Denník N

Liečebná pedagogička: Demencia nie je nadávka, ale choroba, postihnúť môže každého z nás

Mária Čunderlíková, Centrum MEMORY. Foto N – Tomáš Benedikovič
Mária Čunderlíková, Centrum MEMORY. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnes je na Slovensku 60-tisíc ľudí s Alzheimerovou chorobou. O dvadsať rokov to bude o tretinu viac, pretože patríme k najrýchlejšie starnúcim krajinám v Európe, vraví odborníčka Mária Čunderlíková z Centra MEMORY.

Alzheimerova choroba je najčastejším typom demencie. Choroba narúša pamäť, koncentráciu, orientáciu, myslenie, reč či plánovacie činnosti a zasahuje aj do sebaobslužných schopností človeka: pacient sa prestáva sám obliekať či jesť. Nezriedka sa objavujú aj bludy a halucinácie. S MÁRIOU ČUNDERLÍKOVOU z Centra MEMORY sme sa rozprávali o tom, ako sa k ľuďom s Alzheimerovou chorobou správať a ako si aj v seniorskom veku udržiavať kognitívne funkcie.

Čo ľudí s Alzheimerovou chorobou trápi najviac?

Povedala by som, že je to často neporozumenie zo strany najbližších. Ľudia sa veľmi zmenia, majú problémy s pamäťou, orientáciou a nespoznávajú príbuzných. Vravia: „Viete, aký som ja bol šikovný účtovník či aká dobrá som bola podnikateľka, ale teraz už nič z toho nedokážem.“ Hovoria, že im nikto nerozumie.

Príbuzní pacienta s alzheimerom celkom nechápu, lebo si pamätajú otca, ktorý všetko zvládol. A naraz ho vidia ako starca v kúpeľni, ktorý si nevie ani umyť ruky. Keď mu pustia televízor, nezaujíma ho to, lebo to, čo v televízii vidí, sú veľmi rýchle informácie. Jeho mozog to nedokáže spracovať. Pacient s Alzheimerovou chorobou sa nám mení pred očami a zmeniť sa musíme aj my s ním. Ak sa chce rodina starať o človeka s Alzheimerovou chorobou dobre, musí si uvedomiť, že ho musí predovšetkým sprevádzať.

Čo pod tým máte na mysli?

Že zmeníme komunikáciu. Musíme veľmi dobre vnímať to, či napríklad otec, ktorý je chorý, sa na nás pozerá, keď sa s ním rozprávame. Ak sa pozerá mimo, zbytočne mu budeme niečo hovoriť, a vytýkať mu, prečo to nevie, ak sme mu to v minulosti už spomínali. Čím ťažšie je štádium postihnutia človeka s Alzheimerovou chorobou, tým väčší dôraz treba klásť na neverbálnu komunikáciu. Ľudia s demenciou sú na ňu veľmi vnímaví.

MÁRIA ČUNDERLÍKOVÁ (1950) je liečebná pedagogička, trénerka pamäti a riaditeľka Centra MEMORY, neziskovej organizácie, ktorá poskytuje všeobecne prospešné služby ľuďom s poruchami pamäti a Alzheimerovou chorobou. V zariadení pôsobí od roku 2002.

Čiže namiesto slov by sme mali voliť skôr pohladenie?

Áno. V našom centre vravíme, aby sme pacientov s alzheimerom neorientovali. Preto nemáme povedať: „Mama, dnes nie je utorok, ale streda, veď som ti to niekoľkokrát povedala.“ Keďže má človek poruchu krátkodobej pamäti, tak si to nezapamätá. Človeka s Alzheimerovou chorobou netestujeme a nepýtame sa: „No koľkého je dnes? Veď som ti to už vravela.“

Keď ide pacient k lekárovi, doktor sa ho pýta na aktuálny dátum. Opatrovateľ ho učí, aby povedal, aký je dnes deň. Ale keď prídu k lekárovi, nevie to. Lebo má poruchu krátkodobej pamäti. Navyše pociťuje stres, lebo mu stále pripomínajú: „Ideme k lekárovi, nie aby si to zase pokazil.“

Aké iné prejavy okrem porúch krátkodobej pamäti sú s Alzheimerovou chorobou spojené?

Alzheimerova choroba je neurodegeneratívne ochorenie mozgu. Ide o najčastejší typ demencie. Choroba zasahuje aj do sebaobslužných schopností človeka: pacient sa prestáva sám obliekať či jesť. Často sa objavujú aj bludy a halucinácie. V takom prípade je dôležité, aby sme vedeli zmierniť úzkosť človeka. Radím, aby sme mu nevyhovárali, že to, čo vidí, nie je pravda. Ak v miestnosti vidí postavu, ktorá ho znervózňuje, radšej ho z izby odveďte a porozprávajte sa s ním o tom.

Poznal som pacienta s demenciou – hoci asi nešlo o alzheimera –, ktorý žil v predstave, že keď bol hospitalizovaný, lekári k nemu prišli domov a vyupratovali mu dom. Hoci sa o to postarala rodina. Ako v takej situácii zareagovať?

