Denník N

Chvála odvážnym

Cena Dominika Tatarku sa udeľuje už 23 rokov. Jej laureátmi za rok 2016 sa stali Ján Štrasser za knihu rozhovorov s Františkom Mikloškom a Alexander Balogh, náš kolega v Denníku N.
Cena Dominika Tatarku sa udeľuje už 23 rokov. Jej laureátmi za rok 2016 sa stali Ján Štrasser za knihu rozhovorov s Františkom Mikloškom a Alexander Balogh, náš kolega v Denníku N.

Odovzdávanie ceny Dominika Tatarku sprevádzala minúta ticha na pamiatku obetí slovenského štátu.

Cena Dominika Tatarku popri vysokej úrovni literárnych textov prihliada aj na občiansky rozmer, na to, ako jej nositelia rozvíjajú myšlienku slobody. Za vlaňajší rok ju dostal Ján Štrasser, majster siedmich remesiel – básnik, esejista, textár, prekladateľ, redaktor, publicista, tvorca profilových rozhovorov – a novinár Alexander Balogh, autor stoviek príspevkov o kultúre. Ocenení urobili rozhovory s Františkom Mikloškom a Jánom Langošom, osobnosťami integrálneho charakteru.

Cenu udelili 14. marca.

„Z Paríža som sa vracal cez Prahu,” spomínal na tento dátum Dominik Tatarka, človek s nezabudnuteľnou tvárou a nezmazateľným duchovným odkazom. „14. marca mám narodeniny. Z krčmy som vyšiel až ráno a dolu Václavským námestím pochodovali po zuby ozbrojení nemeckí vojaci a ľudia na chodníku dvíhali zaťaté päste a spievali husitský chorál.“

Keď včera Peter Gonda z Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika pripomenul tento dátum aj ako dátum vzniku slovenského štátu a poprosil o minútu ticha na pamiatku jeho obetí, odrazu sa mi to zlialo do jedného celku a ja som pocítil, v akej dobe to žijeme.

V dobe, v ktorej ľudia ako Ján Langoš a František Mikloško sú viac ako potrební.

V rokoch neslobody to často boli skutky, ktoré sa nedostali na oči verejnosti. Tento týždeň rehabilitovali jednu z obetí železnej opony, východonemeckého študenta Hartmutha Tautza. Pri pokuse prejsť v Petržalke hranicu ho roztrhali pohraničiarske psy. Možno by bol aj prežil, keby ho namiesto vypočúvania včas ošetrili. Tak to skonštatoval pri pitve lekár Jaroslav Sochor, pričom spolu s kolegom Milanom Kokavcom z Ústavu súdneho lekárstva museli vedieť, že ich nález sa nadriadeným nebude páčiť – a vojenská prokuratúra ho sfalšovala.

Dnes môže byť príkladom riaditeľ školy v obci Spišský Hrhov, kde väčšina harmonicky spolunažíva s Rómami. Ako píše v Týždni starosta obce Vladimír Ledecký, riaditeľ školu zmenil zvonka i zvnútra, je to kreatívny človek. „Nenormálnosť“ u nás letí, „netreba mať stovky aktívnych, stačí tucet samostatných rozbehnutých jedincov.“
A teraz i v blízkej budúcnosti sú to ľudia ako Ján Benčík, ktorí čelia nebezpečnému vírusu zla: šíreniu rasovej nenávisti, násilia a lží. Hoci sú neraz vystavení útokom a vyhrážkam, verejne nasadzujú svoju kožu, odhaľujú neonacistov a ich pozadie.

Takéto činy presahujúce do širšieho prostredia majú šancu priniesť zásadnejšie zmeny, ak sa nimi bude inšpirovať „kritická masa“ ďalších.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie