Denník N

Vystúpil tajne z vlaku a uvidel umierajúcu krajinu. Novinársky Indiana Jones ukázal svetu Stalinove zločiny

Gareth Jones s lámom. Foto – garethjones.org

Waleský novinár Gareth Jones ako jeden z prvých opísal hladomor na Ukrajine, ktorý zabil milióny ľudí. Poľská režisérka Agniezska Holland o ňom chystá film.

Na jar 1933 panoval na Ukrajine taký hladomor, že dediny, obyčajne plné ruchov, stíchli. Na poli nepracovali žiadni ľudia. Buď pomreli od hladu, ušli alebo čakali na smrť vo svojich domoch. Nebolo počuť domáce zvieratá, ktoré roľníci zjedli alebo ich zhabali sovietski úradníci.

Ľudia od hladu pojedli aj mačky a psy. A keď v zúfalstve lovili vtáky, začali sa dedinám vyhýbať aj tie. „Ukrajina onemela,“ napísal americký historik Timothy Snyder.

Roľníci, ktorí nemali čo jesť, utekali do miest, kde žobrali o omrvinky. Zdroj - garethjones.org
Roľníci, ktorí nemali čo jesť, utekali do miest, kde žobrali o omrvinky. Zdroj – garethjones.org

Práve v takomto čase, keď vrcholil kolektivizáciou zapríčinený hladomor, na ktorý podľa Snydera zahynulo zhruba 3,3 milióna ľudí na Ukrajine, sa túlal miestnymi dedinami waleský novinár Gareth Jones. Ako jeden z mála cudzincov bol svedkom utrpenia, ktoré Ukrajine, ale aj iným častiach Sovietskeho zväzu, cielene spôsobil Stalin a jeho politika kolektivizácie.

Čakáme na smrť

Gareth Jones, 27-ročný novinár na voľnej nohe, prešiel dvadsať ukrajinských dedín okolo Charkova. „Vítali ma slovami: Čakáme tu na smrť,“ napísal po návrate.

Počas svojej cesty spával s roľníkmi v ich chatrčiach. Písal o deťoch s nafúknutými bruchami aj o tom, ako jediným jedlom pre 9-člennú rodinu bola polievka zo špinavej vody a dvoch plátkov zemiaka.

„Strach zo smrti sa vznášal nad chatrčou, pretože nemali dostatok zemiakov do ďalšej úrody. Keď som sa s nimi podelil o biely chlieb, maslo a syr zo svojich zásob, jedna z roľníčok povedala: ‚Teraz, keď som zjedla tieto úžasné dobroty, môžem šťastná zomrieť‘,“ napísal pre Daily Express.

Práve články Garetha Jonesa upozornili Západ na to, čo sa vtedy dialo v Sovietskom zväze.

„Jones nebol jediný západný novinár, ktorý písal o hladomore, ale ako jediný poskytol najdetailnejší a najúplnejší záznam toho, čo sa tam deje. Napísal 21 článkov – zďaleka najviac zo všetkých novinárov,“ hovorí pre Denník N americký vysokoškolský učiteľ žurnalistiky Ray Gamache, ktorý ako prvý o ňom napísal akademickú štúdiu.

V epicentre diania

Niektorí ho nielen pre zhodu mien označujú aj za novinárskeho Indianu Jonesa. „Nemusí to byť úplne nadnesené. Tento Jones bol tiež na neustálej výprave – po informáciách. Svojím štýlom, aj keď nie výzorom, bol dobrodruhom,“ napísal o útlom Walesanovi v okuliaroch á la Harry Potter britský novinár Gareth Huw Davies.

Za niekoľko novinárskych rokov stihol Jones urobiť rozhovor s vdovou po Leninovi, írskym prezidentom, sovietskym ministrom zahraničia či letel v lietadle s Adolfom Hitlerom len krátko po tom, čo sa stal nemeckým kancelárom. Písal aj o Mussolinim či japonských ambíciách na Ďalekom východe a je na fotke s americkým prezidentom Herbertom Hooverom.

