Denník N

V nohách má 180-tisíc kilometrov a žasne, aké chyby robia amatérski bežci

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Karol Petöcz je legendárny vytrvalec a tréner. Má 77 rokov a vo svojej kategórii patrí k svetovej špičke. Hovorili sme s ním o chybách, ktoré robia amatérski bežci, o tom, ako sa vyhnúť zraneniam, o trénigových metódach, ktoré uplatňuje pri svojich zverencoch – vrátane Mikuláša Dzurindu.

Keď som minulý týždeň ucítil pod nohami tartanový povrch, vrátil som sa do času, keď som mal devätnásť rokov. Ale bolo to len na okamih. Vzápätí som sa ocitol v skupine bežcov a pochopil, že ich tempo dlho nevydržím, lebo som starý. Uplynulo štyridsať rokov odvtedy, čo som naposledy trénoval na štadióne a počúval Karolove príkazy. Karol má dnes biele vlasy, ale svojich zverencov diriguje s rovnakou vášňou a hneď mi vyčítal, že som si pokazil techniku rúk.

Pred štyridsiatimi rokmi som opustil skupinu atlétov, ktorí pod Karolovým vedením patrili k slovenskej špičke na stredné trate. Pochopil som totiž, že nech by som bol akokoľvek rýchly, komunistický režim by mi nedovolil pretekať v zahraničí. Ale behať, hoci osamote, som vďaka Karolovi neprestal, on ma naučil mať radosť z prirodzenosti a slobody pohybu, akú môže precítiť len bežec.

Občas som ho stretol na Železnej studničke, ale až teraz mi prišlo na um, že by som s ním rád urobil rozhovor, a Karol súhlasil. Nasledujúce riadky sú takmer výlučne o behaní, treba však vedieť, že Karol Petöcz nie je len legendárny tréner a vytrvalec, ale aj celoživotný hudobník: huslista a dirigent. Dnes, vo svojich 77 rokoch, už husle odložil, beh mu však ostal. Trénuje veteránov v atletickom klube a ešte stále aj sám preteká.

V rozhovore ponechávam tykanie, lebo mi ho Karol navrhol ešte ako mladíkovi a ja ho považujem za svojho priateľa.

Koľko si v živote zabehol kilometrov?

Asi 180 tisíc, to je štyri a polkrát okolo zemegule po rovníku.

Kedy si začal behať?

V desiatich rokoch. Zistil som, že som rýchlejší ako moji vrstovníci a páčilo sa mi víťaziť. To bola aj motivácia, prečo som začal trénovať. Som súťaživý typ.

Keď si začínal koncom päťdesiatych rokov pretekať, existovali aj amatérski bežci, akých je dnes všade plno?

Nie. Na Železnej studničke, kde som často trénoval, som nikoho nestretával a to platilo ešte aj v sedemdesiatych rokoch. Ale naopak štadióny boli plné pretekárov pod dohľadom skúsených trénerov, na rozdiel od dneška.

Dnes je Železná studnička plná bežcov. Rozoznáš na prvý pohľad amatéra od skúseného bežca?

Okamžite. A mrzí ma, keď vidím tých rekreačných, ako bezhlavo a rýchlo behajú. Vôbec im to neprospieva, dokonca im to môže uškodiť.

Akú majú techniku?

Katastrofálnu. Vôbec nepracujú rukami, alebo dokonca ich používajú v protipohybe. Pohyb rúk je pritom pri behu kľúčový, dokonca dôležitejší ako technika nôh. Stačí, keď ohyb ruky nezodpovedá rýchlosti kroku a už môžu ísť ruky do protipohybu. Je to strašný pohľad.

A technika nôh? Väčšina ľudí dnes behá cez päty.

To by som až tak nekritizoval, lebo keby behali cez prednú časť chodidla, nemuseli by im vydržať achilovky.

Ako dýchajú? Často vidím, že majú zavreté ústa a snažia sa dýchať nosom. Je to v poriadku?

Samozrejme, že nie. To vyplynulo z toho, že športovanie prišlo na Slovensko z českého Sokola, kde učili dýchať nosom, lenže tam išlo prevažne o gymnastiku, kde to malo svoj zmysel. Ale ak beží bežec primerane svojim schopnostiam, nemusí sa o dych starať, ten sa prispôsobí.

Ja dýcham obvykle podľa kroku, napríklad na každý štvrtý. Nie je to tak lepšie?

Aj ja to robievam, kontrolujem tým rýchlosť behu. Ale často na to vôbec nemyslím. Podstatné je vytlačiť pri výdychu vzduch čo najviac a najrýchlejšie zo seba, zo všetkých kútov pľúc. Nadýchnutie si organizmus riadi sám, ale výdychu treba pomôcť.

Veľa ľudí sa sťažuje, že ich pichá v boku. Nesúvisí to s tým, že nevedia správne dýchať?

Pichanie v boku vôbec nepoznám. Dôležité je poriadne sa rozcvičiť, rozbehať a rozdýchať, keď to neurobíš, zostane v pľúcnom laloku mŕtvy vzduch, to je to pichanie. Rekreačaní bežci majú často pocit, že po piatich kilometroch chytili druhý dych, ale to je len dôsledok toho, že sa poriadne nerozcvičili.

Mnohí rekreační bežci behajú so slúchadlami. Čo si o tom myslíš?

Mám podmienku, že každý, kto chce u mňa behať, tak len bez slúchadiel. To platí hlavne na štadióne, ale aj keď idem behať do terénu, tak predsa aj preto, aby som počúval les, spev vtákov, so slúchadlami sa odpojíš od prírody. Moji zverenci to pochopili a už slúchadlá nepoužívajú.

A čo tie fľaše s vodou, čo vidím často v rukách rekreač­ných bežcov?

To je úplný nezmysel. Napríklad v zime je to vyslovene nebezpečné, lebo voda veľmi vychladne a keď sa jej napiješ rozohriaty behom, môžeš dostať angínu. Ale aj v lete je to zbytočné, ak človek nebeží viac ako hodinu, piť nepotrebuje. A kedysi, keď sme behávali aj tridsať kilometrov, nikomu nenapadlo piť.

Ale to znamená, že sa poriadne napiješ pred behom, či nie?

Nie, tri hodiny pred tréningom alebo aj pretekmi nepijem, maximálne pár hltov.

Ale počas maratónu už treba piť?

Áno, hoci behal som aj také, keď som vôbec nepil.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Veľa ľudí vidím behať po asfalte, hoci vedľa je les. Prečo to robia?

Lebo na tom sa rýchlejšie beží. Lesný chodník však má pružnejší podklad, šľachy a svaly tak netrpia. Príroda je z princípu vždy lepšia ako asfalt. Na druhej strane, dnešné bežecké maratónky sú niečo úplne iné, ako keď sme my spolu behávali, vtedajšie botasky nemali žiadnu pružnosť ani zvýšenú pätu. Dnes je to rozprávka. A to si ešte vkladám do maratónky silikónovú vložku pod pätu. Odvtedy sa mi vyhýbajú zranenia. V bežeckej obuvi nastal jednoznačne veľký pokrok.

Podľa čoho si vyberáš maratónky a koľko párov máš?

Mám sedem párov, jedny do terénu, druhé, mäkšie na asfalt, tretie, ľahšie a tvrdšie na preteky a tak ďalej.

Aký je tvoj názor na módu behať bosý alebo v tých tenkých papučiach s každým prstom zvlášť?

Neuznávam to. Nohy to nevydržia, najmä pri pravidelnom behaní. To, že je každý prst zvlášť, oslabuje odolnosť priehlavku. Trénujem jedného veterána, ktorý v tom behal, dohováral som mu, aby to nerobil. Teraz je už pol roka zranený.

Nie je to aj tým, že naše chodidlá na to nie sú prispôsobené, lebo od detstva chodíme v topánkach?

Áno, samozrejme. Máme zoslabnuté klenby, ktoré vďaka maratónkam držia pokope, ale beh naboso si nemôžeme dovoliť. Na druhej strane, vyklusať po tráve naboso po namáhavom tréningu je dobré.

Existuje počasie, v ktorom nejdeš behať? Napríklad počas týchto mrazov v januári, keď bolo mínus desať?

