Denník N

NATO reaguje: fakty a mýty o vzťahoch Aliancie a Ruska

NATO bojuje proti ruskej dezinformačnej kampani. FOTO - TASR
NATO bojuje proti ruskej dezinformačnej kampani. FOTO – TASR

Odkedy Rusko začalo svoju nezákonnú vojenskú intervenciu na Ukrajine, jeho predstavitelia obviňujú NATO zo série provokácií, hrozieb a nepriateľských akcií siahajúcich 25 rokov dozadu. Takto na to odpovedá Severoatlantická aliancia. Text vznikol v spolupráci s think-tankom CEPI.

Tvrdenie: NATO má mentalitu Studenej vojny

Fakt: Studená vojna sa skončila pred 20 rokmi. Vyznačovala sa súperením dvoch ideologických blokov, prítomnosťou rozsiahlych armád v Európe a vojenskou, politickou, a ekonomickou dominanciou Sovietskeho zväzu nad skoro všetkými jeho európskymi susedmi.

V dnešnom svete proti sebe nestoja ideologické bloky: Rusko nedisponuje kredibilnou ideológiou, ktorú by mohlo exportovať, ani významnými spojencami na medzinárodnej scéne, ktorí by podporovali jeho agresívne správanie voči Ukrajine. Naopak, v hlasovaní Valného zhromaždenia OSN zo dňa 23. marca 2014 označilo ruský pokus o anexiu Krymu za protiprávny až 100 štátov, kým s výnimkou Ruska ho podporilo iba 10 (rezolúcia a záznam z hlasovania je k dispozícii online tu).

Pre ľudí zo strednej a z východnej Európy, ako aj z bývalého Sovietskeho zväzu bol koniec studenej vojny víťazstvom, ktoré malo ukončiť rozdelenie Európy. Počas prelomových samitov, ktoré nasledovali v rokoch po páde Berlínskeho múra, sa Rusko zapojilo do budovania novej, inkluzívnej bezpečnostnej architektúry v Európe, okrem iného prostredníctvom Parížskej charty, vytvorenia OBSE, a Zakladajúceho aktu medzi NATO a Ruskom.

V priebehu predchádzajúcich desaťročí sa NATO usilovalo o spoluprácu s Ruskom prostredníctvom série partnerských iniciatív, ktoré vyvrcholili založením Rady NATO-Rusko v roku 2002. Žiaden iný štát nemá s NATO taký privilegovaný vzťah.

Ako uviedli hlavy štátov a vlád NATO na septembrovom samite vo Walese, „Aliancia neusiluje o konfrontáciu a nepredstavuje pre Rusko žiadnu hrozbu. Ale nemôžeme a nebudeme ustupovať z princípov, na ktorých spočíva Aliancia a bezpečnosť v Európe a Severnej Amerike“ (Deklarácia zo samitu vo Walese je dostupná tu).

Toto je oficiálna politika NATO, transparentne definovaná a vyjadrená svojím vrcholným vedením.

Tvrdenie: NATO je geopolitickým projektom USA

Fakt: NATO bolo založené v roku 1949 dvanástimi suverénnymi štátmi: Belgickom, Dánskom, Francúzskom, Holandskom, Islandom, Kanadou, Luxemburskom, Nórskom, Portugalskom, Spojeným kráľovstvom, Talianskom a USA. Odvtedy sa rozrástlo na 28 spojencov.

Všetky rozhodnutia sa v NATO prijímajú konsenzom, teda iba ak súhlasí každý jeden členský štát.

Rovnako platí, že o svojej vlastnej účasti na operáciách pod vedením NATO rozhoduje každý spojenec samostatne podľa vlastných právnych postupov. Žiadny člen Aliancie nemôže rozhodnúť o vyslaní síl iného spojenca.

Tvrdenie: Cieľom NATO je zadržať alebo oslabiť Rusko

Fakt: Účel NATO je uvedený v preambule Washingtonskej zmluvy, základného dokumentu Aliancie.

V nej sa uvádza, že spojenci sú odhodlaní ,,hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho štátu, snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti a sú rozhodnutí spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti”.

V súlade s týmito cieľmi viedlo NATO v posledných dvoch desaťročiach misie na Balkáne, v Afganistane, v Líbyi a pri Africkom rohu. Aliancia uskutočnila cvičenia od Stredozemného mora naprieč Európou až po severný Atlantik, riešiac situácie od boja s terorizmom až po záchranu ponoriek – niektoré z nich spoločne s Ruskom.

