Navrhla dotykové pexeso: Nevidiace deti majú málo hier, hrávajú sa so šošovicou

Získali ste viacero cien za produkty pre nevidiacich. Je niekto z vašich blízkych nevidiaci?

Nie. Odkedy som začala riešiť dizajn, snažím sa zistiť, čo na trhu chýba. Ťahá ma to k sociálnemu dizajnu. Vždy si vyberiem nejakú tému, do ktorej sa ponorím. Rovnako to bolo aj s nevidiacimi.

S nevidiacimi ste nejaký čas strávili aj na internátnej škole v Bratislave, kde sú deti so zrakovým hendikepom. Ako ste sa tam ocitli?

Na vysokej škole sme dostali semestrálne zadanie navrhnúť hračku, ktorý sme mohli poňať, ako sme chceli. Urobila som si rešerš, šla som do hračkárstiev, pozrela som si katalógy a videla som, že trh je presýtený hračkami a deti si ich už ani veľmi nevážia. Povedala som si, že nájdem skupinu detí, ktoré by si ich vážili, napríklad hendikepované deti. Pre ne je na trhu veľmi málo hier.

S čím sa hrali nevidiace deti, keď ste ich prišli navštíviť?

Učiteľky im kupovali bežné hračky, ktoré boli na trhu s tým, že sa s nimi nevidiace deti budú vedieť hrať. Žiadne z hier neboli špeciálne pre ne, pretože sú drahé a treba do nich investovať. Pri viacerých hrách museli veľmi improvizovať. Pani učiteľky pre ne samy vlastnoručne vyrábali dotykové hry. Napríklad do plastelíny natlačili šošovicu alebo cestoviny.

Ako vám napadlo urobiť pexeso?

Keď som sa detí pýtala, akú hru by chceli, jedno dievča vykríklo „pexeso!“. Bolo pre mňa výzvou urobiť grafickú hru trocha inak. A ja som mala pexeso veľmi rada, keď som bola malá.

Ako vyzeral prvý návrh tejto hry?

Bol väčší, ako je dnešná verzia, pretože sme to neskôr museli prispôsobiť priemyselnej výrobe. Hracia plocha sa dnes skladá zo štyroch menších kusov. Zo začiatku som si v tých materiáloch mohla uletieť. Bolo tam napríklad strúhadlo na mrkvu, to deti milovali.

Neublížili si?

Nie. Dbali sme na to, aby bolo tupé. Mali sme tam napríklad aj pierka, silikón, ktorý som doma upravovala vidličkou a tekuté mydlo vo vrecku. Muselo sa to však nahradiť niečím iným. Všetky materiály, ktoré sú dnes použité v hre, musia byť dostupné v rolách a musia sa dať nasekať, nesmú byť napríklad iba sezónne. Na začiatku sme si mysleli, že sa to bude dať vyrobiť z odpadu, aby to bolo aj ekologické, ale zistili sme, že sa nedá naraz zachraňovať aj ľudí, aj planétu. Na druhú stranu nám tie materiály v hre nalepujú ľudia v chránenej dielni, takže aspoň takto sme sa ešte snažili pomôcť.

Viete, či hru využívajú viac vidiaci alebo nevidiaci?

Vieme, že si ju častejšie kupujú vidiaci. Vďaka nim si to potom môžu kúpiť aj nevidiaci. To, že sa to môže vyrábať masovo a komerčne, totiž znižuje cenu hry.

Nemajú vidiaci tendenciu v hre podvádzať?

Všimla som si, že niektoré deti švindľujú. Ale myslím, že je to aj o tom, aby si hráči vstúpili do svedomia a snažili sa byť fér. Páči sa mi, že človeka vlastne skúša, či sa rozhodne hrať fér alebo podvádzať.

Vášho nápadu sa teda chytila nejaká firma a začala ho vyrábať?

My sme firma. Nášho nápadu sa chytili viacerí, ale my sme sa rozhodli, že im to nepredáme a urobíme si to sami. Ten produkt je moja srdcovka a nechcela som ho nikomu dať. Väčšinou je to totiž tak, že vám zaplatia za nápad, a potom už ste mimo hry a z produktu sa stáva niečo, čo už neovplyvníte. To som nechcela.

Koľko ľudí sa o Memonik stará?

Vo firme sme traja. Vytvorenie tímu však trvalo dlho. Dizajnéri väčšinou tvoria produkty sólo, to bol aj môj prípad. Veľmi dlho mi trvalo, kým som našla správnych ľudí, ktorí by mali chuť na projekte zamakať. Na mňa toho bolo už príliš. Hra obsahuje rôzne materiály, preto komunikujeme s takmer dvadsiatimi firmami. Potrebovala som k sebe pár ľudí, a tak sa mi podarilo vystavať trojčlenný tím. S Petrom Brtáňom a Jurajom Podroužkom sme založili firmu. Plus nám ešte pomáha môj manžel, fotograf Filip Györe.

Chcete pokračovať vo výrobe hier pre nevidiace deti?

Memonik by mal mať viacero mutácií. Chceli by sme tiež pokračovať v projektoch, ktoré by boli spoločensky prospešné. Ďalšia hra, ktorú pripravujeme, by mala byť pohybová. Chceli by sme, aby sa deti začali hýbať a aby nemali pocit, že sú do toho nútené.

Dá sa na Slovensku uživiť výrobou spoločenských hier?