Pacient nechce, aby ste mu vyvrátili jeho mylnú predstavu. Vyhovuje mu, ak mu poviete, že to boli naozaj lekári, kto k nemu prišiel domov a upratal. Opýtam sa vás: bol s tým daný človek spokojný, ako upratali?

Áno.

Potom na to treba pacientovi prikývnuť.

Čiže biele lži, keď klameme s tým cieľom, aby sme človeku neublížili, sú v týchto situáciách prijateľné?

My hovoríme o terapeutických klamstvách. Možnože mal ten človek, o ktorom ste hovorili, personál v nemocnici rád, tak si myslel, že mu lekári upratali. S terapeutickými klamstvami treba pri ľuďoch s demenciou narábať veľmi opatrne. Ak už zaklameme, musíme si byť vedomí toho, že to nemá byť často a má to byť v prospech veci, aby sme človeku pomohli. Ak klameme nadmerne, „prekukne“ nás a stratíme jehodôveru. Ak pacient pociťuje pri halucináciách úzkosť, treba sa poradiť s lekárom.

Trpia pacienti s Alzheimerovou chorobou depresiou?

Sú takí. Pacienti mi hovoria: „Neviem, či sa môžem vybrať do mesta, lebo sa bojím, že netrafím domov.“ Mali sme pani s Alzheimerovu chorobou, ktorá po meste chodila s mapou a mala na nej vyznačenú zastávku s číslom MHD.

Predstavte si, že ste na ulici, ale vôbec netušíte, kde ste. Sú to záležitosti, ktoré trvajú niekoľko sekúnd, ale po taký čas si nebyť istý, kde sa nachádzate, lebo nič nespoznávate, je strašný pocit. Preto majú takí ľudia úzkostné stavy a depresie. Preto musí byť komunikácia s človekom s Alzheimerovou chorobou láskavá. Aby mu bolo jasné, že sme s ním a môže sa na nás obrátiť. Nepoučujme ho a nevysvetľujme mu. Treba, aby sme boli s jeho úzkosťou a pomohli mu ju prekonať.

Centrum MEMORY. Foto N - Tomáš Benedikovič
Centrum MEMORY. Foto N – Tomáš Benedikovič

Alzheimerova choroba je typom demencie. Vnímajú u nás ľudia slovo „demencia“ stále pejoratívne?

Alzheimerova choroba je najčastejším typom demencie. Tvorí asi 60 až 70 percent demencií, potom sú cievne demencie, tých je asi 15 percent. Zvyšok tvoria zriedkavejšie typy ochorení, ktoré vedú k demencii. Demencia znamená „byť bez rozumu“. Mnohí ľudia povedia: „to je dement“ a slovo vnímajú ako nadávku. Keď hovorím o demencii, vravím, že to nie je nadávka, ale ochorenie. Je to choroba ako každá iná a môže postihnúť každého z nás.

Je s ochorením spojená určitá stigma?

Na Slovensku určite áno. Ani v zahraničí sa chorobou ľudia nechvália, ale o viacerých zahraničných osobnostiach vieme, že trpia alebo trpeli alzheimerom. U nás je téma tabu, ľudia to taja.

Postihuje ochorenie výhradne seniorov a skôr mužov alebo ženy?

Ojedinele sa vyskytuje u ľudí po štyridsiatke, ale v prevažnej miere ide o ochorenie seniorov. Vieme, že po 65. roku života zasahuje približne 3,5 až 4 percentá ľudí. Po osemdesiatke je to až 30 percent seniorov a v deväťdesiatke 40 až 50 percent ľudí, u ktorých sa prejavuje Alzheimerova choroba. Ochorenie vzniká vo vyššom veku a prispieva k nemu cukrovka, neliečená štítna žľaza a vysoký krvný tlak. Prevažuje medzi ľuďmi s nižším vzdelaním, ktorí počas celého života menej intelektuálne pracovali. Prispieva k nej aj alkoholizmus a cievne ochorenia.

Podľa štatistík prevládajú ženy. Ale žien je v populácii seniorov viac. Slovensko je momentálne jednou z najrýchlejšie starnúcich krajín v Európe. Ak dnes hovoríme, že u nás máme 60-tisíc ľudí s Alzheimerovou chorobou, tak o dvadsať rokov to bude o tretinu viac.

Existujú preventívne kroky, ktoré môžu ľudia robiť, aby Alzheimerovu chorobu oddialili?

Na čom mimoriadne záleží, je aktivita, mentálna aj fyzická. Najhoršie je, keď človek len pasívne prežíva každý deň. Človek, ktorý je v počiatočnom štádiu ochorenia, začne užívať lieky, ktoré voláme kognitíva. Udržiavajú kognitívne schopnosti pacientov, ktoré sú chorobou narušené: ide o pamäť, koncentráciu, orientáciu, myslenie, reč, plánovacie činnosti a iné. Kognitíva fungujú tak, že v mozgu vytvárajú prostredie, aby pacient dokázal lepšie prijímať a spracovávať informácie.

