Denník N

Ako odstrániť čo najviac zla za čo najnižšiu cenu

Priestor na pomoc tým, ktorí to potrebujú, sa na Slovensku zväčšuje a verím, že aj svedomie pomáhať bude postupne u nás rásť.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Do čoho dnes „načriem“, je komplikovaná a citlivá téma. Charita, humanitárna pomoc, ľudská solidarita či takzvaná rozvojová pomoc.

Stretávame sa s touto výzvou na ľudskosť, keď sa na nás obrátia organizácie, ktoré sa profesionálne venujú humanitárnym aktivitám. Dostávam desiatky žiadostí o pomoc pre zdravotne postihnutých, pre tých, čo ich postihlo rodinné nešťastie, strata práce, úraz, či žiadosti o príspevok na vzdelanie, počítač a desiatky ďalších vecí.

Už dlho si kladiem otázku, ako vybrať tú „správnu“ pomoc, komu áno, komu nie, čo je najľudskejšie, čo najviac prispieva k „dobru“, čo má väčšiu či trvalejšiu hodnotu.

V niektorých prípadoch sa človek rozhoduje emotívne, pomôžete tam, kde vás to dojme, kde pociťujete tragédiu a súcit. Lenže takých prípadov je nespočetne veľa. Tak som väčšinou aj ja prejavil dôveru v nejakú organizáciu, napríklad UNICEF, na pomoc deťom, alebo OXFAM, hádam najväčšia svetová humanitárna organizácia, ale podporujem pravidelne aj Greenpeace, najmä v boji proti toxickým skládkam.

Problém ma však nezaujíma iba z dôvodov osobného rozhodovania, čitateľ mojich príspevkov si iste všimol, že sa usilujem aj hľadať riešenia pálčivých problémov. A zároveň som presvedčený, že sa aj u nás začne masovejšie presadzovať systém „služieb pre iných“, ba že pomoc iným sa stane aj náplňou a zmyslom života väčšej časti mladej generácie, ako to bolo doteraz. Lenže aby sa tak stalo, na to nestačia romantické výzvy na „etické“ správanie, konanie dobra, ľudskosti…

Sú iste potrebné ako motivácia a vytváranie morálnych zásad. No potom príde rozhodovanie, ako pomôcť a komu pomôcť. A v krajinách ako Slovensko, o celej EÚ ani nehovoriac, môžeme pomáhať skoro všetci. Pár čísel na dokreslenie, ako to vyzerá v svetových reláciách. Priemerná mzda v Slovensku je dnes približne 900 eur, čo každého Slováka s týmto a väčším príjmom zaraďuje medzi 15 percent najbohatších ľudí v rámci svetovej populácie.

Kto zarobí mesačne 2200 eur a viac, už patrí medzi päť percent najbohatších. A ten, kto zarobí viac ako 4000 eur, už patrí do toho slávneho jedného percenta najbohatších na svete.

Iba na porovnanie, spodných 20 percent obyvateľstva sveta zarobí menej ako 40 eur mesačne. (Čísla sú rátané nie cez hodnotu meny, ale cez reálnu kúpyschopnosť, teda sú veľmi realistické).

Inými slovami, priestor na pomoc tým, ktorí to potrebujú, sa zväčšuje a verím, že aj svedomie pomáhať bude postupne u nás rásť.

Lenže pozornosť sa tak posunie od náhodnej, citovej pomoci k systematickej humanitárnej aktivite a vznikne otázka, ako a kedy môžem urobiť najviac „dobra“ či priniesť pozitívnu zmenu. Môžu všetci romantickí odporcovia peňazí, trhu či takzvanej komodizácie robiť, čo chcú, realistická otázka stojí takto: Ako môžem urobiť najviac dobra na euro venované charite? Či inak: Kde môže investovanie na charitu urobiť najväčšiu pozitívnu zmenu na povedzme jedno percento z môjho čistého príjmu, ak ho dám na humanitárnu pomoc?

Môžem to aj obrátiť: Ako odstrániť čo najviac zla za čo najnižšiu cenu? Ukazuje sa, že je teda možné nájsť kritériá efektívnosti aj humanitnej činnosti. Vieme, koľko stojí moskytiéra, očkovanie proti rôznym infekčným chorobám aj jedlo v podobe nutričných hodnôt potrebných na prežitie, školské potreby či výuka, koza na založenie domáceho hospodárstva či minipôžička na spustenie mikropodnikania atď. Vytváranie takéhoto prístupu však nie je založené len na myšlienke efektívneho a racionálneho rozhodovania. Vôbec nie. Predpokladá totiž ideu ľudskej rovnosti, všetci majú rovnakú hodnotu v procese odstraňovania zla, nikto nie je dopredu vylúčený na základe nejakého iného kritéria, ako je humanita sama.

Naznačujem tu zreteľne dva politické aspekty: že skutočne progresívne riešenie musí prekonať na jednej strane ľavicovú túžbu vyriešiť chudobu, biedu a nastoliť spravodlivosť jednorazovo, revolučným či reformným zavedením nejakého „spoločenského mechanizmu“, ktorý bude automaticky plodiť len spravodlivosť a bohatých. Takýto mechanizmus totiž nie je, a ak by bol, je vždy na úkor slobody a práv jednotlivca. A na druhej strane prekonať konzervatívnu túžbu nastoliť dobro vytvorením lokálnej, miestnej identity, akejsi komunitnej mravnosti. Takáto identita je vždy na úkor humanity, ľudskej rovnosti a vedie k nadvláde kolektívu.

Progresívne riešenie je v reálnom ocenení „dobra“: bez takéhoto ocenenia ho nevieme spravodlivo produkovať a rozdeľovať ani v individuálnom, ani v štátnom rozhodovaní. Aby sa nezdalo, že sa pohybujem v nejakej abstrakcii, pripomínam len úspech zavedenia ekonomickej metódy „cap and trade“: metódy, ktorá umožňuje oceňovať karbón, teda určovať jeho trhovú cenu a cez ňu tlačiť výrobcov k obmedzovaniu znečisťovania. Na tejto metóde sú založené všetky efektívne zmluvy na ochranu znečisťovania ovzdušia. Aj náš slovenský pokus o „hodnotu za peniaze“ je založený na tomto princípe…

Vôbec si nerobím ilúzie, že sa bude každý jednotlivec pri solidarite a humanitárnej pomoci riadiť výlučne racionalitou, efektívnosťou a ľudskou rovnosťou. Vždy tu bude citový prístup: tomuto človeku, práve tomuto dieťaťu, práve v tejto konkrétnej tragédii chcem pomôcť… Ale mimo týchto jednorazových aktov, ak sa človek rozhodne pre systematickú pomoc a navyše v celosvetovom rozmere, je dobré, keď pozná efektivitu a racionalitu použitia investovaných peňazí.

Aj naše humanitárne nadácie by mali myslieť týmto spôsobom a ponúkať obraz o svojej činnosti aj z tohto pohľadu. Navyše v štátnej politike by mal postupne úplne prevládnuť tento princíp. Aj dnes napríklad v rozvojovej pomoci hrajú rolu regionálne priority, geopolitické záujmy či kultúrne tradície. Trhové ocenenie nám však vie poskytnúť objektívny obraz a ponúka racionálny model. Samozrejme, rozhodnutie je vždy na každom z nás, ničia sloboda tak nie je v ohrození.

Teraz najčítanejšie