Denník N

Juraj sa pridal k Zuzane Hlávkovej: Fingovať tendre nie je okej, aj keď sa nestratí ani euro

Juraj Zelinka. Foto N – Tomáš Benedikovič
Juraj Zelinka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Juraj Zelinka (26) je už tretím bývalým zamestnancom ministerstva zahraničných vecí, ktorý otvorene prehovoril o netransparentných tendroch pri slovenskom predsedníctve v EÚ.

Juraj Zelinka pracoval na ministerstve zahraničných vecí počas slovenského predsedníctva. Na blogu Transparency International opísal, ako sa formálne organizovala súťaž na video spoty, aj keď bolo jasné, že ich výrobu dostane agentúra režiséra Petra Núňeza. V zatiaľ jedinom rozhovore pre médiá hovorí, aké ťažké je pre mladého človeka postaviť sa pred novinárov a aké dôležité je dodržiavať pravidlá aj pri malých štátnych zákazkách.

Kde ste študovali?

Bakalára som si robil na politológii na Univerzite Komenského, semester som strávil vo Vroclave v Poľsku cez program Erazmus. Na magistra som išiel na európske štúdiá na fakulte sociálnych a ekonomických vied.

Robili ste po škole?

Robil, a robil som aj popri škole. Viac ako rok som brigádnicky pracoval ako webový editor v TA3, okrem toho som bol osem mesiacov na stáži v Central European Strategy Council, mimovládke, ktorá sa zaoberá zahraničnou politikou. Po škole som nastúpil do jednej online reklamnej agentúry, tiež na miesto webového editora.

Ako sa mladý človek z agentúry dostane na ministerstvo?

Klient, pre ktorého som pracoval, presunul časť vecí z našej agentúry inam, a tak som odtiaľ musel odísť. V tom čase som však už vedel, že na ministerstve zahraničných vecí hľadajú človeka na editovanie textov a redaktora pre web. Zahraničná politika ma bavila, post na ministerstve zahraničných vecí teda bol taký, že toto by som naozaj chcel robiť.

Mali ste v hlave, že robiť pre štát nie je úplne atraktívne?

Nie, takto som nad tým nerozmýšľal. Keď človek študuje politológiu alebo medzinárodné vzťahy, tak ministerstvo zahraničných vecí je niečo, o čom prirodzene rozmýšľa. Diplomacia pôsobí zaujímavo a ministerstvo zahraničných vecí bolo niečo, čo som si chcel vyskúšať. Dokonca som to bral tak, že na tomto ministerstve ani nemôžu byť nejaké extra politické tlaky. Až potom som zistil, že to tak úplne nie je.

Ako vyzerá prvý deň po nástupe na ministerstvo?

Pamätám si veľa papierovačiek a zháňanie podpisov. Nielen prvý deň, ale prvé týždne človek behá po budove ministerstva, zisťuje, čo bude robiť, a popri tom rieši kopec byrokracie. Musíte ísť na také oddelenie a do takej kancelárie, až to človeku pripadá ako počítačová hra. Treba chodiť z levelu do levelu.

Skrátka štátna správa.

Tak.

Nastúpili ste tam s tým, že budete spravovať web a editovať texty. Po pár týždňoch ste už však organizovali verejné obstarávanie. Ako k tomu došlo?

Ono to bolo tak, že i keď ľudia boli prijatí na nejakú pozíciu, pred začiatkom predsedníctva dostali aj inú agendu. Veľa z nás teda robilo aj verejné obstarávania. Pomaly som teda začal zisťovať, ako to funguje, čo je to napríklad referátnik, teda interný dokument, ktorý sa schvaľuje na jednotlivých oddeleniach a putuje až k ministrovi. K práci, na ktorú som bol prijatý, som sa fakticky dostal, až keď sa začalo predsedníctvo, respektíve keď sme začali plniť web. Prvé dva-tri mesiace tvorili gro mojej práce dve verejné obstarávania, ktoré som opísal v blogu.

