Denník N

Kto bola prvá dáma slovenskej keramiky

Misa, 60. roky, majetok SMD. Foto – Adam Šakový
Misa, 60. roky, majetok SMD. Foto – Adam Šakový

Kým iní chceli byť buď sochármi, alebo maliarmi, Julie Horová pochopila, že hlina jej ponúkne oboje.

Julie Horová je pre odborníkov z výtvarnej oblasti (zdanlivo) známa osobnosť, no dnes, takmer štyridsať rokov po jej smrti, je laickej verejnosti toto meno neznáme. Aj vďaka Slovenskému múzeu dizajnu si ju opäť pripomíname, a to v nových súvislostiach – v rubrike sme už poukázali na tvorivé priateľstvo tejto významnej sochárky s fotografom Tiborom Hontym, ktoré vzniklo na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, kde Horová vyučovala na keramickom oddelení. No rovnako významné sú aj ďalšie Horovej aktivity – dlhoročné pôsobenie v Ústredí ľudovo-umeleckej výroby, a hlavne Horovej autorská tvorba keramiky, ktorou formovala nasledujúce generácie autorov a autoriek pracujúcich s hlinou.

Pomery a postavenie keramiky v Československu v čase nástupu Horovej na vysokú školu neboli ideálne. Paradoxne, práve na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe nemal umelecký priemysel tú správnu popularitu. Ašpiranti na štúdium prišli na školu so zámerom stať sa umelcami s veľkým U, a teda sochármi a maliarmi. Disciplíny umeleckého priemyslu boli prenechané tým menej nadaným.

Mladá Julie Horová to však videla inak – napriek dobovým predsudkom si zvolila keramiku. Pochopila, že práve hlina jej umožňuje uplatniť rovnako sochárske aj maliarske zručnosti. Podobne ako u iných autorov orientovaných na prácu s hlinou, aj Horovej tvorbou vedú dve rovnocenné, konštantné línie – úžitková a sochárska.

Mačky, 30.- 40. roky, majetok SMD. Foto – Adam Šakový
Mačky, 30.– 40. roky, majetok SMD. Foto – Adam Šakový

Keramické „plátno“

Hoci bola Julie Horová českého pôvodu, jej pôsobenie je úzko späté so Slovenskom. Bolo súčasťou jej práce pre ÚĽUV cestovať po významných slovenských keramických centrách, kde bolo ľudové remeslo ešte stále živé. Cieľom bolo prácu v týchto dielňach zachovať, ale súčasne bolo treba citlivo korigovať a aktualizovať výrobu smerom k vtedajším potrebám. Prirodzene išlo o vzájomné pôsobenie. Nielen Horová udávala smerovanie keramickému remeslu, ale aj naopak – prvky ľudovej tvorby vnášala do vlastného diela.

Príkladom je aj misa zo zbierky Slovenského múzea dizajnu. Veľká, otvorená plocha funguje ako „plátno“ určené pre maľbu glazúrami – keramickými farbami. Nadčasové abstraktné tvary, ktoré môžu vzdialene pripomínať stromy či kvety, sú zrealizované pravdepodobne ľudovou technikou nanášania glazúr – lyžičkovým dekórom, ktorý Horová často aplikovala na podobné tvary.

Princíp je v zásade jednoduchý – ako nástroj sa používa lyžička, ktorou sa glazúry v tekutej podobe nanášajú na keramický povrch rôznym spôsobom – tekutinu je potrebné vedieť šikovne a presne fŕkať, prskať a ako tomu hovorili samotní majstri – brýzgať. Misa je výborným príkladom, ako šikovne vedela Julie Horová aplikovať tradičné techniky a zároveň ich aktualizovať do podoby, ktorá je aktuálna aj dnes.

Signatúra Julie Horovej. Foto – Adam Šakový
Signatúra Julie Horovej. Foto – Adam Šakový

Zvieratá

Ďalšou témou, ktorá zaujímala Horovú počas celého života, spracúvala ju programovo a v tejto polohe dosiahla jej sochárska tvorba jeden z vrcholov, je téma zvierat. Zvieracie námety v jej tvorbe fungujú ako solitérne plastiky, niekedy ale presahujú do funkčnej keramiky.

Pre zvieratá v Horovej portfóliu je typická technika domodelovania tvaru, prvotne vytočeného na hrnčiarskom kruhu. Z technologického hľadiska sú v kontexte výtvarníčkinej tvorby výnimočné dve drobné Mačky (asi 30. roky 20. storočia) s tmavou glazúrou s kovovými odleskami. Tieto drobné plastiky vznikli rezaním, ohýbaním a lepením pôvodne rovného, vyváľaného plátu hliny. Jednoduchými ťahmi sa autorke podarilo vytvoriť doslova trojdimenzionálnu ilustráciu zvieraťa a výstižne zachytiť jeho pohyb.

Okolnosti, dobová situácia, cieľavedomosť a talent Julie Horovej prispeli k tomu, že sa stala jednou z prvých žien, ktoré sa začali venovať keramike profesionálne – stala sa priekopníčkou svojho odboru. Jej dielo je zastúpené v zbierkach slovenských aj českých galérií a jeho podrobnejší výskum ešte určite prinesie prekvapenia.

Julie Horová-Kováčiková (1906 – 1978)

V rokoch 1923 – 1929 študovala na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. V roku 1930 absolvovala ročnú zahraničnú stáž vo Francúzsku – pol roka strávila v Paríži, vo výrobných dielňach významného ateliéru Lechenal, druhú polovicu roka študovala glazúry v Inštitúte francúzskej keramiky v Sèvres. Po návrate prijala ponuku nastúpiť na novozaloženú Školu umeleckých remesiel v Bratislave, kde pôsobila až do jej zatvorenia v roku 1939. Od roku 1945 Horová pôsobila opäť v Čechách, no súčasne jej styky so Slovenskom neboli prerušené. V rozpätí rokov 1945 až 1955 viedla výskum a vývoj ľudovej keramiky pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby na Slovensku. Ateliérovej tvorbe v slobodnom povolaní, za ktorú získala niekoľko domácich aj svetových ocenení, sa venovala až do smrti
v roku 1978. foto Tibor Honty

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie