Denník N

Zavreli ich do koncentrákov, vymazali z dejín hudby. Agata Schindler objavuje stratených umelcov

Dirigent Karl Ančerl, ktorý Agátu Schindler inšpiroval k napísaniu knihy.
Dirigent Karl Ančerl, ktorý Agátu Schindler inšpiroval k napísaniu knihy.

V koncentračných táboroch ich držala pri živote láska k hudbe, no väčšina z nich tam aj tak zahynula. Po príbehoch a dielach zabudnutých židovských hudobníkov, ktorých mená nacisti vymazali z dejín hudby, usilovne pátra muzikologička Agata Schindler

Písal sa rok 1968 a ona, mladá absolventka konzervatória a študentka hudobnej vedy, sa dostala na rozlúčkový koncert slávneho českého dirigenta Karla Ančerla. Na vystúpení s Českou filharmóniou sa vtedy lúčil s domovom pred svojím odchodom do kanadského exilu. Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy stratil nádej, že má ešte zmysel zostávať v rodnej krajine.

Agata Schindler si dodnes pamätá na riadky, ktoré si vtedy prečítala pri jeho poslednom vystúpení v hudobnom programe. Pamätá si aj to, ako nedokázala pochopiť, že tohto citlivého a na pohľad krehkého umelca kedysi preobliekli nacisti z dirigentského fraku do väzenskej uniformy.

Agata Schindler.
Agata Schindler.

„V tom čase som nemala tušenie, že Ančerl sa ako väzeň podieľal na frapujúcom hudobnom živote terezínskeho geta, že neskôr sa z koncentračného tábora v Osvienčime vrátil ako jediný z rodiny. To posledné stretnutie s ním v Prahe ma poznačilo, tuším, na celý život,“ vysvetľuje dnes Agata Schindler aj vo svojej novej slovensko-anglickej dvojjazyčnej knihe Maličká slzička, ktorá vyšla na začiatku tohto roka.

Je o príbehoch židovských hudobníkov z Česka, zo Slovenska, z Poľska, Maďarska či Nemecka, ktorí skončili v nacistických koncentračných táboroch.

Agata Schindler: Maličká slzička Autorka nazvala knihu o umelcoch stratených v koncentračných táboroch podľa diela Karola Elberta.
Agata Schindler: Maličká slzička
Autorka nazvala knihu o umelcoch stratených v koncentračných táboroch podľa diela Karola Elberta.

Koho sme stratili?

„Pri hľadaní detailov ich života Agata s bolesťou nachádzala informácie o tom, aké bohatstvo ich talentu a vedomostí sa vznáša v pomyselných hroboch vo vzduchu nad koncentrákmi. Už nikdy sa svet nedozvie, či tam nebol budúci Mendelssohn, Rubinstein či Pliseckaja,“ píše spisovateľkina priateľka Valéria Tóthová.

Agata Schindler, rodáčka z Levoče, emigrovala v roku 1981 z Československa a svoj nový domov našla v nemeckých Drážďanoch, kde sa venuje osudom židovských hudobníkov zo strednej Európy, z ktorých väčšina skončila v koncentračných táboroch. Je to priekopnícka práca. Väčšinu židovských hudobníkov nacisti zlikvidovali nielen fyzicky. Z historickej pamäti chceli vymazať aj ich tvorbu.

„Po prvých rešeršiach som narazila na mená, ktoré nikomu nič nehovorili. Boli totiž po roku 1933 dôkladne vymazané. Paradoxom je, že väčšinu z nich som neobjavila v odbornej hudobnej literatúre, ale v reakčných nacistických periodikách,“ hovorí vo svojej novej knihe Maličká slzička jej samotná autorka.

Pre nacistický režim, ale aj krajiny, ktoré okupoval a ktoré s ním dobrovoľne spolupracovali, platil striktný zákaz židovského umenia. A neželaný žáner v nacistickom Nemecku a neskôr aj v Slovenskom štáte, sa stal napríklad aj jazz.

Liszt je slávny, Weiss zabudnutý

Mená mnohých, ktorí v predvojnovom období slávili úspechy, sa však stratili nielen počas vojny. Zmizli dokonca definitívne aj z povojnových encyklopédií hudby a hudobných slovníkov. Podobne ako žiak slávneho hudobného skladateľa Franza Liszta, rodák z Košíc Josef Weiss.