Na ministerstvo, na odbor pre komunikáciu a prezentáciu, ste nastúpili deň po tom, čo odtiaľ odišli Zuzana Hlávková a Pavol Szalai.

Dokonca som prišiel rovno do ich kancelárie, sedel som na Paľovom mieste. Ale to som zistil náhodou, predtým som ani jedného z nich nepoznal.

Zuzana Hlávková a Gabriel Šípoš z Transparency International. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zuzana Hlávková a Gabriel Šípoš z Transparency International. Foto N – Tomáš Benedikovič

Riešil sa ich odchod medzi kolegami? Vedeli ste, prečo odišli?

Nebolo tajomstvom, že odišli pre veci, ktoré sa na odbore diali a s ktorými sa nevedeli stotožniť. Priznám sa, že až do Zuzkinho blogu v novembri som nevedel, aká presne bola ich agenda. Vedel som iba to, že Zuzka riešila kultúrne podujatia. Pavol mal zase na odbore povesť človeka, za ktorým všetci chodili, keď potrebovali poradiť. Mal skúsenosti, ktoré po jeho odchode na odbore chýbali. Aspoň tak som to vtedy vnímal.

Ako ste to brali? Že ich spor sa týkal vecí, ktoré sa stali pred vaším príchodom, a teda sa vás netýkajú?

Ich vec sa ma netýkala, pretože som ich nepoznal, pre mňa to boli cudzí ľudia, nevedel som, akú agendu riešili. Nevedel som, s čím presne sa stretli, ale keď som sa bavil s blízkymi o robote, povedali sme si, že hej, takto to jednoducho na ministerstvách chodí. Mal som pocit, že veci v štátnej správe nie sú vždy čisté.

Kedy ste pri svojej vlastnej robote po prvý raz pocítili, že to nebude, ako hovoríte, čisté?

Asi v apríli, vo chvíli, keď sme sa na jednom stretnutí začali baviť o tom, že ideme urobiť prieskum trhu na výrobu spotov k predsedníctvu, aj keď sa dlho predtým ich podoba riešila s agentúrou Loco Agency Petra Núňeza. Tam padlo aj to, že nám páni z Loco Agency dodajú dva kontakty na agentúry, ktoré sa toho prieskumu zúčastnia. Vtedy som si povedal – fúha, tak toto nie je úplne v poriadku. Do toho sme sa dostávali pod tlak, lebo spoty bolo potrebné čoskoro vyrobiť. Tak sa dohodlo, že prieskum trhu urobíme za týždeň. Pritom najradšej by všetci boli, keby netrval ani len ten týždeň, lebo nebol čas.

Ten prieskum trhu ste mali na starosti vy?

Ja som odosielal e-maily trom agentúram s výzvou, aby predložili ponuky. Kontakty som dostal vo wordovom dokumente, ktorý podľa vlastností vytvoril pán Ondrejka, konateľ Loco Agency. Ako som povedal, už pred toutou súťažou sa pritom veľmi konkrétne s Loco Agency riešilo, ako spoty budú vyzerať, dokonca už zháňali ľudí na kasting.

Prečo sa v takomto rozbehnutom procese rozhodli ľudia na ministerstve urobiť formálnu súťaž, ak by to celé šlo vlastne vyriešiť na výnimku z verejného obstarávania, ktorú malo ministerstvo pre zákazky k predsedníctvu v Rade EÚ? A kto o tom rozhodol?

Neviem menovať konkrétneho človeka, ktorý s tým prišiel. Ministerstvo v tom čase robilo viac vecí tak, aby to spätne pred médiami vyzeralo kóšer. Preto sa radšej organizoval prieskum trhu a preto sa vlastne aj rozposlali žiadosti o posúdenie cien za spoty trom reklamným agentúram, ktorými dnes argumentuje pán Núňez. Jednoducho sa myslelo na to, aby to bolo podložené, ak sa médiá budú niečo pýtať.

Nebolo cieľom tých posudkov reálne zistiť, či sú Núňezove kalkulácie v poriadku a či ceny za videá nie sú nafúknuté?

