhý tohtoročný laureát, ktorý je jeho rovesníkom bol ocenený za debut. Na vysvetlenie pre tých, čo ho nepoznajú: knihám sa doteraz venoval len ako novinár. Knihám iných autorov. Keď však za ním prišla manželka jeho blízkeho kamaráta, ktorý predčasne zahynul, nemohol ju odmietnuť.

„Samozrejme, Gaba – odpovedal som na nečakanú otázku, či by som neurobil knihu o Janovi,“ píše v úvode. „Samozrejme, Gaba, povedal som jej aj neskôr, keď sa ma spýtala, či už viem, aká to bude kniha. Jeden veľký rozhovor s tebou, prerušovaný kratšími textami, ktoré napíšem po stretnutiach s inými ľuďmi, ktorí boli Janovi blízki.“

V tých slovách je všetko podstatné – obsah aj forma knihy Ján Langoš Strážca pamäti, chýba len moment prekvapenia, ktorým nás v redakcii literárnym debutom zaskočil kolega povestný zbytočnou skromnosťou a platonickým vzťahom k verejnému vystupovaniu. Prekvapený zostal aj on sám, keď sa v rebríčku Artfora ocitol medzi najpredávanejšími knihami roka.

Je rozhovor literatúra?

Vlaňajšia laureátka ceny Dominika Tatarku Irena Brežná vo svojom laudatiu víťazom najskôr zaskočila prítomných poznámkou, že v niektorých európskych médiách sa rozhovory vôbec nezverejňovali, pretože tento žáner bol vnímaný ako príliš jednoduchý.

„Je rozhovor literatúra?“ položila sugestívnu otázku. „Ale čo urobila Svetlana Aleksijevič iné, ako to, že zostrihala svedectvá bývalých vojačiek z druhej svetovej vojny do monológov v knihe Vojna nemá ženskú tvár a za tento silný čitateľský zážitok dostala v roku 2015 Nobelovu cenu za literatúru,“ vysvetlila a dodala, že v prípade tohtoročnej ceny Dominika Tatarku sú najdôležitejšie „obsah ocenených kníh a ich politická výbušnosť“.

Doterajší laureáti ceny Dominika Tatarku

1994 Milan Hamada (Sizyfovský údel)
1995 Ivan Kadlečík (Hlavolamy)
1996 Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca)
1997 Ivan Štrpka (Medzihry. Bábky kratšie o hlavu)
1998 Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta)
1999 Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov)
2000 Dušan Dušek (Pešo do neba)
2001 František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989)
2002 Katalin Vadkerty (Maďarská otázka v Československu 1945 –1948), Ján Johanides (Nepriestrelná žena)
2003 Rudolf Fila (Cestou)
2004 Stanislav Rakús (Nenapísaný román)
2005 Tomáš Janovic (Maj ma rád)
2006 Kornel Földvári (O karikatúre)
2007 Jozef Jablonický (Samizdat o disente), Milan Lasica (Bodka)
2008 Ján Buzássy (Bystruška), Mikuláš Huba (Ideál – skutočnosť – mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva)
2009 Juraj Mojžiš (Voľným okom II)
2010 Iva Mojžišová (Giacomettiho smiech?)
2011 Monogramista T. D (Nie som autor, som metafora)
2012 Oleg Pastier (Za ozvenou tichých hlasov II.)
2013 Mila Haugová (Cetonia aurata a Tvrdé drevo detstva), editorský tím publikácie Odkiaľ a Kam. 20 rokov samostatnosti – Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová a Miroslav Kollár
2014 Ľubomír Longauer (Vyzliekanie z kroja)
2015 Irena Brežná (Nevďačná cudzinka)