Portrét Josefa Weissa.
Portrét Josefa Weissa.

„V roku 1891 sa vo Weimare vydali na jednom a tom istom koncerte na umeleckú dráhu dvaja dvadsaťšesťroční umelci: Richard Strauss ako skladateľ a dirigent a Josef Weiss ako skladateľ a klavírista. Richard Strauss sa stal jednou z najmarkantnejších osobností hudobného života 20. storočia, Josef Weiss sa z dejín hudby vytratil,“ píše Agata Schindler o rodákovi zo Slovenska.

Jeho posledné cesty sa jej však nepodarilo vypátrať. Podľa archívov sa dá predpokladať, že zahynul po obsadení Maďarska Nemeckom, v roku 1944 alebo 1945 v Budapešti. Ako teda skončil život klavírneho virtuóza, o ktorom písali v 20. rokoch ako o veľkolepom talente aj nemecké noviny? Vražda, deportácia či pochod smrti? Isté je len to, že jeho diela boli podobne ako diela iných židovských autorov zakázané, neskôr mnohé aj zničené.

„V pozostalosti sa nachádzal jediný program z jeho koncertov, jediný hárok z Brahmsovho recitálu z mája 1924 v Berlíne. Weiss ho musel mať v rukách na sklonku života nesčíselne krát. Mal ho asi tak, ako iní so sebou nosili fotografiu milovaného človeka,“ píše Agata Schindler, ktorá upozorňuje aj na zaujímavý fakt. Na jeho kompozície sa zabudlo. A ani pre jeho Klavírny koncert A dur, ktorý vo veľkom štýle interpretoval v roku 1896 s Berlínskymi filharmonikmi, sa nenašla zmienka ani v povojnových publikáciách hudby.

Swing Karola Elberta

Na to, prečo sa väčšina židovských umelcov nevrátila do encyklopédií hudby v Nemecku či iných krajinách, má dnes muzikologička Agata Schindler jasnú odpoveď. „Hudobná obec bola relatívne malá a navzájom sa poznala. Každý vedel, kto je kto a kto sa ako zachoval. Mnohí z prisluhovačov po roku 1945 zastávali naozaj dôležité funkcie alebo prinajmenšom žili bežným životom, kým tí prenasledovaní buď zahynuli v koncentračných táboroch alebo žili v exile. O svojich strastiach nedokázali dlho hovoriť,“ vysvetľuje vo svojej publikácii, ktorá sa opäť snaží vrátiť tieto mená do histórie.

Väčšina internovaných židovských hudobníkov koncentračné tábory neprežila. A z hŕstky, ktorá mala šťastie prežiť, našli iba niektorí znova silu pokračovať vo svojej tvorbe znova.

V Nemecku Agate vyšli dve knihy, je autorkou niekoľkých výstav s touto témou, inicátorkou koncertov. U nás stála pri vzniku česko-slovenského filmu V tichu, ktorý hovorí o príbehoch štyroch židovských hudobníkov. Najnovšia kniha, ktorá vychádza v Hudobnom centre, opisuje sedem životných príbehov a nesie názov skladby jedného z nich.

„Nazvať ju Maličká slzička podľa swingu Karola Elberta mi napadlo v prvom momente, keď som sa rozhodla napísať túto knihu. Tento dnes už evergreen vznikol v čase, keď žil jej skladateľ dennodenne v strachu pred deportáciou,“ hovorí Agata Schindler.

Paradoxom je, že v čase, keď už sa na Slovensku rozbehli plnou silou transporty, v ktorých skončila aj veľká časť jeho rodiny, Elbert ešte istý čas hrával napriek zákazu v žilinskom hoteli Grand, chránený svojím arizátorom. Ako sám spomína, jeho arizátor bol paradoxne slušný človek – a pred deportáciami ho vtedy zachránilo sedem litrov vína. Aj napriek neustálemu tieňu smrti skladal a tvoril až do roku 1944, keď sa v druhej vlne deportácií dostal do Osvienčimu.