To bolo až druhoradé, pretože čo by sa stalo, ak by neboli? Pán Núňez robil na videách od marca 2016, posudky sa zisťovali na konci mája, keď už spoty pomaly mali byť hotové. Čo by sa stalo, keby nejaký riaditeľ reklamky povedal, že ceny nie sú v poriadku? Pán Núňez by svoju dvojmesačnú alebo aj dlhšiu prácu zahodil? Tam nebola cesta zadať to niekomu inému. Jednak by sa už tie spoty nestihli vyrobiť, jednak sa od začiatku rátalo s tým, že ich bude robiť on. Ľudia, ktorí dávali posudky, nevedeli o tom pozadí.

Povedal niekto otvorene – musíme to robiť takto, lebo médiá by nás inak ukameňovali?

Spomína sa to aj v maili, v ktorom ministerstvo žiada pána Vaculíka o posudok. Písalo sa v ňom: „Ako ste nepochybne zaznamenali, naše ministerstvo je v súčasnej dobe pod silným mediálnym tlakom. V snahe zabrániť ďalším útokom na rezort by som sa na vás rád obrátil s prosbou o konzultáciou a názor na výšku rozpočtu na zdravice, spoty a promo film…“ Bolo to v čase, keď médiá kritizovali galavečer k uvedeniu loga slovenského predsedníctva. Vaculík aj ostatné agentúry naozaj konštatovali, že Núňezove ceny za spoty boli nízke, ja tomu verím, že boli. Ale ako vieme, že by niekto v normálnom prieskume trhu neponúkol lacnejšie riešenie?

Problém je najmä v tom, že prieskum trhu prišiel až po niekoľkých stretnutiach s víťazom súťaže, ale aj v rozdelení celej zákazky. Peter Núňez to vysvetľuje tak, že jeden zo spotov musel riešiť cez inú, autorskú zmluvu, lebo ministerstvo mu dopredu nevedelo povedať, ako ten spot bude používať. Sedí to?

Pointa je hlavne v tom, že súťaž sa robila iba akože. Celá zákazka pre Loco bola nakoniec rozdelená na tri zmluvy, dve sa zverejnili v centrálnom registri zmlúv, jedna autorská nie. Možnosť rozdeliť zmluvy prišla z legislatívneho oddelenia ministerstva, píše sa to aj v zázname z toho stretnutia. Pri tej debate išlo najmä o to, aby to nevyzeralo ako veľká suma, keď sa budú pýtať médiá. S tými druhými videami, ktoré spomínam v blogu a ktoré robil pán Brenko z agentúry Elaia, to bolo tak, že vyslovene legislatívny odbor trval na tom, aby bola zmluva s fyzickou osobou. Veď on to sám priznal, že ho do toho ministerstvo tlačilo.

Juraj Zelinka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Juraj Zelinka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bolo od začiatku jasné, že videá bude robiť pán Núňez, a prieskum trhu to nemohol ovplyvniť?

Áno.

Pán Núňez nevie vysvetliť, ako sa do wordového dokumentu s kontaktmi na agentúry, ktoré sa mali prieskumu trhu zúčastniť, dostalo meno jeho konateľa, pána Ondrejku. Vy ste sa ako dostali k tomuto dokumentu?

Ja som s ním pracoval. Na maily, ktoré tam boli, som mal poslať výzvy na cenové ponuky. Mne ho preposlal niekto z nášho odboru, ale nepamätám si presne kto. Výzvy som posielal 21. apríla. Pamätám si ešte, že deň pred koncom súťaže, teda 26. apríla, spravila Zuzana Ťapáková trochu paniku, či som tie výzvy naozaj odoslal. Tak som ich pre istotu poslal ešte raz, toho 26. apríla. O deň neskôr mal končiť prieskum trhu a deň nato odišiel na schválenie ministrovi a vedúcemu služobného úradu referátnik s verejným obstarávaním pre Loco Agency, ktorý sme mali pripravený dopredu.

Tie dve zvyšné agentúry, Stone PP a Elaia, na tú výzvu zareagovali? Poslali svoje návrhy?