Behal som aj v týchto mrazoch, ale len klusom. A netreba ani rúšku na ústa, prinajmenej do mínus pätnásť. Mráz vôbec neprekáža.

Koľko si mal zranení?

Najhoršie to bolo s achilovkou, zapálila sa mi a napokon sa roztrhla, keď som sa pošmykol. Ale operácia dopadla dobre. A mám operované koleno, ale to nie je z behania, to sa mi stalo náhodou. Lekár, ktorý ma operoval, mi hovoril, že to koleno je inak úplne zdravé. A to som mal nabehaných už asi 150-tisíc kilometrov. Všetko je to o technike behu. Ale urobil som aj chybu, keď som začiatkom 90. rokov odbehol priveľa pretekov a zapálila sa mi kosť na päte a ja som si to amatérsky liečil octanom hlinitým, čím som si úplne odplavil vápnik z päty. Trvalo sedem rokov, kým sa tá kosť dala do poriadku. Až potom som začal opäť behať.

Nebolo nebezpečné z ničoho nič prestať športovať, keď si to robil celý život?

Pribral som dvadsať kíl a bolel ma chrbát z nadváhy. Keď som sa k behaniu vrátil, zhodil som tie prebytočné kilá za rok a pol.

Ako si liečiš prípadné zranenia a ako sa snažíš im predísť?

Ľadom.

Ľadom?

Mám v kúpeľni nádobu, kam nalejem studenú vodu a hodím do nich kusy ľadu z mrazničky, vyleziem z vane z horúcej vody a postavím sa až po stehná do tej ľadovej vody. Po chvíli sú svaly úplne regenerované. A tak to robím už desiatky rokov. Pred pretekmi opakujem horúcu a ľadovú vodu aj trikrát. Dobrá je aj soľ – dve kilá soli do horúcej vane. Keď vydržíš v takejto vode pätnásť minút, na pretekoch ti to potom behá samo.

A čo regenerácia? Masáže?

Na masáž chodím raz do týždňa. Ale podstatná je ľadová voda, teda striedanie horúcej a ľadovej vody.

O ktorom čase dňa beháš najradšej?

Teraz, keď už nemám toľko povinností, tak medzi jedenástou a jednou na obed.

Stáva sa ti, že aj v tomto veku ešte zisťuješ, že v technike behu sa dá niečo vylepšiť?

Dnes je moja technika vinou zranenia achilovky zlá, ale aj tak sa celý život na ňu snažím myslieť, na prácu rúk, aby boli nohy vystreté v kolene a tak ďalej. Neustále sa pokúšam o súmernosť pohybu medzi rukami a nohami.

To znamená, že dobrá technika nikdy nie je automatická a môže sa zvrhnúť?

Áno, toho sa bojím a preto ju neustále kontrolujem. A vyžadujem to aj od svojich zverencov.

Meníš ju počas behu napríklad podľa únavy?

Áno, napríklad niekedy umelo pritlmím krok a odraz, lebo viem, že by to achilovky nemuseli vydržať.

Koľko je tvoja denná dávka v tvojich 77 rokoch?

Niekedy 15 kilometrov, inokedy menej, ale mesačne zhruba 300 kilometrov. A v tom sú aj dlhšie úseky v rýchlejšom tempe. Ale cítim, ako som za posledných päť rokov spomalil. Do svojich 72 rokov mi to „išlo“, to som ešte ubehol polmaratón za 1 hodinu a 34 minút a porazil som aj šesťdesiatnikov. Potom nastal zlom. Moji českí kolegovia ma varovali, že to takto bude, a mali pravdu.

Prečo práve po sedemdesiatke?

Organizmus už nevládze. Nie sme naprogramovaní žiť a zároveň behať tak dlho.

Vekom klesá schopnosť srdca biť na vyššie otáčky, vytráca sa teda dynamika. Aký najvyšší tep dnes dosiahneš?

152 – v závere pretekov. Vychádza to zhruba podľa teoretických predpokladov, keď najvyšší dosiahnuteľný tep je číslo 220 mínus vek – v mojom prípade 220 mínus 77. Ale ešte v päťdesiatke som dokázal vytočiť tep na 178 úderov. To ale bolo dosť mimo normy.