V predaji sme len prvé dva mesiace, takže to práve zisťujeme. Určite by sme chceli ísť aj do zahraničia, lebo Slovensko a Česko je celkom malý trh, ak sa tým chceme živiť. Komunikujeme už s Nemeckom aj s Anglickom.

Poznáte nejakých Slovákov, ktorých hry sú známe?

Hrám sa venoval napríklad pán Uhrín. Vymyslel akési slovenské lego z dreva. Po dlhšej odmlke sa jeho stavebnica Gringo začala znova vyrábať. Novou hrou je ChemPlay, ktorá vznikla asi rok pred Memonikom. Vymysleli ju študenti, ktorých bavila chémia, a tak navrhli spoločenskú hru o chemických prvkoch a zlúčeninách.

Takže Slovensko v tomto nemá veľkú tradíciu?

V Československu bolo kedysi tradíciou vyrábať rôzne, prevažne plastové hračky. No v súčasnosti, keď som sa chcela s niekým poradiť, ako našu hru dostať do obchodov a čo je na to potrebné, tak som sa veľmi nemala s kým poradiť. Produkty ako Memonik väčšinou končia na výstavách a v dizajnových obchodoch, ale nestanú sa z nich sériovo vyrábané hračky.

 

Ste fanúšičkou stolových hier?

Keď som bola malá, pexeso som hrávala rada, ale inak nie som veľmi hravý typ. Ale môj manžel a jeho rodina hrajú veľmi často. Takže inšpiráciu hľadám u nich.

Na Slovensku je známa rozprávka o nevidiacom dievčati Mimi a Líza. Spolupracovali ste spolu?

Áno, boli sme spolu v crowdfundingovej kampani, v rámci ktorej sme spolu vytvorili balíčky, kde bol Memonik, knižka a DVD Mimi a Lízy, ktoré si ľudia mohli kúpiť. Bol o ne veľký záujem. Do budúcna s nimi plánujeme aj limitovanú edíciu našej hry.

Ceny za dizajn vyhral aj váš tehotenský a menštruačný test SHE. Nechystáte sa začať komerčne vyrábať aj ten?

Ja by som veľmi rada, ale je to dosť náročný projekt, pretože je v ňom elektronika. Rada by som to ponúkla nejakej firme, ktorá vyrába medicínske prístroje a mala by záujem to vyrobiť tak, aby to bolo dostupné pre nevidiace ženy.

Hovorili ste o tom s nejakými firmami?

Oslovila som dve, ale povedali mi, že je to pre ne komerčne nezaujímavé, lebo ide o veľmi úzkoprofilovú vec, ktorú dokáže využiť len malé percento žien. V tomto je skvelý Memonik. Produkt si kupujú aj vidiaci ľudia, a tak ho robia cenovo prístupným aj pre nevidiacich ľudí. Ak zacielime produkt len na nevidiacich, tak ho vyrobia v malej sérii a odrazí sa to aj na jeho cene.

Ako ste prišli na to, že nevidiace ženy potrebujú takýto produkt?

Urobila som dotazníky, ktoré som dala nevidiacim ľuďom a tí mi v nich napísali, čo by chceli. Prišli mi rôzne odpovede. Sťažovali sa, že množstvo dizajnérov navrhuje dotykové sporáky bez gombíkov, ktoré nevedia rozoznať. S dotykovými mobilmi už však nemajú problém, lebo si doň vedia nainštalovať čítací program. Jedna nevidiaca pani mi do testu napísala, že je pre ňu problém urobiť si tehotenský test v súkromí. Väčšinou pri tom musí mať asistenciu, aj keď ide o pomerne intímny životný okamih a nie každý má potrebu ho s niekým zdieľať.

Čo sa dá s týmto produktom ešte robiť?

Je to tehotenský test, ovulačný test a indikátor menštruácie. Je v ňom zabudovaný farebný senzor, ktorý hovorí farby. Ak má žena pocit, že začína menštruovať, tak si prejde po nohavičkách a on jej povie, akej sú farby. Môže to však používať aj na triedenie farebnej bielizne, aby nevyprala čierne s bielym. Alebo, ak ide na pohreb, aby naň neprišla v bielom. Navyše je v tom aj indikátor svetla a tmy. To môžu využiť, keď im príde návšteva, ktorá si zasvieti a nevidiaca nevie, či nechali zasvietené, alebo nie. Senzor jej dáva zvukový signál, teda nízky alebo vysoký tón, podľa ktorého je jasné, či žiarovka svieti alebo nie. Je to akoby intímny sprievodca celým životom ženy. Prístroj je navyše hermeticky uzatvorený, dá sa teda aj umyť pod vodou.

Testovali ste ho na sebe?

Snažila som sa ho čo najlepšie ergonomicky vytvarovať, aby čo najlepšie súznel so ženou a dokázala ho používať aj bez zraku. Keď už som mala nejaké prvotné tvary, tak som ich dala vyskúšať nevidiacim ženám a konzultovala som s nimi tvar tlačidiel a iné vylepšenia.

Nepýtali sa, kde si ho môžu kúpiť?

Je to pre ne potrebná vec a ony by to veľmi uvítali, ale bohužiaľ. Je to rovnaké ako s pexesom, ktoré som priniesla do školy a deti mi ho nechceli vrátiť. Veľmi rada by som im ho tam vtedy nechala, ale potrebovala som nejaké kusy na výstavy a začať ho vyrábať tak, aby bolo dostupné všade. To isté čaká aj tento produkt, akurát to už nebude v mojich rukách, ale v rukách nejakej firmy.