To všetko stihol ešte pred tým, ako dovŕšil 30 rokov.

„Tim Snyder mi raz povedal, že v marci 1933 bol ako Zelig z filmu Woodyho Allena, v samotnom epicentre dvoch seizmických udalostí 20. storočia: pri Hitlerovi, keď sa stal kancelárom, a pri Stalinovom hladomore na Ukrajine,“ hovorí pre Denník N Jonesov prasynovec Nigel Colley. Spravuje stránku garethjones.org, kde sú články, denníky a iné informácie o jeho slávnom predkovi.

Gareth Jones pri svojom rodisku vo waleskom Barry. Zdroj - garethjones.org
Gareth Jones pri svojom rodisku vo waleskom Barry. Zdroj – garethjones.org

Aj vďaka nemu sa o waleskom novinárovi začalo v posledných rokoch hovoriť, vyšlo pár kníh a BBC o ňom natočila dokument. Jeho nezvyčajný príbeh sa teraz chystá sfilmovať poľská režisérka Agnieszka Holland.

„Dostávam veľa scenárov, ale tento ma výnimočne zasiahol. Táto história je aj dnes v politickom a spoločenskom zmysle nezvyčajne aktuálna. Hovorí o zrade Západu,“ povedala režisérka vo februári pre Gazetu Wyborczu.

Matka v Donecku

Vzťah k Rusku získal Gareth Jones, ktorý sa narodil v roku 1905 vo waleskom mestečku Barry, keď so zatajeným dychom v detstve počúval príbehy svojej matky. Tá koncom 19. storočia strávila pár rokov v Donecku, kde sa starala o vnukov waleského priemyselníka Johna Hughesa, ktorý Doneck založil.

Mestu sa vtedy hovorilo Juzovka (Hughesovka), neskôr ho premenovali na Stalino.

Mladý Gareth bol veľký talent na jazyky, vedel plynule po francúzsky aj nemecky. Vyštudoval univerzity v Aberystwythe a Cambridgei, kde sa naučil aj po rusky.

Po škole a neúspešnom mesiaci v londýnskych Timesoch začal pracovať pre bývalého britského premiéra Davida Lloyda Georgea, ktorého podpis je na Versaillskej zmluve, ktorá ukončila prvú svetovú vojnu a ovplyvnila celé medzivojnové obdobie. Robil pre neho rešerše, písal prejavy či vojnové memoáre.

Gareth Jones pred budhistickým chrámom Borobudur v Indonézii. Zdroj - garethjones.org
Gareth Jones pred budhistickým chrámom Borobudur v Indonézii. Zdroj – garethjones.org

Prvýkrát navštívil Ukrajinu, presnejšie Doneck, o ktorom toľko počul od svojej matky, v roku 1930. Už vtedy si všimol, že je tu nedostatok jedla. V jednom liste rodičom podľa Colleyho prvýkrát píše o „hladujúcich podmienkach“ na Ukrajine.

Stalin počas päťročnice spustil kolektivizáciu, ktorá sa silne dotkla ukrajinských roľníkov. Jones navštívil Rusko (ako vtedy britskí novinári hovorili Sovietskemu zväzu) aj v roku 1932, no najhoršie mal zažiť o rok neskôr.

Ak by lietadlo havarovalo…

Ešte predtým sa však ako novinár zastavil v Nemecku, ku ktorému mal ešte bližší vzťah. Vo februári 1933 bol svedkom prvých dní Adolfa Hitlera vo funkcii nemeckého kancelára. Dokonca s ním letel v 14-osobovom lietadle.

„Ak by lietadlo teraz havarovalo, história sveta by bola iná,“ napísal si Jones do svojho denníka.

Keď uvidel Hitlera, prekvapilo ho, že vyzerá obyčajne, „ako predavač zo strednej triedy“.

