Denník N

S minulosťou sa nikdy nedokážeme úplne vyrovnať

Reprofoto - TASR
Reprofoto – TASR

Slovensko má historické skúsenosti, ktoré by mu mali pomôcť prekonať snahy falšovať jeho dejiny.

Každý rok v marci sa v uliciach Bratislavy stretávajú sympatizanti vojnového slovenského štátu, pochodujú mestom a následne kladú vence na hrob Jozefa Tisa na Martinskom cintoríne. Priťahujú tým mediálnu pozornosť a prinášajú so sebou vždy otázky, ako je možné, že aj dnes niekto velebí režim, ktorý tisíce svojich obyvateľov pripravil o majetok a následne zaplatil Tretej ríši za ich likvidáciu.

Väčšinou sa to končí konštatovaním, že nie sme schopní alebo nemáme záujem vyrovnať sa s našou nedemokratickou minulosťou.

Čo však „vyrovnanie sa s minulosťou” vlastne znamená? Je to veľmi komplexný a nejednoznačný proces. Proces, ktorý nikdy nedospeje k svojmu cieľu. Nikdy nebude možné definitívne povedať, že s minulosťou sme sa už vyrovnali a už sa ňou viac nemusíme zaoberať.

Ako na minulosť

Tento neustály proces má viacero rovín a je veľmi dôležitý pre každú demokraciu. Teoretici demokratizácie Guillermo O‘Donnell a Philippe Schmitter tvrdia, že podmienkou ideologickej podpory politickej demokracie a opätovného naštartovania spoločnosti je reflektovanie tých najbolestivejších momentov vlastnej histórie. A to v prípade Slovenska, kde jeden nedemokratický režim takmer plynule prešiel do ďalšieho, predstavuje aj dnes problém.

Ako sa teda dá s minulosťou vyrovnať? Vedci dnes poznajú množstvo opatrení, ktoré sa zameriavajú na rôznych aktérov a ich činy počas nedemokratických režimov. Najdôležitejšími aktérmi sú páchatelia zločinov a ich obete. No je tu aj iná, symbolická rovina, kde sa cez vyrovnanie sa s minulosťou snaží spoločnosť zanechať odkaz aj pre generácie, ktoré už nedemokratické režimy nezažili.

Tieto opatrenia sa dajú zaradiť do dvoch hlavných kategórií – prvou je legálna úroveň a druhou úroveň spoločnosti. Hoci toto rozdelenie nie je úplné, postačí na základnú ilustráciu, ako sa dá vyrovnať s nedemokratickou minulosťou.

Zákony nie sú všetko

Do legálnej úrovne patrí potrestanie vinníkov, reparácie či symbolické uznanie obetí. Tieto mechanizmy sa vo väčšej miere dajú realizovať len do istého času od zmeny režimu a dajú sa uskutočniť „zhora” – napríklad prijatím zákonov. Ich cieľom je najmä napraviť a potrestať krivdy. Do istej miery sa to stalo aj na Slovensku.

Dnes je však dôležitejšie vyrovnať sa s minulosťou na úrovni spoločnosti. To má zabrániť tomu, aby spoločnosť nedopustila tie isté chyby a zločiny z minulosti aj v budúcnosti. Veľmi úzko to súvisí s pojmom kolektívna pamäť.

Politológ Richard Ned Lebow pamäť definuje ako mechanizmus, ktorý je sprostredkovateľom medzi súčasnosťou a minulosťou. Je to spomienka človeka na minulú udalosť, ktorú on sám považuje za minulosť. Spomienka sa môže viazať na konkrétnu udalosť, ktorú zažil, alebo sa o nej dozvedel.

Problémom je, že táto pamäť sa môže od skutočnej minulosti líšiť, a že dokáže byť veľmi selektívna. Presne to sa deje pri spomínaní na “staré zlaté vojnové časy”, na našu prvú samostatnosť a na relatívny blahobyt. Prináša to so sebou aj neschopnosť robiť historické paralely so súčasným vývojom, napríklad hľadaním nových vinníkov všetkého zla v spoločnosti.