Ale aj za bránami koncentračných táborov držala láska k hudbe mnohých z nich. A aj v neľudských podmienkach táborov si mnohí z nich ukradli chvíle, ktoré patrili hudbe.

„Hudba je podľa mňa najintímnejším a najkrehkejším umením. To, čo rezonuje v srdci aj duši. Lásku k hudbe nie je možné nikomu zobrať, nie je možné nikoho o ňu obrať,“ hovorí autorka knihy o príbehoch zabudnutých hudobníkov Agata Schindler.

Alica Flachová-Pastorová, neskoršia baletka v SND.
Alica Flachová-Pastorová, neskoršia baletka v SND.

Balet pre väzňov

Neskoršia slávna baletka Slovenského národného divadla Alica Flachová-Pastorová, ktorej režim zabránil chodiť ako Židovke na balet, prešla ako dieťa Terezínom aj Osvienčimom. Spomínala aj na to, ako si v Terezíne naštudovali divadelnú hru s hudbou internovaného skladateľa Viktora Ullmana. „V divadle geta, na štyridsiatich predstaveniach s takmer ôsmimi tisíckami väzňov si Licka vytancovala pravdepodobne svoj prvý veľký potlesk,“ píše o nej Agata Schindler.

Pri skúmaní archívov, pozostalostí či rozhovoroch s niekoľkými preživšími často premýšľala, ako nepochopiteľne museli vnímať citliví umelci celú tú absurdnú situáciu. Šťastné predvojnové obdobie, keď bol ich život naplnený tvorbou, snami a víziami do budúcnosti v kontraste s nástupom nacistov, keď sa z nich stali ľudia druhej kategórie.

Podobne ako rodák z Prahy Dr. Arthur Chitz. V desiatich rokoch stratil rodičov, no vďaka svojmu talentu vyštudoval dve vysoké školy – chémiu a hudbu, v ktorej sa vďaka svojmu nespornému nadaniu dostal medzi európsku špičku. Uznávaný, vyše 60-ročný hudobný historik, skladateľ, klavirista, čembalista a pedagóg mal pre židovský pôvod najskôr zakázané tvoriť, prišiel o všetko a ani on sa nevyhol deportácii do koncentračných táborov – Buchenwaldu a neskôr Riga-Kaiserwaldu.

„Jeho priateľ Fritz Schedlich prišiel do Drážďan zo vzdialeného mestečka Neugersdorf, aby aspoň pohľadom vypravil svojho učiteľa na cestu do neznáma. Bol tiež svedkom incidentu, keď po hrubom zaobchádzaní gestapa spadli Chitzovi na nástupišti okuliare, veľmi dôležité pre človeka, ktorý ich potrebuje, a rozbili sa,“ píše Agata Schindler o príbehu slávneho muža, ktorý sa skončil v nepredstaviteľných podmienkach v koncentračnom tábore Riga-Kaiserwald. Jeho manželka Gertrud prežila, no vysilená zomrela na pochode smrti.

Mladý Artur Chitz s rodinou.
Mladý Artur Chitz s rodinou.

Nezabudnite na nás

Hoci množstvo z jeho pozostalosti a diel bolo nenávratne zničených, značná časť, ktorú sem priniesol v pohnutých časoch, krátko pred deportáciami, sám Chitz, ležala až do polovice 90. rokov nepovšimnutá v archíve drážďanskej činohry.

„Išlo o dokumentáciu jeho života, ktorú si zakladal a viedol dlhé roky sám. V informáciami naplnených programoch nájdeme plagáty, recenzie a k tomu nejednu poznámku napísanú drobným Chitzovým rukopisom,“ spomína Agata Schindler.

Nielen tvorbu, no aj skutočný obraz o pocitoch potupeného umelca jej však dokreslili až jeho listy, ktoré písal svojmu priateľovi Fritzovi Schedlichovi. Agate ich poskytol v roku 1999 jeho syn, ktorý ich starostlivo opatroval aj po otcovej smrti. „Nezabudnite na nás,“ písal im slávny skladateľ v jednom z posledných listov. Až po viac ako polstoročí sa jeho meno opäť o vrátilo do dejín hudby.

Teraz najčítanejšie