V lietadle s nimi letel aj Joseph Goebbels, budúci minister propagandy, ktorý sedel vedľa Jonesa.

„Goebbels je mozog Národnosocialistickej strany a, po Hitlerovi, najemocionálnejší rečník. Jeho meno si treba zapamätať, bude v budúcnosti hrať veľkú rolu. Je to jedna z najväčších postáv v Nemecku,“ napísal si do denníka.

Hitlera pokrýval aj počas jeho mítingu vo Frankfurte. Niektorí ho neskôr obviňovali, že pri článkoch bol na neho mäkký. Jones skutočne písal pozitívne o tom, ako sa Hitlerovi darilo znižovať nezamestnanosť.

V roku 1933, šesť rokov pred vojnou, mnohí vítali Hitlera ako protiváhu Stalinovmu komunizmu. Podľa Gamacha však bol Jones veľmi kritický voči nacistickej perzekúcii Židov.

„Idealizmus nacistov a sovietov má svoju tmavú stránku netolerancie. Ich viera je viera fanatika, ktorý, hnaný emóciami, má hlavu uzavretú pred inými názormi,“ napísal Jones.

Otvorené dvere

V lietadle s Hitlerom a Goebbelsom vtedy leteli len dvaja novinári. Čím si zaslúžil 27-ročný Jones toto prominentné miesto?

Veľký vplyv mal fakt, že stále posôbil nielen ako novinár, ale aj ako asistent bývalého britského premiéra, ktorý bol sympatizantom Hitlera aj Stalina. Aj keď 27-ročného Jonesa vtedy nepoznal skoro nikto, meno David Lloyd George mu otváralo dvere do najvyšších miest.

Pas Garetha Jonesa, na ktorý prišiel do Sovietskeho zväzu. Zdroj - garethjones.org
Pas Garetha Jonesa, na ktorý prišiel do Sovietskeho zväzu. Zdroj – garethjones.org

To bol jeden z dôvodov, prečo sa mu podarilo v marci 1933 prísť do Moskvy (hoci jeho kontrakt s expremiérom sa končil a neplatil mu túto cestu). Tam mimo záznamu medzi diplomatmi počul, že situácia na ukrajinskom vidieku je vážna. Rozhodol sa pozrieť sa na to osobne.

Jones si vybavil cestu do Charkova, kde mal ísť na pozvanie nemeckého konzula pozrieť továreň na traktory. Na stanici ho mali čakať agenti štátnej polície OGPU (o rok sa premenovala na NKVD), ktorí mali sledovať jeho pohyb.

Večer desiateho marca 1933 s batohom plným jedla nasadol Jones na osobný vlak. Do Charkova však nedošiel, po ceste vystúpil (na čo nemal povolenie) a 60 kilometrov prešiel po ukrajinskom vidieku pešo. Navštívil 20 dedín a roľníckych družstiev. To, čo videl a počul, sa zakrátko mal dozvedieť celý svet.

Fotograf Alexander Wienerberger je jeden z mála ľudí, ktorí zachytili na film hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 a 1933. Zdroj - garethjones.org
Fotograf Alexander Wienerberger je jeden z mála ľudí, ktorí zachytili na film hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 až 1933. Zdroj – garethjones.org

Koncom marca prišiel do Berlína a zvolal miestnych novinárov, aby im povedal, že Rusko zomiera od hladu. Viaceré médiá zverejnili túto jeho výpoveď:

„Kráčal som cez dediny a dvanásť roľníckych družstiev. Všade bolo počuť plač: ‚Nemáme žiaden chlieb. Zomierame.‘ Tento nárek znel z každej časti Ruska, od Volgy cez Sibír, Bielorusko, Severný Kaukaz a Strednú Áziu. Šiel som cez región černozeme, pretože to kedysi bola najbohatšia poľnohospodárska pôda v Rusku a pretože korešpondenti mali zakázané tam ísť, aby na vlastné oči videli, čo sa deje.

