Aby demografia nebola osudom
Politici demografické problémy buď ignorujú, alebo o nich hovoria len vtedy, keď sa im to hodí.
Často sa hovorí, že demografia je osud. Pre dnešné vyspelé a bohaté spoločnosti to však nemusí platiť tak ako pre spoločenstvá minulosti. Minimálne za posledné storočie bolo aj u nás vidno, ako dokáže celú populáciu čoraz lepšie uživiť čoraz menej ľudí. Na skutočnosti, že máme menej detí, sa dá nájsť aj niečo pozitívne, napríklad, že sa menšiemu počtu detí môže dostať väčšej pozornosti i väčšieho dedičstva.
To však neznamená, že staršie a pomaly ubúdajúce obyvateľstvo nemôže byť problém. Odhliadnuc od západnej tradície prorokovať svoj úpadok, nad Slovenskom i nad ďalšími krajinami, ktoré sa dobrovoľne vzdávajú veľkého potomstva, visí reálny otáznik, aký veľký môže byť prepad pôrodnosti, aká veľká môže byť (v našom prípade zatiaľ skôr imaginárna) imigrácia, prípadne koľko mladých schopných ľudí môže odísť do zahraničia, aby to nespôsobilo vážnejšie sociálne otrasy.
Samozrejme, keďže tu ide o interakcie miliónov slobodných ľudí, nikto nedokáže zaznačiť bod, po ktorého prekročení sa všetko pokazí. Bolo by však dobré, keby sa týmito témami začali konečne zaoberať aj politici. Otváranie druhého piliera premiér sprevádza len rečami o (ne)výhodnosti, ale o demografii zaryto mlčí.
Okolo možného prisťahovalectva politici chodia po špičkách a keď dupnú, tak len vtedy, keď chcú povedať, koho tu určite nechceme. O tom, že by bolo dobré prilákať emigrantov späť, od nich občas niečo začuť, ale v skutočnosti narážajú títo ľudia skôr na problémy, ako je napríklad preskúšanie detí na slovenskej základnej škole.
Demografia nemusí byť osud, ale to by sa najskôr musela stať témou, ktorá neskončí deň po tom, ako demografi zverejnia svoje dáta.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