Tvrdenie: NATO sa pokúša Rusko izolovať a marginalizovať

Fakt: Od začiatku 90. rokov pracovala Aliancia na budovaní vzťahov s Ruskom, založených na spolupráci v konkrétnych oblastiach spoločného záujmu.

NATO sa začalo usilovať o zblíženie na londýnskom samite v júli 1990, ponúkajúc dialóg namiesto konfrontácie (deklarácia k dispozícii tu). Počas nasledujúcich rokov Aliancia podporovala dialóg a spoluprácu vytváraním nových platforiem, Partnerstva pre mier (PfP) a Euroatlantickej partnerskej rady (EAPC), otvorených celej Európe, vrátane Ruska (zakladajúce dokumenty k dispozícii tutu).

V roku 1997 podpísali NATO a Rusko Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, vytvárajúc Stálu spoločnú radu NATO-Rusko. V roku 2002 úroveň vzťahu pozdvihli založením Rady NATO-Rusko (NRC). Svoj záväzok voči Zakladajúcemu aktu opätovne potvrdili na samitoch NATO-Rusko v Ríme v roku 2002 a v Lisabone v roku 2010 (Zakladajúci akt možno nájsť tu, Rímsku deklaráciu, ktorá založila NRC, tu, Deklaráciu zo samitu NRC v Lisabone tu.)

Od založenia NRC pracovali NATO a Rusko spoločne v otázkach – počnúc bojom s drogami a terorizmom až po záchranu ponoriek a civilné krízové plánovanie. Žiadnemu inému partnerovi nebol ponúknutý porovnateľný vzťah, ani podobný komplexný inštitucionálny rámec.

Tvrdenie: NATO malo byť na konci Studenej vojny rozpustené

Fakt: Na londýnskom samite NATO v roku 1990 hlavy štátov a vlád odsúhlasili, že ,,potrebujeme zostať jednotní, s cieľom udržať dlhý mier, ktorý sme si užívali počas týchto posledných štyroch desaťročí”. Bola to ich suverénna voľba, plne v súlade s ich právom na kolektívnu obranu v zmysle Charty OSN.

Na záver, akékoľvek porovnávanie NATO s Varšavskou zmluvou alebo Sovietskym blokom je absolútnym prekrúcaním histórie. Keď štáty strednej a východnej Európy požiadali o členstvo v NATO, bola to ich slobodná voľba, uskutočnená prostredníctvom ich vlastných národných demokratických postupov, a došlo k nej po uskutočnení potrebných reforiem – na rozdiel od ich začlenenia do Sovietskeho boku a Varšavskej zmluvy, vykonaného v podmienkach vojenskej okupácie, diktátu jednej strany a brutálneho potlačovania disentu.

Tvrdenie: NATO je pre Rusko hrozbou

Fakt: NATO sa počas posledných 25 rokov dôsledne, transparentne a verejne usilovalo o zbližovanie s Ruskom.

Aliancia vytvorila jedinečné formáty na spoluprácu: Stálu spoločnú radu a Radu NATO-Rusko – s cieľom stelesniť jej vzťah k Rusku. Pozvala Rusko k spolupráci na protiraketovej obrane, pričom takéhoto pozvania sa nedostalo žiadnemu inému partnerovi.

V Zakladajúcom akte o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, dohodnutom s Ruskom v roku 1997 a opätovne potvrdenom na samitoch NATO-Rusko v Ríme v roku 2002 a v Lisabone v roku 2010, NATO vyhlasuje, že v „súčasnom a očakávanom bezpečnostnom prostredí bude Aliancia uskutočňovať svoju kolektívnu bezpečnosť a iné misie skôr zabezpečením nevyhnutnej interoperability, integrácie a spôsobilosti posilniť sa, než dodatočným permanentným rozmiestňovaním významných bojových síl“. Aliancia dodržala všetky takéto záväzky.

Oficiálna politika NATO smerom k Rusku bola naposledy hlavami štátov a vlád Aliancie vyjadrená na samite vo Walese v septembri 2014.