Ako si na tom s pľúcami a srdcom po toľkých rokoch behania?

Dobre, ale mám vysoký tlak, hoci neviem z čoho.

Nikdy si nefajčil?

Nie. A prakticky som ani nepil, iba v posledných rokoch si dám večer červené víno.

Je to tak, že nepotrebuješ piť alkohol, lebo máš náladu z endorfínov vyplavených po behaní?

Áno, samozrejme.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na čo myslíš, keď bežíš?

Niekedy myslím len na beh samotný, to najmä vtedy, keď bežím rýchlejšie tempo, inokedy, keď len klušem, nechám blúdiť myšlienky. Často sa mi stávalo, že keď som sa pripravoval na koncert, najmä keď som dirigoval, tak mi hlavou bežala hudba.

Stáva sa ti pri takomto voľnom kluse, že sa zamyslíš a precitneš o päť kilometrov ďalej?

Áno, presne tak.

Si vďaka behaniu iný človek, než aký si bol bez behania?

Určite. Dnes by som už celkom iste nebol nažive, lebo som bol v detstve veľmi chorľavý a behom som si zocelil organizmus.

Nie je to aj tak, že skúsenosť z behu, keď často prekonávaš sám seba a zistíš, že dokážeš viac, než si myslíš, môžeš využiť aj v živote?

Asi áno. Jednoducho viem, že všetko sa dá, a toto poznanie som využil aj v orchestri United Philharmonic Vienna, ktorý som neskôr viedol ako manažér.

Prežívaš radosť z behu?

Väčšinou je to tak, že deväť dní sa viac či menej trápiš a potom príde ten desiaty, keď ti to beží zadarmo, dvadsať kilometrov vo vysokom tempe a stále ti to letí. To je úžasný pocit. Ale bez tých deviatich dní trápenia to nezískaš.

Máš tento pocit napriek tomu, že starneš a si teda stále pomalší?

To je jedno, pocit rýchlosti a ľahkosti máš aj v neskorom veku a je rovnaký ako v mladosti, hoci v skutočnosti si, samozrejme, pomalší.

Hovoríš, že si súťaživý typ a chceš niečo dosiahnuť, platí to aj v tomto veku?

Áno, stále chcem dokázať, že ešte niečo viem. Chodím aj na preteky. Minulý rok v decembri som bežal s Čechom Ivanom Řezáčom, ktorý je o rok mladší a celý život ma porážal. A tentoraz som v behu na dvanásť kilometrov porazil ja jeho, o celých päť minút. A pritom on v novembri na Majstrovstvách sveta veteránov vo svojej kategórii skončil na šiestom mieste. Bol to krásny zážitok aj kvôli tomu, že sa mi výborne bežalo.

Je niekto na Slovensku lepší v tvojej kategórii ako ty?

Áno, Vincent Bašista, ktorého som ja trénoval. Začínal až v šesťdesiatke, hoci v mladosti predsa len trochu behal. Je o dva roky mladší a získal štyri tituly majstra sveta vrátane maratónu.

A ty sa nechystáš byť majster sveta, napríklad v osemdesiatke?

Asi by tom to už nedokázal. Som zhruba šiesty až desiaty vo svetových tabuľkách na tisícpäťstovku a päť kilometrov, ale na majstra sveta už, myslím, nemám.

Ale v 72 rokoch, keď si porážal šesťdesiatnikov, si mohol pomýšľať na majstra sveta. Prečo si to neskúsil?

Asi boli tie majstrovstvá ďaleko, napríklad v Austrálii, čo bolo finančne náročné. V šesťdesiatke som ešte chodil na majstrovstvá Európy do Budapešti a Berlína, kde som skončil tretí na maratóne (3:06).

Takže radosť z výkonu či víťazstva sa nemení, je jedno, či má človek dvadsať alebo sedemdesiat rokov?

Áno. Niekedy je dokonca tá radosť ešte väčšia v tomto veku.

Koľko pretekárov dnes zabehne na Slovensku tisícpäťstovku pod štyri minúty?

V roku 2016 to boli podľa tabuliek piati bežci.

Ako je možné, že v sedemdesiatych rokoch nás boli takých desiatky?