Spoločnosť ovplyvňuje naše spomienky

Individuálna pamäť sa odvíja od kolektívnej pamäti. O to viac, čím menej ľudí tú-ktorú dobu zažilo na vlastnej koži. Francúzsky sociológ Maurice Halbwachs tvrdí, že ľudia si pripomínajú, rozpoznávajú a triedia svoje spomienky v spoločenských rámcoch, nie individuálne. Teda aj spôsob, akým si jednotlivec spomína na niečo, čo sám zažil, je ovplyvnený sociálnou skupinou, v akej sa pohybuje – či už rodina, priatelia alebo nejaké väčšie spoločenstvo.

Kolektívna pamäť funguje ešte intenzívnejšie v prípadoch, keď jednotlivec historickú udalosť sám nezažil. Samozrejme, neexistuje len jedna uniformná kolektívna pamäť, ale čím je história vzdialenejšia, tým sa aj rozmanitosť jej výkladov zužuje a väčšiu autoritu získavajú oficiálne verzie. Napríklad to, čo sa píše v učebniciach dejepisu.

Preto rámce, ktoré utvárajú kolektívnu pamäť – a cez ňu aj naše vlastné porozumenie minulosti, vytvára celá škála rôznych aktérov. Od našej najbližšej rodiny či priateľov až po školy a učiteľov dejepisu, médiá a profesionálnych historikov.

Deformácia kolektívnej pamäti preto môže byť nebezpečná. Dezinformácie a mylné alebo selektívne interpretácie minulosti („mohli si za to sami”, „väčšina sa mala dobre”) vedú k obdivu k režimom, ktoré boli preukázateľne kriminálne, alebo v horšom prípade k znecitliveniu voči súčasným útokom na menšiny a neschopnosti rozoznať podmienky, ktoré viedli práve k takýmto zločinom v minulosti.

Potrebujeme zdravú pamäť

Hannah Arendtová vo svojej práci Pôvod totalitarizmu identifikovala na základe štúdia Weimarskej republiky podmienky, ktoré umožnili vzostup nacizmu. Okrem nepriaznivých socio-ekonomických podmienok zdôrazňovala existenciu politicky neangažovaných más, ktorých základnou jednotkou bol masový človek.

Podľa Arendtovej je to človek, ktorý nikam nepatrí, nikto ho nepotrebuje a neprejavuje záujem o spoločenský život. A práve takýto človek sa môže stať podporovateľom nebezpečných myšlienok a hnutí, ktoré jeho životu ponúknu určitý zmysel a pocit spolunáležitosti. Zdravá kolektívna pamäť by v krajine, ktorá má s takouto minulosťou určitú skúsenosť, mala byť schopná na takéto trendy reagovať aj v súčasnosti.

Vyrovnávanie sa s minulosťou teda úzko súvisí aj s kultiváciou kolektívnej pamäti. Keďže ide o nikdy nekončiaci proces, ktorý sa nedá jednoducho vyriešiť prijatím zákonov, potrestaním priamych vinníkov a odškodnením obetí, je to úloha pre nás všetkých. To, že väčšina ľudí nemá čas alebo záujem študovať históriu, je faktom, nad ktorým sa netreba pohoršovať.

Dôležité však je, aby sme mali funkčné inštitúcie, ktoré majú za cieľ venovať sa historickému výskumu. Aby sa viac zapájali do mediálneho diskurzu v prípadoch, keď je história prekrúcaná a zneužívaná. Alebo aj keď sa postaví busta v Rajci, nielen v Krajnej Bystrej.

Mali by sme sa tiež zaujímať o to, ako sa o bolestivých momentoch našej histórie učí na školách, či sa dvadsiate storočie pre nedostatok času nepreskakuje, či sa študenti učia rozmýšľať o kontexte a podmienkach vzniku a fungovania nedemokratických režimov. Pretože čo je pre žiakov dôležitejšie? Poznať spamäti dátumy a vedieť vymenovať ich čelných predstaviteľov? Alebo vedieť povedať o zločinnom režime, že bol zločinný?

Teraz najčítanejšie