Zhodli sa, že „Aliancia neusiluje o konfrontáciu a nepredstavuje pre Rusko žiadnu hrozbu. Ale nemôžeme a nebudeme ustupovať z princípov, na ktorých spočíva Aliancia a bezpečnosť v Európe a Severnej Amerike“ (Deklarácia zo samitu vo Walese je dostupná tu).

Žiadna z politík ani aktivít Aliancie preto nie je pre Rusko hrozbou.

Tvrdenie: Protiraketová obrana NATO je namierená proti Rusku

Fakt: Oficiálna politika NATO v oblasti protiraketovej obrany bola stanovená hlavami štátov a vlád na lisabonskom samite v novembri 2010, kde sa „rozhodli vyvinúť spôsobilosť v protiraketovej obrane v záujme ochrany územia, síl a celej európskej populácie NATO, pričom prizvali Rusko, aby s nami spolupracovalo“ (Deklarácia je k dispozícii tu).

Táto politika bola opakovane potvrdená na chicagskom samite v máji 2012 (k dispozícii tu) a na samite vo Walese v septembri 2014, kde lídri zdôraznili, že „protiraketová obrana NATO nie je namierená proti Rusku a nepodkope ruskú schopnosť strategického odstrašenia. Protiraketová obrana NATO je určená na obranu pred potenciálnymi hrozbami pochádzajúcimi z mimoeuroatlantického priestoru.“

NATO zároveň navrhlo režim transparentnosti zahŕňajúci vytvorenie dvoch spoločných centier protiraketovej obrany. Rusko tieto ponuky odmietlo.

Deklarácie zo samitov sú viac než len politickými sľubmi: ony určujú politiky NATO. Rusko namiesto toho, aby spoluprácu s NATO využilo, presadzovalo argumenty, ktoré popierajú zákony fyziky a aj Alianciou vyhlásené politiky.

Protiraketový systém NATO je navrhnutý tak, aby bol dostatočne veľký na obranu proti obmedzeným útokom štátov a neštátnych aktérov, potenciálne ohrozujúcich Alianciu. Zároveň je však primalý na to, aby v regióne živil preteky v zbrojení. Pokiaľ ide o typy interceptorov (striel), ich počty a umiestnenia, je nastavený na obranu pred závažnými hrozbami pre európske územie NATO a nie proti omnoho väčším a sofistikovanejším silám strategického odstrašenia Ruska. Interceptory, ktoré majú byť rozmiestnené v Európe, vrátane tých na plánovaných základniach v Rumunsku a Poľsku, nie sú navrhnuté na obranu pred medzikontinentálnymi balistickými raketami. Ich schopnosti sú obmedzené a plánované počty príliš malé.

Nezávislí ruskí experti verejne potvrdili, že americko-európsky postupný adaptívny prístup a systém protiraketovej obrany NATO nebude mať ani pri úplnom dobudovaní citeľnejší vplyv na početné a vysoko sofistikované strategické jadrové sily Ruska. Bolo to zdokumentované v množstve vedeckých článkov od ruských generálov a raketových vedcov publikovaných v ruských žurnáloch .

Ruská vláda použila protiraketovú obranu skôr ako zámienku na obvinenia, než ako príležitosť na partnerstvo.

Tvrdenie: vstup nových spojencov do NATO ohrozuje Rusko

Fakt: Každý štát, ktorý vstupuje do NATO, preberá princípy a politiky Aliancie, vrátane záväzkov, ktoré už NATO prijalo.

Zahŕňa to aj záväzok, že NATO nepredstavuje hrozbu pre Rusko, naposledy vyjadrený na samite vo Walese.

A tak, s narastajúcim počtom štátov, ktoré vstupujú do NATO, sa zvyšuje počet štátov, ktoré súhlasia s tým, že „Aliancia neusiluje o konfrontáciu a nepredstavuje pre Rusko žiadnu hrozbu“.

Tvrdenie: NATO sľúbilo, že v nových spojeneckých štátoch v strednej a východnej Európe nebude umiestňovať vojská a budovať infraštruktúru

Fakt: Vzťahy medzi NATO a Ruskom upravuje Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, na ktorom sa spojenci v NATO a Rusko dohodli v roku 1997 a ktorý potvrdili na samitoch NATO-Rusko v Ríme v roku 2002 a v Lisabone v roku 2010 (Zakladajúci akt je k dispozícii tu).

V Zakladajúcom akte dve strany súhlasili, že ,,v súčasnom a očakávanom bezpečnostnom prostredí bude Aliancia uskutočňovať svoju kolektívnu bezpečnosť a iné misie skôr zabezpečením nevyhnutnej interoperability, integrácie a spôsobilosti posilniť sa, než dodatočným permanentným rozmiestňovaním významných bojových síl. V súlade s tým, sa bude musieť spoľahnúť na zodpovedajúcu infraštruktúru zohľadňujúcu vyššie spomenuté ciele. V tomto kontexte môže prísť k posilneniu v prípade potreby brániť sa voči hrozbe agresie a pri misiách na podporu mieru v súlade s Chartou OSN a princípmi OBSE, ako aj pri cvičeniach v súlade s adaptovanou Zmluvou o konvenčných ozbrojených silách v Európe, s ustanoveniami Viedenského dokumentu z roku 1994 a vzájomne odsúhlasenými opatreniami na podporu transparentnosti. Rusko bude uplatňovať rovnakú mieru zdržanlivosti pri rozmiestňovaní konvenčných síl v Európe“.

Tak infraštruktúra, ako aj posilňovanie prítomnosti sú teda explicitne povolené Zakladajúcim aktom.

Tvrdenie: Odpoveď NATO na ruské protiprávne konanie na Ukrajine je porušením Zakladajúceho aktu

Fakt: NATO odpovedalo na novú strategickú realitu zapríčinenú protiprávnym konaním Ruska posilnením obrany spojencov v strednej a východnej Európe a zaistením schopnosti toto posilnenie v nevyhnutnom prípade ešte zvýšiť, a to aj zlepšením infraštruktúry.

Toto všetko je v súlade s vyššie citovaným Zakladajúcim aktom.

V Zakladajúcom akte sa všetci signatári, vrátane Ruska, zhodli na princípoch, ktoré zahŕňajú ,,zdržanie sa hrozby alebo použitia sily navzájom, alebo proti ktorémukoľvek inému štátu, jeho zvrchovanosti, územnej celistvosti, alebo politickej nezávislosti akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s Chartou OSN a Deklaráciou princípov, ktorými sa budú riadiť vzťahy medzi účastníckymi štátmi Helsinského záverečného aktu“ a „rešpektovanie suverenity, nezávislosti a územnej celistvosti všetkých štátov a ich neodňateľné právo zvoliť si spôsoby na zaručenie vlastnej bezpečnosti, neporušiteľnosti hraníc a práva národov na sebaurčenie, ako je to zakotvené v Helsinskom záverečnom akte a ďalších dokumentoch OBSE“.

NATO tieto záväzky v dobrej viere rešpektovalo. Rusko, na druhej strane, vyhlásilo anexiu Krymu, podporuje násilných separatistov na východe krajiny, a trvá na tom, aby Ukrajine nebol umožnený vstup do NATO.

Tvrdenie: Lídri NATO v čase znovuzjednotenia Nemecka prisľúbili, že aliancia sa nebude rozširovať na východ

Fakt: Žiadny taký sľub nebol nikdy daný a Rusko nikdy neposkytlo žiadny dôkaz podporujúci jeho tvrdenie.

Každé formálne rozhodnutie, ktoré NATO spraví, je prijímané konsenzom a zaznamenané v písomnej podobe. Neexistuje písomný záznam o žiadnom podobnom rozhodnutí, ktoré by Aliancia prijala.

V čase údajného sľubu navyše stále existoval Varšavský pakt. Jeho členovia s rozpustením súhlasili až v roku 1991. Preto nie je hodnoverné tvrdiť, že myšlienka ich vstupu do NATO bola na stole v roku 1989.

Potvrdil to samotný bývalý sovietsky prezident Michail Gorbačov. V rozhovore pre Rossiiskaju gazetu a Russia Beyond The Headlines 15. októbra 2014 povedal:

,,Téma ,,rozširovania NATO” v tých rokoch vôbec nebola nastolená a diskutovaná. Hovorím to s plnou zodpovednosťou. Ani jeden východoeurópsky štát otázku neotvoril, a to ani po tom, čo Varšavský pakt v roku 1991 prestal existovať. Nenastolili ju ani západní lídri.”