Vo vlaku mi komunista poprel, že je tu hladomor. Odhodil som kôrku od chleba, ktorý som zjedol zo svojich vlastných zásob, do pľuvadla. Roľník, ktorý so mnou cestoval, za ním skočil ako ryba a celý hladný ju zjedol. Odhodil som do pľuvadla aj šupku z pomaranča a roľník ju znova chytil a zožral. Komunista sa odmlčal.
Strávil som noc v dedine, kde bývalo 200 volov, no teraz ich tam bolo iba šesť. Roľníci jedli krmivo pre domáce zvieratá a zostávali im zásoby už len na mesiac. Povedali mi, že mnohí už pomreli od hladu. Dvaja vojaci prišli zatknúť zlodeja. Varovali ma pred cestou nocou, keďže sa tu poneviera priveľa hladujúcich zúfalcov.

Vítali ma slovami: ‚Čakáme tu na smrť. Ale stále máme krmivo pre zvieratá. Choďte viac na juh. Tam nemajú nič. Mnohé domy sú prázdne, pretože ľudia pomreli‘, nariekali.“

Najhorší článok New York Times

Americké noviny podľa Colleyho uverejnili jeho svedectvo na titulných stranách ešte v ten večer. Svoje články publikoval aj v britskom denníku Daily Express, čo boli vtedy noviny s najvyšším nákladom na svete.

O hladomore písali ešte traja západní novinári, no ich články nemali silu Jonesových. Napríklad svedectvá Malcolma Muggeridgea vyšli anonymne, ľavicový a prosovietsky Manchester Guardian ich navyše výrazne zjemnil.

Gareth Jones s Randolphom Hearstom, veľkým mediálnym magnátom tej doby, pre ktorého napísal pár článkov o Rusku. Zdroj - garethjones.org
Gareth Jones s Randolphom Hearstom (vľavo), veľkým mediálnym magnátom tej doby, pre ktorého napísal pár článkov o Rusku. Zdroj – garethjones.org

Reakcia však nebola úplne taká, ako Jones čakal. Viacerí svedectvo neznámeho novinára spochybnili. Do 24 hodín napísal protičlánok Walter Duranty, moskovský korešpondent New York Times. Jeho meno bolo vo vtedajšej novinárskej obci pojmom, len rok predtým získal Pulitzerovu cenu.

„Rusko je hladné, ale nehladuje,“ znel titulok článku, v ktorom spochybnil Jonesove tvrdenia. Napísal, že Jones prešiel iba malú oblasť, ktorá však nemôže hovoriť o situácii v celej krajine. Tento článok neskôr noviny nazvali jedným  z najhorších v dejinách New York Times a v roku 2003 sa zvažovalo, že mu odoberú Pulitzerovu cenu.

„Duranty písal propagandu ZSSR. Chcel, aby USA uznali Sovietsky zväz, čo sa stalo v novembri 1933. Dnes vieme, že jeho správy boli zaujaté až tak, že z veľkej časti sa im nedá veriť,“ hovorí Gamache.

Jones sa hneď ohradil. Okrem iného napísal, že „sovietska cenzúra zmenila žurnalistov (v Moskve) na majstrov eufemizmov. Namiesto hladomoru sa hovorí o nedostatku jedla, namiesto umieraniu od hladu sa hovorí o zvýšenej úmrtnosti na choroby z podvýživy“.

Záhadná smrť

Po zverejnení článkov dostal Jones zákaz vstupu do Sovietskeho zväzu. Časom sa tak zameral na Ďaleký východ, kde správne videl ambície militaristického Japonska.

Stretnutie s lámom. Zdroj garethjones.org
Stretnutie s lámom. Zdroj – garethjones.org

Strávil niekoľko týždňov v Japonsku, kde sa stretával s vplyvnými generálmi a politikmi. Neskôr prišiel do Číny, kde chcel písať o japonskom bábkovom štáte Mandžukuo. Tu sa zoznámil s nemeckým novinárom, ktorý vedel po čínsky, Hebertom Müllerom.

S ním išiel do vnútorného Mongolska (hraničná časť Číny), kde podľa kolegu malo byť „úplne bezpečne“. Na mieste ich však prepadli čínski banditi a zajali.

Požadovali výkupné 100-tisíc mexických pesos, no po dvoch dňoch nemeckého novinára prepustili. Jonesa zadržiavali ešte niekoľko dní. A potom ho, bez zjavnej príčiny, zastrelili.

Stalo sa tak v auguste 1935. Gareth Jones, jeden z najväčších novinárskych talentov svojej generácie, zomrel presne deň pred tým, ako mal dovŕšiť 30 rokov.

V príbehu jeho smrti však viacero vecí nesedí. Mnohí, vrátane jeho prasynovca Nigela Colleyho, si myslia, že ho dala zabiť sovietska tajná služba NKVD za články o hladomore.

„Nie je žiaden priamy dôkaz, že ho zabili komunisti, no nepriame dôkazy sú silné,“ hovorí Nigel Colley.

Britský režisér George Carey zistil, že spojka, ktorá obom zadovážila auto, bola agentom sovietskej štátnej polície NKVD. Rovnako ním mohol byť aj nemecký novinár.

Nezvyčajnosť celého únosu (ľudí tu skôr prepadávali a okrádali, ako unášali, navyše, Brit mal byť pre banditov posvätný) si v tom čase všimol aj šéfredaktor Berliner Tageblatt, posledných nenacistických novín, a Jonesov priateľ Paul Scheffer, ktorý o ňom napísal nekrológ.

„Tento incident bol hlúpy a v súčasnosti nevieme o žiadnom inom prípade, v ktorom by vedome zabili Brita, ktorého uniesli,“ napísal Scheffer.

Či išlo o hlúpu náhodu, alebo za jeho smrťou skutočne stáli Sovieti, prípadne Japonci, o ktorých ambíciách písal, sa však naisto už zrejme nedozvieme.

Príliš blízko slnka

Na Garetha Jonesa sa po jeho smrti nadlho zabudlo aj v Británii. Jeho meno sa začalo spomínať až v posledných rokoch. V roku 2008 mu posmrtne udelila najvyššie štátne vyznamenanie ukrajinská vláda.

„Gareth Jones je dnes uznávaný ako odvážny novinár, ktorý priniesol svetlo do zničenia, ktorá sa dialo v ZSSR, špeciálne na Ukrajine. Jeho správy o hladomore na Ukrajine sú dôležitým historickým záznamom toho, čo sa práve vtedy dialo,“ hovorí americký akademik Ray Gamache.

Viacerí si po jeho smrti uctili odvahu, ktorú ako novinár ukázal. „Mal vášeň zisťovať, čo sa deje v cudzích krajinách, kde sú problémy, a pri tejto honbe nepoznal žiadne riziko,“ povedal o ňom po smrti jeho mentor, expremiér David Lloyd George.

Podľa niektorých však možno riskoval až príliš. „Gareth Jones bol skoro ako bájny Ikarus. Vedel, ako blízko slnka letí, no nedokázal odolať pokušeniu odhaliť tyranské zneužitie moci,“ povedal George Carey pre BBC.

Gareth Jones ešte ako študent na univerzite v Cambridge. Tridsiatky sa nedožil. Zdroj - garethjones.org
Gareth Jones ešte ako študent na univerzite v Cambridgei. Tridsiatky sa nedožil. Zdroj – garethjones.org

Hlavné zdroje:
garethjones.org (stránka spravovaná jeho prasynovcom Nigelom Colleym)
dokument BBC: Hitler, Stalin and Mr. Jones
Timothy Snider: Krvavé územie

Gareth Huw Davies: So Wise, So Young – Gareth Jones, Journalist

Teraz najčítanejšie