Kto bola prvá dáma slovenskej keramiky

Julie Horová je pre odborníkov z výtvarnej oblasti (zdanlivo) známa osobnosť, no dnes, takmer štyridsať rokov po jej smrti, je laickej verejnosti toto meno neznáme. Aj vďaka Slovenskému múzeu dizajnu si ju opäť pripomíname, a to v nových súvislostiach – v rubrike sme už poukázali na tvorivé priateľstvo tejto významnej sochárky s fotografom Tiborom Hontym, ktoré vzniklo na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, kde Horová vyučovala na keramickom oddelení. No rovnako významné sú aj ďalšie Horovej aktivity – dlhoročné pôsobenie v Ústredí ľudovo-umeleckej výroby, a hlavne Horovej autorská tvorba keramiky, ktorou formovala nasledujúce generácie autorov a autoriek pracujúcich s hlinou.

Pomery a postavenie keramiky v Československu v čase nástupu Horovej na vysokú školu neboli ideálne. Paradoxne, práve na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe nemal umelecký priemysel tú správnu popularitu. Ašpiranti na štúdium prišli na školu so zámerom stať sa umelcami s veľkým U, a teda sochármi a maliarmi. Disciplíny umeleckého priemyslu boli prenechané tým menej nadaným.

Mladá Julie Horová to však videla inak – napriek dobovým predsudkom si zvolila keramiku. Pochopila, že práve hlina jej umožňuje uplatniť rovnako sochárske aj maliarske zručnosti. Podobne ako u iných autorov orientovaných na prácu s hlinou, aj Horovej tvorbou vedú dve rovnocenné, konštantné línie – úžitková a sochárska.

Keramické „plátno“

Hoci bola Julie Horová českého pôvodu, jej pôsobenie je úzko späté so Slovenskom. Bolo súčasťou jej práce pre ÚĽUV cestovať po významných slovenských keramických centrách, kde bolo ľudové remeslo ešte stále živé. Cieľom bolo prácu v týchto dielňach zachovať, ale súčasne bolo treba citlivo korigovať a aktualizovať výrobu smerom k vtedajším potrebám. Prirodzene išlo o vzájomné pôsobenie. Nielen Horová udávala smerovanie keramickému remeslu, ale aj naopak – prvky ľudovej tvorby vnášala do vlastného diela.

Príkladom je aj misa zo zbierky Slovenského múzea dizajnu. Veľká, otvorená plocha funguje ako „plátno“ určené pre maľbu glazúrami – keramickými farbami. Nadčasové abstraktné tvary, ktoré môžu vzdialene pripomínať stromy či kvety, sú zrealizované pravdepodobne ľudovou technikou nanášania glazúr – lyžičkovým dekórom, ktorý Horová často aplikovala na podobné tvary.

Princíp je v zásade jednoduchý – ako nástroj sa používa lyžička, ktorou sa glazúry v tekutej podobe nanášajú na keramický povrch rôznym spôsobom – tekutinu je potrebné vedieť šikovne a presne fŕkať, prskať a ako tomu hovorili samotní majstri – brýzgať. Misa je výborným príkladom, ako šikovne vedela Julie Horová aplikovať tradičné techniky a zároveň ich aktualizovať do podoby, ktorá je aktuálna aj dnes.

Zvieratá

Ďalšou témou, ktorá zaujímala Horovú počas celého života, spracúvala ju programovo a v tejto polohe dosiahla jej sochárska tvorba jeden z vrcholov, je téma zvierat. Zvieracie námety v jej tvorbe fungujú ako solitérne plastiky, niekedy ale presahujú do funkčnej keramiky.

Pre zvieratá v Horovej portfóliu je typická technika domodelovania tvaru, prvotne vytočeného na hrnčiarskom kruhu. Z technologického hľadiska sú v kontexte výtvarníčkinej tvorby výnimočné dve drobné Mačky (asi 30. roky 20. storočia) s tmavou glazúrou s kovovými odleskami. Tieto drobné plastiky vznikli rezaním, ohýbaním a lepením pôvodne rovného, vyváľaného plátu hliny. Jednoduchými ťahmi sa autorke podarilo vytvoriť doslova trojdimenzionálnu ilustráciu zvieraťa a výstižne zachytiť jeho pohyb.

Okolnosti, dobová situácia, cieľavedomosť a talent Julie Horovej prispeli k tomu, že sa stala jednou z prvých žien, ktoré sa začali venovať keramike profesionálne – stala sa priekopníčkou svojho odboru. Jej dielo je zastúpené v zbierkach slovenských aj českých galérií a jeho podrobnejší výskum ešte určite prinesie prekvapenia.