Môj rok s Kotlebom. Ani s tebou, ani bez teba

Autor je reportérom časopisu .týždeň

Budem osobný. Na tohtoročný trinásty marec nezabudnem. Podobne ako nezabudnem na vlaňajší piaty marec.

Plnič plynu

Dopoludnia sme s filmovým režisérom Jarom Vojtekom stáli v areáli prevádzky na okraji nemenovaného stredoslovenského mestečka. Bol tam iba jeden človek, nazvime ho plnič plynu, podľa toho, čo robil. Plnil plyn. Naozaj, nefabulujem. Ten (nemenovaný) okresný šéf strany Kotleba ĽSNS menil plynové bomby. Prázdne za plné. „Na stráž!“ povedal každému vodičovi nákladiaka. Pozrel som im do tváre, neboli ani zamak prekvapení; plnič plynu ani vodiči.

„Veď čo? Nie je to trestné,“ mykol ramenom, keď sme prejavili údiv nad pozdravom slovenských fašistov.

Ten chlap tam stál osamelý. A dokonalo súzvučiaci s prostredím. Asi ako Rudolf Hrušinský s krematóriom v skvelom filme Juraja Herza Spaľovač mŕtvol (to som mu však nepovedal, asi ten film nepozná). Natáčať ho do nášho pripravovaného filmu nám nedovolil, rozprávať na nádvorí prevádzky s plynom sme sa však mohli o čomkoľvek: aj o Tisovi, koncentrákoch, Kotlebovi.

„Viete, mnohí moji príbuzní zahynuli v koncentrákoch,“ vravím mu.

„Ako to viete?“

„No, nevrátili sa po tom, čo ich tam odvliekli.“

„A čo ak odtiaľ odišli a iba vám nepovedali, kde žijú?“

Vypleštil som oči.

Sú chvíle, keď vám je zrejmé, že diskusia, akokoľvek dobre mienená a neagresívna, sa končí. Argumenty sa prosto minuli. Asi ako banány za socializmu. Otvoríte v úžase ústa, chcete si zapáliť, no neurobíte to (lebo plyn). Opýtal som sa ešte okresného šéfa strany Kotleba ĽSNS, či by bol taký láskavý a ozrejmil mi, ako by tu on a jeho kumpáni vládli, keby náhodou vyhrali voľby a zostavovali vládu. Nezaváhal. Vraj by sa nič nestalo. Nikomu by vlas na hlave neskrivili. Tiahli by proti „kultúre smrti“, teda gendrovej rovnosti či potratom, nie proti „menejcenným“ či „parazitom“.

„Iba by sme zrušili tie koncentračné pracovné tábory,“ pozrel sa smerom na modernú hlinikáreň v údolí. Opäť som zdvihol obočie. „Čo sa čudujete? V hlinikárni aj v automobilkách vykorisťujú našich ľudí. A nám ide o to, aby tí pracovali iba päť hodín denne a potom sa venovali rodinke. A boli na slniečku, v prírode, nie v tých tmavých kaviarňach ako vy. My sme ekológovia.“

Jasné, ste ekológovia. Zelení mužíci prišli aj večer na búrlivú diskusiu, ktorú som moderoval v Rimavskej Sobote. Autobus zelených mužíkov s Mazurekom a Mizíkom na čele. Nie v putinovských uniformách (zatiaľ nie), ale v tých ich mikinách. „My nie sme fašisti,“ kričali na poslanca Zsolta Simona, keď spomenul toto slovo bez toho, aby ukázal na nich. Trafené husi. Kričali to so znakom na mikinách, ktorý je mimoriadne podobný fašistickému znaku z čias Hlinkových gárd.

„Na stráž!“ zakričal za nami s Jarom okresný šéf strany a plnič plynu. Kričať, to vedia.

Mám tých ľudí rád

Trinásty marec, tento deň pred výročím slovakštátu bol iba jeden z dní uplynulého roku. Môj rok sa tentoraz nezačal prvého januára, ale piateho marca. Fašistami v parlamente. V tú bláznivú sobotňajšiu volebnú noc, ktorej výsledky som tušil, sa mi hlavou prehnali obrazy z detstva a mladosti: môj obľúbený Čierny Balog, kde som na chalupe starých rodičov trávil každé leto od narodenia. Prastarého otca, rušňovodiča úzkokoľajky Jána Nikolaidesa v štyridsiatom štvrtom zastrelili na námestí v Hronci Nemci. Za to, že prevážal partizánov.

Milujem ten kraj handelcov, potomkov nemeckých osadníkov, čo obchodovali s drevom. Poznám tu každý kopec, každú dolinku a miestni poznajú mňa. Mám rád tých robotných ľudí, akokoľvek mnohých z nich znivočila pálenka. Ale, pozor, už bez tých hnusných „židovských krčmárov“ (ďalší výraz plniča plynu). Chlascú aj bez Židov, všakže. Čierny Balog, slávna povstalecká obec, kde dnes každý štvrtý volí Kotlebu.

Nie, nečudujem sa. Táto epidémia je plošná, nie stredoslovenská. Nie som terapeut, nemám na ňu liek a robím iba to, čo považujem za správne. Diskutujem. V Brezne, v Dolnom Kubíne, vo Veľkom Krtíši, v Revúcej, v Žiari nad Hronom a budem aj v iných mestách, kde získal Kotleba viac ako desať percent. Pretože diskusia, tvrdá, ale slušná, je kolektívna psychoterapia sama osebe. Ak aktívne počúvate alebo ste aktívne so záujmom vypočutí, otvára to vo vás netušené krajiny a lámu sa zapuzdrené bloky. A či sa nebojím? Občas trochu áno, no vždy menej, ako som sa bál povedzme v Pásme Gazy, v Kosove, na Haiti či v Pakistane.

Mám ľudí rád, aj tých pomýlených či nenávistných. Výčitky a suché fakty, historické či politické, nie sú najlepším liekom na ich duše, o tom som presvedčený. Naopak, poučovanie ich ešte viac utvrdí. Pretože oni volia Kotlebu nie pre fakty či lži s ním spojené, tie sú im dosť ukradnuté, bez ohľadu na to, či ich poznajú alebo nie, ale pre ilúzie a emócie. A skúste povedať zamilovanému „nemiluj ju“. Vysmeje vás, opovrhne vami. Ilúzie a emócie sú ako chrípka. Lásku k nehodnej či nehodnému treba vyležať, treba si ju odtrpieť. A jedinou cestou k zníženiu narastajúcej podpory fašistov, som si tým istý, nie je iba viac hodín dejepisu na škole ani návštevy koncentrákov. Je to podpora kritického myslenia, podpora empatie v ľuďoch.

Diskusie v regiónoch, ktoré sme v rámci Zabudnutého Slovenska s architektom Michalom Karakom a inými kamarátmi pred rokom rozbehli, sú jedna z ciest, ktoré k tomu vedú. Je to prejav úcty a záujmu o ľudí. A kašlem na to, či tým suplujeme prácu politikov, ktorí ju nerobia. Tú otázku nech si kladú oni, keď sa o svet za Bratislavou zaujímajú iba raz za štyri roky, pred voľbami. Ak vôbec.

Pretože je v tom čosi magické, postaviť sa pred divákov za socíku vybudovaných kulturákov (vďaka za ne, súdruhovia, teraz sa tie vaše betónové monštrá zídu) pred stovky stredoškolákov či pred širokú verejnosť. Zažívam to opakovane. Svietia mi do tváre reflektory, žmúrim oči, v duchu sa sám seba pýtam: čo si asi myslí ten chlapík v šiestom rade naľavo alebo tá slečna v prvom v strede? Nudíme ich? Otravujeme ich? Baví ich to?

Prečo nepozvete Mariana?

Mám ich oboch rád, sú to kamaráti, no od začiatku som bol v polemike (diskutovať či nediskutovať s fašistami?), ktorú zosobňujú Mišo Kaščák a Fedor Gál, skôr na strane Fedora. Pretože tí nešťastní, frustrovaní a nahnevaní ľudia, čo volia Kotlebu alebo ho doteraz nevolili, no odteraz „asi vážne budú“, nie sú väčšinou fašisti. Viem, je to už známa vec, možno únavná mantra, no je to tak, nepomôžem si. Zato priamo s Kotlebom či s Mazurekom, ktorých za fašistov z viacerých dôvodov považujem, by som diskutoval iba po predchádzajúcom vyjasnení si čohosi dôležitého, oni už asi tušia čoho. Ale debatovať s ich voličmi? Kedykoľvek.

Tento pocit, tento postoj je vo mne po roku pochybností čoraz zreteľnejší. Svojím vystupovaním, svojím hučaním, svojím pokrikovaním, svojimi nezmyslami si kotlebovci sami vystavujú vizitku. A inteligentní ľudia v sálach kulturákov či pri sledovaní videozáznamu na internete, ktorí to vidia, si to vďaka tomu uvedomia lepšie, ako keby sme zelených mužíkov v médiách ignorovali.

Pre poslanca Milana Mazureka a jeho kumpánov, ktorí na mňa ako moderátora diskusie v Rimavskej Sobote teraz v pondelok trinásteho marca kričali z prvého a druhého radu, prečo nepozvem aj Mariana, mám teda takúto odpoveď. Povedzte tomu svojmu Vodcovi, že sa na neho teším. Miesto a čas si spresníme.