Ktorý národ vyhral posledných sto rokov dejín? Slováci
Často vyplakávame, ako nám všetci ubližujú. Pritom sme lepší príbeh úspechu ako Bill Gates.
Mnohí Slováci majú pocit, že nám stále niekto ubližuje. Platí to aj o veľkej časti tých, pre ktorých je 14. marec sviatkom. Všetci nám chcú zle. V minulosti aj dnes sú to Maďari, Židia, Praha. Neskôr pribudli Američania a Brusel. Vždy sa niekto nájde. Ešteže ten Putin je fajn.
Keď má nejaký malý národ toľko nepriateľov, dalo by sa čakať, že sa bude doráňaný krčiť niekde v prítmí. Akousi záhadou to o nás neplatí.
Len si predstavme. V roku 1918 sme boli súčasťou veľkej monarchie, v ktorej bol náš hlas slabší než podradný. Do prvej svetovej vojny sme vstúpili ako súčasť tejto monarchie. Spolu s ňou sme ju aj prehrali. Po vojne sme však získali vlastný štát. Nebol dokonalý, ale pokrok to bol obrovský. Nejako prehnane sme sa oň okrem čestných výnimiek nezaslúžili.
Do ďalšej vojny sme opäť vstúpili na zlej strane. Veľmi zlej. A vydržali sme byť jej súčasťou až do samotného konca. Napriek tomu sme po nej mali náš vlastný štát späť. Opäť mal ďaleko k dokonalosti, ale treba to zopakovať – boli sme Hitlerovi spojenci a aj tak sme získali naspäť všetko, čo nám veľmoci dali po prvej vojne (Podkarpatská Rus nie je Slovensko). Zaslúžili sme si to aj vďaka SNP. Vtedy sme ukázali, že dokážeme veľké veci.
Potom prišlo 40 rokov, keď sme mali reálny dôvod sťažovať sa, že nám ubližuje aj niekto iný než my sami. Sovietsky zväz a komunisti spolu s ním však odišli a my sme sa ocitli v demokratickom štáte, zakrátko aj bez Čechov. Nadávať na ich pragocentrizmus už nemalo to čaro, tak sme si zvolili Mečiara. V roku 1998 sme ho porazili a znova sme si svoje šťastie zaslúžili vlastnými silami.
Potom to už išlo rýchlo, vstup do NATO, Európskej únie, hospodársky zázrak známy ako Tatranský tiger atď. To všetko nám urobil ten strašný Brusel.
Slovensko je takým príbehom úspechu, že Bill Gates bledne závisťou. Kde sa potom berie ten neustály pocit, že nám všetci ubližujú? Bližšie pravde bude, že sme sa niekedy dejinami viezli ako čierni pasažieri, a napriek tomu sa nám ušlo miesto v prvej triede.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