Každý týždeň v utorok k nám prichádzajú ľudia, ktorí už majú miernu Alzheimerovu demenciu, na kognitívny tréning.

V čom spočíva?

Účastníci vypracovávajú úlohy zamerané na udržiavania pamäti, pozornosti, reči, verbálnej plynulosti alebo počítania. Tréning udržiava ich aktuálne duševné schopnosti. Máme programy aj pre zdravých seniorov, ktorí prichádzajú preventívne. Trénujeme s nimi krátkodobú pamäť, a učia sa rôzne stratégie, aby si napríklad rýchlejšie zapamätali mená alebo telefónne čísla. Aktivity prebiehajú ako skupinový tréning. Ľudia živo diskutujú a myseľ zamestnávajú aj takýmto spôsobom.

Štúdia z roku 2016 uvádza, že hry na trénovanie mozgu nás zlepšujú len v samotných hrách, ale kognitívne funkcie už nezlepšujú. Čo vy na to?

Poznám takú kritiku. Predmetom kritiky je aj to, či sú efekty hier dlhodobé, alebo trvajú len počas riešenia hier a bezprostredne po tom. Považujem za dôležité motivovať seniorov, že sa v niektorých schopnostiach môžu zlepšovať. Učíme ich, že sme každý zodpovedný sám za seba. Kognitívne zdravý človek je zdravý aj fyzicky.

Keď sme sa nedávno o uvedenej štúdii bavili s neurológom Petrom Valkovičom z UK v Bratislave, ktorý je odborníkom na Parkinsonovu chorobu, povedal, že mentálne hry by neodsudzoval, lebo ak nič iné, plnia funkciu psychohygieny.

Áno. Klienti pracujú v skupine, sú nútení odpovedať na otázky, a to je samo osebe značný výkon. Človek sem musí prísť, musí sa obliecť a upraviť. Môže si obliecť nový pulóver, ktorý dostal na Vianoce. Ukáže sa a nájde si tu nových známych. Seniorský vek má nevýhodu, že priatelia odchádzajú a mnohí ľudia zostanú doma a úplne sami.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Centrum MEMORY. Foto N – Tomáš Benedikovič

Hovorili ste, že záleží nielen na mentálnej, ale aj fyzickej aktivite. Znamená to, že s pacientmi v zariadení cvičíte?

Kognitívny tréning trvá 90 minút. Z toho takmer polovicu času cvičíme na stoličkách. Keďže ide o seniorov, nemôžeme robiť náročné a prudké pohyby, je to nácvik dýchania, cvičíme s prstami, loptičkami, učíme sa žonglovať. Až potom ideme robiť samotný kognitívny tréning.

Je dôležité, aby sme boli vystavení novým zážitkom a nežili sme v opakovaných zvykoch?

Záleží na tom, aby sme zamestnávali rôzne oblasti mozgu. Lebo niektorú časť mozgu aktivujeme chôdzou, inú zase stimulujeme čítaním. Seniorom hovorím, aby si napríklad kúpili novú knihu. Oni vravia, že majú plnú knižnicu. Ale ak si kúpia novú knihu, spestria si život a získajú nové poznatky.

Mladí ľudia sa vedia namotivovať na novú činnosť a robiť nové veci. Vedia si nájsť aj nových kamarátov. Je to pre nich prirodzené. S tým môžu mať seniori problém: majú špecifické nároky na nových priateľov. Ale skupina vrstovníkov ich motivuje: keď kamarátka povie, že si kúpila novú knihu, ktorá ju baví, povzbudí tým aj iných ľudí.

Ešte donedávna sme mozog dospelého človeka považovali za statický orgán. Novšie výskumy však ukázali, že aj dospelý mozog sa ustavične mení a formuje. Jav sa volá neuroplasticita. Známym je príklad slepého chlapca, ktorý sa naučil echolokáciu, podobne ako netopiere.

Nové spojenia medzi neurónmi sa môžu vytvárať do najvyššieho veku. Poznám 90-ročných ľudí, ktorí dokážu prijímať novinky do svojho života a držia krok so súčasnosťou. A robia to ako samozrejmosť a radi. Tréning pamäti spočíva v tom, že veríme v neuroplasticitu mozgu. Sme presvedčení, že aj vo vyššom veku sú ľudia schopní učiť sa niečo nové.

V centre sa nevenujete len kognitívnym a pohybovým úlohám, ale ponúkate aj zážitkové aktivity, kde klienti maľujú alebo spievajú. Prečo?

Ak má človek pokročilú demenciu a robí mu problém čítanie a písanie, toto je druh terapie a aktivity, kde sa vie stále realizovať, lebo sa vyjadruje kresbou, spevom či maľbou. Ak to zvládne, má radosť. Dôležité je, že človek, ktorý by zostal doma sám, je medzi ľuďmi. Potom je spokojnejší a šťastnejší.

U slepého chlapca sa vyvinula echolokácia, podobne ako v prípade netopierov. Zdroj – YouTube

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Rozhovory

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie