Pápeža tlačia topánky, ktoré si sám vybral

Keď sa pred štyrmi rokmi objavil biely dym nad Sixtínskou kaplnkou vo Vatikáne, málokto tušil, že najsledovanejší komín sveta zabafkal definitívne na rozlúčku aj starým časom „nemennej a nespochybniteľnej“ autority pápežského úradu. Ak by argentínsky sympaťák z jezuitskej liahne Jorge Mario Bergoglio vedel, za akú cenu sa vlastne bude dať zrealizovať vatikánske „Make The Church Great Again“, ktovie, či by sa hneď po zvolení radšej nestratil v uliciach Ríma ako Michel Piccoli v nádhernom filme Habemus Papam.

Nový pontifik dokázal za štyri roky to, s čím viacerí jeho predchodcovia len kostrbato zápasili zmietaní rozporom medzi úctou k tradícii a nepochopením generácie, ktorá sa už roky modlí cez appky: stať sa normálnym pápežom. A nejde len o gestá typu „v limuzínach ma už nevozte“. Bergoglio prehovoril ako obyčajný kresťan, ktorý v sebe rieši rovnaké duchovné dilemy ako každý rozmýšľajúci človek.

Jeho vystretá ruka ku gejom a lesbám, pochopenie pre rozvedených kresťanov či nulová tolerancia sexuálneho zneužívania detí kňazmi boli signálom, že téza lásky k blížnemu nie je len destilátom paragrafov z katechizmu. Jeho hlas zaznieval stále naliehavejšie aj tam, kde cirkev vďaka teoreticky najobsiahlejšie spracovanej filozofii spravodlivosti a morálky môže prispievať k riešeniu globálnych problémov v oblasti ľudských práv i sociálneho rozvoja. Videli sme to pri utečeneckej kríze, kde práve hlas z Ríma musel prekrikovať rezervovanejší postoj európskych – a aj slovenských – biskupov.

Bergoglio však musel vedieť, že ak pohne roky nehýbanými kameňmi tohto celosvetového kostola, vykope nebezpečnú jamu na mamuty. Nejde len o to, že na rýchle zmeny neboli v Rímskej kúrii nikdy zvyknutí. František podcenil oveľa dôležitejšiu vec. Súčasťou tvorby reformy musia byť najmä tí, ktorí ju potom majú vykonávať. Označovať ich za religióznych byrokratov, ktorí trpia „spirituálnym alzheimerom“, je vlastne výstrel do vlastnej nohy.

Hra na dobrého proreformného pápeža a spiatočníckych vatikánskych farizejov vyzerá dobre v CNN, môže však viesť k tomu, že ostane Bergoglio osamotený. Zdroje zvnútra Vatikánu odhadujú jeho podporu v kúrii už len na 20 percent. Keď predvlani trinásti kardináli na synode o rodine formulovali svoje výhrady, vlna zdvihnutých obočí sa končila až v protestantskej Škandinávii. Niečo vnútri katolíckej cirkvi sa zlomilo, asi ako u nás, keď sa musel porúčať biskup Bezák a ľuďom zrazu nestačilo vysvetlenie, že ide „o vôľu Božiu“.

Pápež František naštartoval v marci 2013 v cirkvi ozdravné procesy, ktoré jej môžu pomôcť byť užitočnou v zápase o ľudskejší svet, ktorý sa nám aj vinou politickej radikalizácie čoraz viac rozplýva pred očami. Na ich dovŕšenie však bude potrebovať aj tých, ktorí ho obuli do červených topánok. Aj keď sa z nich neskôr stali kamienky, ktoré tlačia.