Tvrdenie: Rozširovanie NATO prebiehalo rovnakým spôsobom ako rozširovanie Sovietskeho zväzu a Varšavského paktu

Fakt: Štáty strednej a východnej Európy sa rozhodli požiadať o členstvo v NATO rešpektujúc svoje vlastné národné demokratické procesy. Udialo sa tak v otvorenej diskusii, v podmienkach mieru a transparentným spôsobom.

Ich začlenenie do Sovietskeho zväzu a Varšavského paktu bolo, naopak, vykonané v podmienkach vojenskej okupácie, diktátu jednej strany a násilného potláčania disentu.

Tvrdenie: NATO sa pokúsilo Ukrajinu „zatiahnuť“ do aliancie

Fakt: Keď administratívy prezidenta Kučmu a prezidenta Juščenka dali jasne najavo ich ašpiráciu na členstvo v NATO, Aliancia s nimi spolupracovala s cieľom podpory reforiem, ktoré by boli potrebné, ak sa mala táto ašpirácia zmeniť na realitu.

Keď sa administratíva prezidenta Janukoviča rozhodla pre mimoblokový štatút, NATO rozhodnutie rešpektovalo.  Na žiadosť vlády naďalej spolupracovalo s Ukrajinou na reformách.

NATO rešpektuje právo každého štátu zvoliť si vlastné bezpečnostné opatrenia. Článok 13 Washingtonskej zmluvy dokonca explicitne priznáva spojencom právo vystúpiť.

V priebehu posledných 65 rokov sa 28 štátov slobodne a v súlade s ich domácimi demokratickými procesmi rozhodlo vstúpiť do NATO. Žiaden nepožiadal o vystúpenie. Je to ich suverénne rozhodnutie.

Tvrdenie: Rusko má právo požadovať ,,100% záruku”, že Ukrajina nevstúpi do NATO

Fakt: Podľa článku I Helsinského záverečného aktu (k dispozícii tu) z roku 1975 má každý štát „právo patriť alebo nepatriť do medzinárodných organizácií, byť alebo nebyť stranou bilaterálnych alebo multilaterálnych dohôd, vrátane práva byť alebo nebyť účastníkom zmlúv o spojenectve“. Všetky členské štáty OBSE, vrátane Ruska, sľúbili, že budú tieto princípy dodržiavať.

V súlade s týmito princípmi má Ukrajina právo sama si zvoliť, či sa pripojí k akejkoľvek spojeneckej zmluve, vrátane zakladajúcej zmluvy NATO.

Okrem toho, keď Rusko podpísalo Zakladajúci akt, sľúbilo, že bude dodržiavať ,,rešpektovanie zvrchovanosti, nezávislosti a územnej celistvosti všetkých štátov, ako aj ich neodňateľného práva zvoliť si prostriedky na dosiahnutie vlastnej bezpečnosti”.

Ukrajina má právo zvoliť si vlastné spojenectvá a Rusko, ako samo opakovane súhlasilo, nemá žiadne právo tú voľbu diktovať.

Tvrdenie: Rozširovanie NATO na Balkán pôsobí destabilizujúco

Fakt: Všetky štáty strednej a východnej Európy, ktoré vstúpili v poslednom desaťročí do NATO, sa odvtedy tešia mieru, bezpečnosti a spolupráci so svojimi susedmi.

Štáty v regióne, ktoré ašpirujú na členstvo v NATO, uskutočňujú reformy s cieľom priblížiť sa bližšie k štandardom NATO. Tieto reformy posilňujú demokraciu a bezpečnosť v každom z týchto štátov.

Štáty v regióne zohrávali dôležitú rolu v operáciách NATO v Afganistane a Kosove, poskytujúc výcvik afganským silám a pomáhajúc vytvárať bezpečné prostredie pre všetkých ľudí v Kosove. Je to priamy príspevok k stabilite širšieho euroatlantického priestoru.

Tvrdenie: NATO napreduje v budovaní infraštruktúry blízko Ruských hraníc

Fakt: Vzťahy medzi NATO a Ruskom sa riadia Zakladajúcim aktom o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, dohodnutom v roku 1997 a opätovne potvrdenom na samitoch NATO-Rusko v Ríme v roku 2002 a v Lisabone v roku 2010.

V Zakladajúcom akte sa strany dohodli, že:

V súčasnom a očakávanom bezpečnostnom prostredí bude Aliancia uskutočňovať svoju kolektívnu bezpečnosť a iné misie skôr zabezpečením nevyhnutnej interoperability, integrácie a spôsobilosti posilniť sa, než dodatočným permanentným rozmiestňovaním významných bojových síl. V súlade s tým sa bude musieť spoľahnúť na zodpovedajúcu infraštruktúru zohľadňujúcu vyššie spomenuté ciele.