Zareagovali, poslali návrhy – asi dve strany v pédeefku. Ale ja neviem, či ich vôbec niekto otvoril.

Ich ceny boli vyššie ako cena Loco Agency?

Áno, boli.

Z toho, čo hovoríte, vychádza, že v štátnej správe sú ľudia prednastavení robiť veci tak, aby neboli nápadné a médiá si ich nevšimli.

Neviem, ako je to inde, ale ja som sa stretol s takýmto nastavením. Prečo nechceme ukázať verejnosti a médiám niečo, keď to robíme dobre a lacno? Veď to nemá logiku. Jedine ak by sa báli, že sa opýtajú niečo, na čo odpovedať nechcú.

Aby sme to zhrnuli – keď sa rozprávame o spotoch k predsedníctvu, problém nie je vo výsledku, ale v procesoch, na ktoré sú úradníci zvyknutí?

Nehovoril by som to tak, že všetci úradníci sú na niečo zvyknutí. Ale pri tomto prípade áno. Problém je v tom, že minister hovorí, ako všetko prebieha čisto a transparentne, no moja vedomosť je iná. Pri normálnej súťaži sme mohli dostať niečo lacnejšie, alebo lepšie. Veď na to tie súťaže sú, aby sme vybrali niečo dobré a výhodné. No nespochybňujem robotu pána Núňeza. Problém bol najmä v tom, že sa fingovalo verejné obstarávanie, a ja som bol toho súčasťou. To ma škrelo.

Ale vtedy ste to prehrýzli?

Áno, v zásade hej. Začalo sa predsedníctvo, boli sme super kolektív. Brali sme to tak, že nejde o nič obrovské, aj keď nám to nebolo príjemné. Bralo sa to skôr tak, že veď to sa nikto nedozvie. Keď som nechcel pod výzvy agentúram, ktoré akože súperili s Loco Agency, dať svoje meno, povedali mi, že v podpise mailu môže byť len OKOM, teda odbor pre komunikáciu a prezentáciu. Nebolo to okej, ale nebolo to niečo, pre čo by som zvažoval odchod z ministerstva.

Čo ste si pomysleli, keď ste pár mesiacov nato, v novembri 2016, čítali blog Zuzany Hlávkovej?

Že pomenovala niečo podobné, čo som videl aj ja. Cítil som voči nej rešpekt, zároveň som však začal rozmýšľať nad tým, čo spravím, ak sa na pomery na odbore začne pýtať niekto mňa. Viac z nás malo ambíciu Zuzku a Paľa podporiť. V decembri som sa s nimi aj stretol, i keď som ich predtým nepoznal.

Pavol Szalai aj Zuzana Hlávková už v novembri vyzývali zamestnancov ministerstva, aby sa k nim pridali a ich výpovede potvrdili. Nepridal sa k nim nikto, ani vy.

Ja som konkrétne to, o čom hovorili oni, potvrdiť nevedel, lebo som prišiel až po nich. No vrelo to vo mne, hovoril som si, že nie je možné, aby sme sa všetci tvárili, že na ministerstve bolo všetko úplne čisté. Ale všeobecná nálada bola – dokončime už predsedníctvo. Časť z nás sa nakoniec rozhodla aspoň napísať list ministrovi, kde sme prejavili nespokojnosť. Ale bolo to len symbolické.

Čo s ním minister spravil?

Taký list asi nemôže veľa dokázať. Netuším, čo s ním spravil.

Koľkí ste tento list podpísali?

Štyria.

A nestalo sa nič?

Nie. Nechali sme e-mailovú adresu na jednu kolegyňu, aby mohla niekam prísť odpoveď, ale žiadna neprišla.

Miroslav Lajčák. FOTO - TASR/AP
Miroslav Lajčák. Foto – TASR/AP

Prečo ste potom napísali blog?

Mal som pocit, že je to správne rozhodnutie. Ja viem, že tu ide o drobné, ale možno vďaka tomu vyjde von niekto ďalší pri niečom väčšom. Premiér Fico sám hovorí, že ak sa niekto stretne s korupciou a netransparentnosťou, má s tým vyjsť von alebo sa mu ohlásiť.