Len ja sám som v tom období vychoval 18 bežcov, ktorí to zabehli pod štyri minúty. Na jednej strane to bolo tréningovou metodikou, na druhej strane, vtedy bolo viac času na tréningy a menej na zábavu, okrem toho, talentovaní mladí ľudia si dnes môžu vybrať aj iné športy, ktoré nie sú také náročné na čas.

Ako si sa dostal k trénovaniu veteránov?

Najprv som skončil s trénovaním atlétov začiatkom roku 1990, lebo vtedy som mal odrazu veľa možností cestovať s orchestrom a tiež trochu privyrobiť nahrávkami hudby do amerických filmov. A okrem toho som mal tú zranenú pätu, takže som mal bežeckú prestávku. Asi pred desiatimi rokmi, keď som už opäť behal, prišiel za mnou prvý hornista zo Slovenskej filharmónie, že by si potreboval vylepšiť kondíciu. A potom prišiel aj Ladislav Fančovič, najlepší klavirista z oblasti vážnej hudby na Slovensku, že potrebuje mať väčšiu výdrž na koncertoch. Začal som s nimi behávať na Železnej studienke a potom začali pribúdať ďalší, dnes je ich okolo štyridsať.

Veteráni, ktorí v mladosti behali?

Práveže nie, alebo len rekreač­ne. Prichádzajú s tým, že chcú začať a dosiahnuť nejaký výkon. Väčšinou majú okolo štyridsiatky a sen zabehnúť napríklad 5 kilometrov pod 20 minút alebo 10 km pod 40. S tým prišiel aj Mikuláš Dzurinda, ktorého trénujem už štyri roky.

Aká je najdôležitejšia vlastnosť pre nádejného bežca?

Byť fanatikom. Musíš tým žiť. Teraz mám dve zverenkyne vo veku štyridsať rokov. Za rok sa jedna zlepšila na polmaratóne z 1:53 na 1:33, druhá z 1:49 na 1:29.

To znamená, že nezáleží natoľko na telesnej konštrukcii, ako na prístupe k behu?

Záleží aj na fyzických predpokladoch, ale kľúčové je odhodlanie.

Takže tvoji zverenci sú fanatici?

Áno. Aj Dzurinda. Hoci sú to inak veľmi zamestnaní ľudia.

Z akej sociálnej vrstvy?

Skôr vyššia stredná trieda. Mám v skupine profesora s mnohými titulmi, atómového fyzika, kardiochirurga, počítačových inžinierov, ekonómky, učiteľky.

Behajú presne tak, ako im povieš?

Áno, inak sa to nedá. Plnia do bodky, čo im predpíšem, lebo mi veria. Aj Dzurinda, hoci je často v Bruseli, behá presne podľa mojich plánov.

Ako veľmi sa má bežec pri tréningu trápiť?

Nikdy by nemal v tréningu bežať na viac ako 80 percent svojich možností v danom dni. Má bežať pod hranicou utrpenia. Moji zverenci majú často sklon trénovať nad touto hranicou, ale ja ich vždy pribrzdím, alebo zastavím. Jeden z mojich zverencov hovorieva, že víťazí odvtedy, čo som ho naučil behať v tréningoch pomaly. Na druhej strane, pred pretekmi treba niekedy behať v pretekárskom tempe.

V čom to spočíva, že naraz príde ten deň, keď ti to, ako hovoríš, „letí“?

To je veľké tajomstvo. Ale je nesmierne dôležité vedieť sa pripraviť tak, aby ten deň vyšiel práve na preteky. A naši súčasní tréneri na Slovensku vedia bežcov natrénovať na dobrý výkon, ale nevedia ich pripraviť na preteky. To sa týka najmä dlhších vzdialeností. U šprintéra alebo vrhača to nie je až taký problém, stačia štyri dni voľna.

A ty to vieš?

Áno. Aj na vašej skupine v sedemdesiatych rokoch som testoval rôzne varianty, a samozrejme na sebe. Dôležité je najmä u vytrvalcov skombinovať prípravu svalov aj organizmu, aby si oddýchli a zároveň sa nedostali do útlmu. Zladiť to je však veľmi ťažké.