Presne tak NATO aj urobilo, transparentne a plne v súlade so Zakladajúcim aktom.

Tvrdenie: NATO plánovalo umiestniť na Kryme lode a rakety

Fakt: Táto myšlienka nebola v rámci NATO nikdy nastolená, navrhnutá alebo diskutovaná.

Tvrdenie: NATO zamýšľa vybudovať v Gruzínsku vojenskú základňu

Fakt: NATO na samite vo Walese odsúhlasilo, že Gruzínsku ponúkne významný balík pomoci na posilnenie Gruzínskej obrany a interoperability jeho spôsobilostí s Alianciou. Ako bolo s Gruzínskom dohodnuté, výcvikové zariadenie  v Gruzínsku bude vytvorené, aby prispelo k výcviku a interoperabilite gruzínskeho a aliančného personálu.

Ide o výcvikové zariadenie, nie vojenskú základňu.

Táto iniciatíva povedie k užšej spolupráci so zvrchovanou a medzinárodne uznanou vládou Gruzínska, ku kvalitnejšiemu výcviku a  k demokratickej kontrole ozbrojených síl. Prispeje k stabilite tým, že gruzínske ozbrojené sily urobí profesionálnejšími a podrobí ich silnejšej kontrole.

Tvrdenie: NATO má základne po celom svete

Fakt: Vojenská infraštruktúra NATO má základne len na území spojencov a tam, kde Aliancia uskutočňuje operácie.

Aliancia má preto vojenské zariadenia v Afganistane s cieľom podpory misie ISAF a chystanej misie Rozhodná podpora, ako aj v Kosove pre misiu KFOR.

NATO má civilné styčné úrady v partnerských štátoch ako Gruzínsko, Ukrajina a Rusko. Tieto však nemôžu byť považované za ,,vojenské základne”.

Tvrdenie: Operácia NATO v Afganistane bola  neúspechom

Fakt: NATO v roku 2003 prevzalo velenie nad misiou ISAF v Afganistane s mandátom OSN.

Pod velením NATO bola misia postupne rozšírená naprieč Afganistanom, pripojilo sa k nej 22 nečlenských štátov NATO a z ničoho vybudovala Afganské národné bezpečnostné sily s viac ako 350.000 vojakmi a policajtmi.

Hrozby pre bezpečnosť Afganistanu  pretrvávajú, ale afganské sily sú dnes pripravené prevziať plnú zodpovednosť za bezpečnosť v krajine tak, ako to bolo dohodnuté s afganskými úradmi.

NATO sa zaviazalo pokračovať s poskytovaním výcviku, poradcov a pomoci afganským silám, pričom k 1. januáru 2015 s týmto cieľom naplánovalo misiu Rozhodná podpora.

Tvrdenie: Misia v Afganistane pod vedením NATO nezabránila afganskému obchodu s drogami

Fakt: Ako je to v každom zvrchovanom štáte, primárnu zodpovednosť za dodržiavanie práva a poriadku v Afganistane, vrátane obchodu s narkotikami, nesie afganská vláda.

Medzinárodné spoločenstvo rôznymi spôsobmi podporuje afganskú vládu, aby svoju zodpovednosť napĺňala, a to aj prostredníctvom OSN a Európskej únie.

NATO v tejto oblasti nie je hlavným aktérom, ako to bolo dohodnuté s medzinárodným spoločenstvom.

Tvrdenie: Operácia NATO v Líbyi bola nelegitímna

Operácia pod vedením NATO bola začatá pod záštitou dvoch rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN), č. 19701973, ktoré citovali kapitolu VII Charty OSN a ktorým Rusko neoponovalo.

Rezolúcia č. 1973 oprávňovala medzinárodné spoločenstvo „podniknúť všetky nevyhnutné opatrenia“ na „ochranu civilistov a civilistami obývaných oblastí, ktorým hrozí útok“. Tak aj NATO urobilo, s politickou a vojenskou podporou štátov regiónu a členov Ligy arabských štátov.