Išli by ste za premiérom?

To asi sotva.

Vedeli ste, čo sa dialo okolo Zuzany Hlávkovej po tom, čo blog zverejnila ona. Dostala sa do správ, médiá ju žiadali o rozhovory, bulvár pátral po jej koreňoch. Hrajú tieto veci rolu predtým, než sa človek rozhodne ísť na verejnosť?

Hrajú, o medializáciu som veľmi nestál. Mám svoj život, nemám potrebu riešiť takéto veci. Ale považoval som za správne s tým ísť von a myslím si, že do veľkej miery aj preto, aká neoblomná bola reakcia ministerstva o tom, že je všetko v poriadku.

Jedna z vecí, ktorú vám budú kritici vyčítať, je to, že ste čakali niekoľko mesiacov. Na čo ste čakali?

Ide aj o tú medializáciu. Zároveň také rozhodnutie človek nerobí zo dňa na deň, ani z týždňa na týždeň. Pre nikoho, kto si žije svoj život, nie je ľahké byť deväť hodín vo svojej robote, po robote si chystať dokumenty a písať blog a najmä nevedieť, ako to celé vlastne vypáli a či sa to neobráti proti nemu. Nie je to extra príjemné. No nechcem odrádzať iných.

Peter Núňez hovorí, že celá kauza je bublina, premiér Fico zasa ľudí napomína, aby rozlišovali, čo je korupcia a čo nie, lebo korupcia je podľa neho len o úplatkoch. Do akej miery je vlastne toto závažná kauza? Bavíme sa totiž o tom, že štátu možno ani škoda nevznikla.

To je presne tá vec – od koľko peňazí sa začína korupcia? Keď dá niekto štátnemu úradníkovi do vrecka 20-tisíc, je to už korupcia? Alebo si povieme, že až od 100-tisíc je korupcia? A keď sa rozhodneme fingovať verejné obstarávanie tak, že oslovíme tri dohodnuté agentúry, tak to nie je korupcia?

A bola to korupcia?

Možno sa žiadne peniaze nestratili, veď ja ani nehovorím o rozkrádaní. Ale predsa nemôžem byť nastavený, že na ministerstvách sú takéto čudné praktiky bežné. Kým ich neodstránime, ľudia nebudú štátnej správe veriť a stále budú hovoriť, že politici a úradníci kradnú. Musí to byť nastavené tak, aby sa žiadne čudné veci nerobili, a išlo sa podľa pravidiel. Nemyslím si, že pri týchto videách išlo o veľkú korupciu. Ale robiť fingované verejné obstarávanie nie je okej nikdy. Ak by sme si povedali, že je to v poriadku, lebo v našom prípade nebola škoda, môžeme sa dopracovať do stavu, keď sa vďaka obchádzaniu pravidiel inokedy a inde stane miliardová škoda.

Je bežné, že štátni úradníci nerozmýšľajú nad verejnými peniazmi ako nad niečím, nad čím má mať verejnosť absolútnu kontrolu a má o všetkom vedieť?

Nechcel by som hovoriť za všetkých štátnych úradníkov, ale môžem povedať o piatich alebo desiatich, ktorí takto nastavení boli.

Na ministerstve ste boli vo funkcii odborného radcu, hovorca rezortu vás nazval stážistom. Cítite v tom nejakú taktiku, ako nejako zhodiť váš background?

Dostávajú stážisti na ministerstve normálny úradnícky plat a procesujú verejné obstarávania? Ja neviem, prečo to povedal, ale nemyslím si, že by bolo pre hovorcu zložité pozrieť si, aké som mal zaradenie.

Išli by ste znovu robiť pre štát?

Momentálne som spokojný, že robím v súkromnej sfére, preto nad tým nerozmýšľam. Ministerstvo bolo aj dobrá skúsenosť, získal som kopu užitočných skúseností a veľa vecí sa mi v hlave ujasnilo. No teraz som spokojný tam, kde som.

Predražené predsedníctvo

Teraz najčítanejšie