Bol za tebou niekto z dnešnej generácie trénerov radiť sa s tebou o tvojich tréningových metódach?

Iba Štefan Mereš, inak nikto.

Venoval si sa aj teórii?

Pri posteli mám asi štyridsať kníh o behaní a tie čítam už roky stále dokola. Vždy v nich objavím niečo nové.

Do akej miery je genetický základ dôležitý pre výkonnosť bežca?

Veľmi. V podstate môžeš jeho genetickú rýchlosť, vytrvalosť, silu a podobne zvýšiť maximálne o tridsať percent, viac nie.

Spoznáš na bežcovi tieto danosti?

Áno, ani ho nemusím posielať na testy. Stačí mi pozrieť si ho pri behu na desať kilometrov a viem, ako je na tom.

Existuje viacero tréningových metód, tvoja bola a je postavená do veľkej miery na vytrvalostnom behu. Ako si sa k nej dostal?

Tomu sa hovorí celistvá metóda, prišli s ňou v sedemdesiatych rokoch Angličania. Bola postavená na vytrvalosti a dlhých úsekoch v tempe, pričom zavrhli takzvanú intervalovú metódu, čo je behanie krátkych rýchlych úsekov, povedzme tristometrových. Sám na sebe som ale po pár týždňoch takého tréningu zistil, že som stále pomalší a pomalší. Tak som celistvú metódu skombinoval s intervalovou, čo neskôr urobili aj ostatní tréneri, a odvtedy ju používam. Vďaka nej som vychoval bežcov rekordérov.

Vytrvalostná metóda je lepšia aj preto, že je pri nej menej zranení?

Áno, samozrejme. Mal som obdobia, keď som behal so svo­jimi zverencami 200 km za týždeň a zranenia sa nám vyhýbali. Boli to dlhé behy, ale často v nich boli obsiahnuté tempá hlboko pod štyri minúty na kilometer.

Máš v živote dve kariéry, jednu ako hudobník, druhú ako bežec. Sú tieto dva svety spojité a ktorý z nich bol dôležitejší?

Sú nespojité, ale malo to výhodu v tom, že keď sa mi nie celkom darilo v jednom, mohol som uniknúť do toho druhého a tak som to striedal, vďaka čomu som nikdy nepodľahol depresii.

Okrem týchto dvoch svetov žiješ ešte v dalších dvoch, ktoré sa prelínajú: máš maďarskú národnosť, ale žiješ celý život v Bratislave. Ako to vnímaš?

Detstvo i druhú svetovú vojnu som prežil v Bratislave na Kramároch, kde sa hovorilo troma jazykmi, u nás doma po maďarsky. Po vojne sa všetko zmenilo,  Nemci i Maďari mali strach prehovoriť na verejnosti svojou materčinou a keď som mal v roku 1946 nastúpiť do školy, ako Maďara ma neprijali. Ale riaditeľ školy na Gorazdovej ulici, ktorý nás mal podľa predpisu nahlásiť úradom, namiesto toho poradil môjmu otcovi, aby sme sa reslovakizovali. A o rok neskôr som nastúpil do školy síce bez znalosti slovenčiny, ale ako Slovák. Naučil som sa po slovensky rýchlo a mával som väčšinou samé jednotky. Inak to bolo v prípade mojich troch detí a šiestich vnukov, manželka trvala na tom, aby chodili do maďarských škôl. Až teraz, keď sa blížim k vysokému veku, sa vraciam k národným a rodinným koreňom. Rodina Petőczovcov získala od Márie Terézie v r. 1742 šlachtickú listinu a erb. Mnoho mojich predkov zastávalo v Bratislavskej župe za posledných 300 rokov vysoké funkcie. Jeden z nich, Petőcz György, bol za pomoc revolucionárom v roku 1849 popravený na Bratislavskom hrade zastrelením. Na jeho pamiatku sa v Malinove pri Bratislave, kde sa narodil,  uskutočňuje každoročne  pietna slávnosť, kam som začal chodievať.

Viac čítania od Martina Šimečku? Skúste knihu Medzi Slovákmi

zobraziť

Radíme športovcom

Teraz najčítanejšie