Po skončení konfliktu NATO spolupracovalo s Medzinárodnou vyšetrovacou komisiou OSN pre Líbyu, ktorá nenašla žiadne porušenie rezolúcie č. 1973 alebo medzinárodného práva a namiesto toho deklarovala, že „NATO uskutočnilo vysoko presnú kampaň s viditeľným odhodlaním zamedziť civilným obetiam“.

Tvrdenie: Operácia NATO v Kosove bola nelegitímna

Fakt: Operácia NATO v Kosove sa uskutočnila po roku intenzívneho úsilia OSN a Kontaktnej skupiny, ktorých bolo Rusko členom, s cieľom dosiahnuť mierové riešenie. Bezpečnostná rada opakovane označila etnické čistky v Kosove a narastajúci počet utečencov vyháňaných zo svojich domovov za hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť. Operácia NATO Spojenecká sila bola spustená s cieľom zabrániť rozsiahlemu a nepretržitému porušovaniu ľudských práv a zabíjaniu civilistov.

Po leteckej kampani nasledovala operácia NATO na udržanie mieru KFOR, ktorá pôvodne zahŕňala aj Rusko, a ktorá mala na základe mandátu OSN (rezolúcia BR OSN č. 1244) zaistiť bezpečnosť a bezpečné prostredie v Kosove.

Tvrdenie: prípad Kosova je identický s Krymom

Fakt: Operácia v Kosove prišla po vyčerpávajúcej debate zahŕňajúcej celé medzinárodné spoločenstvo s cieľom riešiť dlhotrvajúcu krízu.

Po samotnej operácii bolo medzinárodné spoločenstvo pod záštitou OSN zapojené do skoro desiatich rokov diplomatickej činnosti s cieľom nájsť politické riešenie a doriešiť konečný štatút Kosova v zmysle rezolúcie BR OSN č. 1244.

Na Kryme žiadna predošlá kríza neprebiehala, nedošlo k žiadnemu pokusu  diskutovať o situácii s ukrajinskou vládou, k zapojeniu OSN, či  k pokusu nájsť riešenie prostredníctvom rokovania.

Pri Kosove trvalo medzinárodné úsilie o nájdenie riešenia viac než 3.000 dní. V prípade Krymu Rusko anektovalo časť ukrajinského územia za menej než 30 dní.

Tvrdenie: Ruská anexia Krymu bola na základe posudku Medzinárodného súdneho dvora vo veci nezávislosti Kosova oprávnená (k dispozícii tu).

Fakt: Samotný súdny dvor oznámil, že jeho rozhodnutie nebolo precedensom a že rozhodoval o „úzko vyhranenej a špecifickej“ otázke nezávislosti Kosova, a že toto rozhodnutie nemalo širšie právne konzekvencie.

Tvrdenie: Ukrajinské úrady sú nelegitímne

Fakt: Ukrajinský prezident Porošenko bol zvolený 25. mája 2014 jasnou väčšinou v hlasovaní, ktoré OBSE označila (správa k dispozícii tu) za ukážku „jasného odhodlania úradov uskutočniť skutočné voľby zväčša v medziach medzinárodných záväzkov a rešpektujúc základné slobody“. Závažné obmedzenia boli hlásené iba v oblastiach pod kontrolou separatistov, ktorí podnikli „stupňujúce sa pokusy o narušenie procesu“.

Súčasný parlament bol zvolený 26. októbra v hlasovaní, ktoré OBSE (správa k dispozícii tu) označila za „voľby, ktoré dali voličom skutočne na výber a vo všeobecnosti rešpektovali základné slobody“. Opätovne vyzdvihla, že „volebné orgány boli odhodlané zorganizovať voľby v celej krajine, ale nebolo to možné v častiach Doneckej a Luhanskej oblasti, ako aj na Kryme“.

Ruskí predstavitelia pokračujú v obvineniach, že ukrajinský parlament a vláda sú plné „nacistov“ a „fašistov“. V skutočnosti však v parlamentných voľbách strany, ktoré Rusko označilo za „fašistické“, prepadli pod 5% prahu zvoliteľnosti. Ukrajinskí voliči jasne volili jednotu a umiernenosť, nie separatizmus a extrémizmus, a zloženie parlamentu tomu zodpovedá.

Prezident a parlament sú skrátka legitímne a akcie separatistov nie.

 

Text z angličtiny preložil slovenský think-tank CEPI.

Teraz najčítanejšie