Denník N

V nohách má 180-tisíc kilometrov a žasne, aké chyby robia amatérski bežci

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Karol Petöcz je legendárny vytrvalec a tréner. Má 77 rokov a vo svojej kategórii patrí k svetovej špičke. Hovorili sme s ním o chybách, ktoré robia amatérski bežci, o tom, ako sa vyhnúť zraneniam, o trénigových metódach, ktoré uplatňuje pri svojich zverencoch – vrátane Mikuláša Dzurindu.

Keď som minulý týždeň ucítil pod nohami tartanový povrch, vrátil som sa do času, keď som mal devätnásť rokov. Ale bolo to len na okamih. Vzápätí som sa ocitol v skupine bežcov a pochopil, že ich tempo dlho nevydržím, lebo som starý. Uplynulo štyridsať rokov odvtedy, čo som naposledy trénoval na štadióne a počúval Karolove príkazy. Karol má dnes biele vlasy, ale svojich zverencov diriguje s rovnakou vášňou a hneď mi vyčítal, že som si pokazil techniku rúk.

Pred štyridsiatimi rokmi som opustil skupinu atlétov, ktorí pod Karolovým vedením patrili k slovenskej špičke na stredné trate. Pochopil som totiž, že nech by som bol akokoľvek rýchly, komunistický režim by mi nedovolil pretekať v zahraničí. Ale behať, hoci osamote, som vďaka Karolovi neprestal, on ma naučil mať radosť z prirodzenosti a slobody pohybu, akú môže precítiť len bežec.

Občas som ho stretol na Železnej studničke, ale až teraz mi prišlo na um, že by som s ním rád urobil rozhovor, a Karol súhlasil. Nasledujúce riadky sú takmer výlučne o behaní, treba však vedieť, že Karol Petöcz nie je len legendárny tréner a vytrvalec, ale aj celoživotný hudobník: huslista a dirigent. Dnes, vo svojich 77 rokoch, už husle odložil, beh mu však ostal. Trénuje veteránov v atletickom klube a ešte stále aj sám preteká.

V rozhovore ponechávam tykanie, lebo mi ho Karol navrhol ešte ako mladíkovi a ja ho považujem za svojho priateľa.

Koľko si v živote zabehol kilometrov?

Asi 180 tisíc, to je štyri a polkrát okolo zemegule po rovníku.

Kedy si začal behať?

V desiatich rokoch. Zistil som, že som rýchlejší ako moji vrstovníci a páčilo sa mi víťaziť. To bola aj motivácia, prečo som začal trénovať. Som súťaživý typ.

Keď si začínal koncom päťdesiatych rokov pretekať, existovali aj amatérski bežci, akých je dnes všade plno?

Nie. Na Železnej studničke, kde som často trénoval, som nikoho nestretával a to platilo ešte aj v sedemdesiatych rokoch. Ale naopak štadióny boli plné pretekárov pod dohľadom skúsených trénerov, na rozdiel od dneška.

Dnes je Železná studnička plná bežcov. Rozoznáš na prvý pohľad amatéra od skúseného bežca?

Okamžite. A mrzí ma, keď vidím tých rekreačných, ako bezhlavo a rýchlo behajú. Vôbec im to neprospieva, dokonca im to môže uškodiť.

Akú majú techniku?

Katastrofálnu. Vôbec nepracujú rukami, alebo dokonca ich používajú v protipohybe. Pohyb rúk je pritom pri behu kľúčový, dokonca dôležitejší ako technika nôh. Stačí, keď ohyb ruky nezodpovedá rýchlosti kroku a už môžu ísť ruky do protipohybu. Je to strašný pohľad.

A technika nôh? Väčšina ľudí dnes behá cez päty.

To by som až tak nekritizoval, lebo keby behali cez prednú časť chodidla, nemuseli by im vydržať achilovky.

Ako dýchajú? Často vidím, že majú zavreté ústa a snažia sa dýchať nosom. Je to v poriadku?

Samozrejme, že nie. To vyplynulo z toho, že športovanie prišlo na Slovensko z českého Sokola, kde učili dýchať nosom, lenže tam išlo prevažne o gymnastiku, kde to malo svoj zmysel. Ale ak beží bežec primerane svojim schopnostiam, nemusí sa o dych starať, ten sa prispôsobí.

Ja dýcham obvykle podľa kroku, napríklad na každý štvrtý. Nie je to tak lepšie?

Aj ja to robievam, kontrolujem tým rýchlosť behu. Ale často na to vôbec nemyslím. Podstatné je vytlačiť pri výdychu vzduch čo najviac a najrýchlejšie zo seba, zo všetkých kútov pľúc. Nadýchnutie si organizmus riadi sám, ale výdychu treba pomôcť.

Veľa ľudí sa sťažuje, že ich pichá v boku. Nesúvisí to s tým, že nevedia správne dýchať?

Pichanie v boku vôbec nepoznám. Dôležité je poriadne sa rozcvičiť, rozbehať a rozdýchať, keď to neurobíš, zostane v pľúcnom laloku mŕtvy vzduch, to je to pichanie. Rekreačaní bežci majú často pocit, že po piatich kilometroch chytili druhý dych, ale to je len dôsledok toho, že sa poriadne nerozcvičili.

Mnohí rekreační bežci behajú so slúchadlami. Čo si o tom myslíš?

Mám podmienku, že každý, kto chce u mňa behať, tak len bez slúchadiel. To platí hlavne na štadióne, ale aj keď idem behať do terénu, tak predsa aj preto, aby som počúval les, spev vtákov, so slúchadlami sa odpojíš od prírody. Moji zverenci to pochopili a už slúchadlá nepoužívajú.

A čo tie fľaše s vodou, čo vidím často v rukách rekreač­ných bežcov?

To je úplný nezmysel. Napríklad

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Radíme športovcom

Šport a pohyb, Zdravie

Teraz najčítanejšie