Denník N

Môj život s Tisom

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kým sa historické dáta, štatistiky a hotové interpretácie dejín nepremenia na príbehy ľudí, zasadené do dobových súvislostí, neprijmeme ich. Neosvojíme. Stále budeme hovoriť – to oni!

 Dajte mi všetci svätý pokoj, je moja večerná modlitba. Ráno ma vyženie z postele vysmiateho, naivného, odhodlaného. Akoby som ani pamäť nemal. Na semafore nestihnem zareagovať na zelenú tak rýchlo ako fitipaldi za mnou. Zúrivé trúbenie mi rýchlo pripomenie, že som už výbehový typ. Nestíhaš držať krok s dobou, počujem v tom trúbení. Pokúšam sa kúpiť si letenku cez internet. Trvá mi to tak dlho, že keby som do cieľovej destinácie šiel pešo, budem tam skôr a menej zničený. Zasadím vavrínovec, srny mi ho obžerú. Pohrabem hriadku, krt mi z nej vzápätí urobí tankodrom. A to sa ešte vyhýbam naozajstným trápeniam. Zdravie, rodina, priatelia a práca – musím zaklopať.

Ale stokrát nič zdolalo vola. Kto má za takýchto okolností mať silu zaoberať sa nejakou minulosťou? Navyše problematickou? Na Rádiu Slovensko minule vyzvali poslucháčov, aby pomohli ľudstvu vyriešiť starosti, ktoré vie narobiť neohlásená návšteva. Toto sú témy! Nie tam sedemdesiat rokov nebohý prezident!

Ani zásluha, ani hanba

Jozef Tiso a republika, ktorej bol prezidentom, je jednou z najviac traumatizujúcich tém v našej modernej histórii. A tak skoro ani tak ľahko to nepominie. Na tom sa zhodneme ak nie všetci, tak drvivá väčšina. Tým sa zhoda končí. Budem v tomto texte osobný. Subjektívny. Pravdepodobne to budem „dávať cez city“, ako mi na jednej z verejných debát vytkla mladá žena. Inak to neviem. Navyše som presvedčený, že ak nám niečo pri chápaní našej minulosti môže pomôcť, sú to práve emócie.

Nevravím, že práve ja mám výsadné právo zverejňovať svoje vnútorné rozpoloženie vo vzťahu k Slovakštátu. Zato vážne trvám na tom, že kým sa každý z nás nejako k zdedeným problémom minulosti nepostaví, budú nám tu mátať donekonečna. Ich zhubný vplyv na našu náladu bude mať tisícnásobne dlhší polčas rozpadu než mrzutosť, ktorá sa v človeku usadí, keď naňho bezdôvodne trúbia.

Byť Slovákom nie je žiadna zásluha. Nie je to ani hanba, dodávam rýchlo. Lebo aj takéto módy sa u nás v poslednom čase ujali. Česi sú kultúrnejší, Maďari vlasteneckejší, Poliaci nábožnejší, Ukrajinci väčší, Rakúšania bohatší, aby som vymenoval len bezprostredných susedov. Každému máme čo závidieť. A keď konečne máme svoj štát, sami si ideme naň kydať? Janičiari! Zapredanci! Choďte si žiť inam!

No nejdem. Tu som doma, tu mi je dobre, tu mi to dáva zmysel. Keď sme pri tom vyháňaní, je pozoruhodné, ako slovenský živel trvá na tom, že autochtónnosť obyvateľstva je dôležitá len podľa etnického filtra. Nuž hej, je to taký náš svojráz. Zemiaky, kapusta a národná hrdosť, to sme my. Ale ak byť Slovákom nie je zásluha ani hanba, načo potom o tom hovoriť? Čo sa na tom dá stavať? Okrem skanzenov a koncentrákov?

Nakoľko podľahnem

Ja sa za Slováka považujem. Veľmi nerád však o tom hovorím. Ale rovnako nerád hovorím, že som chlap. Iní by mali povedať, či som. Potom to bude mať nejakú cenu. To je Slováčisko!, nech povedia. A nech sa pritom neuškŕňajú. Možno to na prvý pohľad tak nevyzerá, ale je v mojich rukách, ako sa budú pri tom tváriť. Často som zažil situáciu, v ktorej našinec používal zámená tretej osoby – to on, to oni. Tiso, Tuka, Mach, Ďurčanský, gardisti.

Omyl. Podľa logiky debaty, v ktorej je slovenskosť argumentom a dokonca imperatívom (Keby nebol vznikol Slovakštát, Slováci by zanikli!), to nie sú oni, ale my. Ja. Tak, ako som synom svojho otca a vnukom svojho deda. Celý dedo, vykrikujú ženy nad kočiarom. Raz nadšene, inokedy vonkoncom zúfalo. Ale nezaprú ho. Veď bez toho problémového starého otca by milovaný vnúčik rozkošné bravúry na preliezke nestváral. Som teda podľa tejto logiky aj ja fašista? Alebo tu zrazu logika prenosu genetických informácií do nasledujúcich generácií neplatí? Ako sa teda množí Slovák? Delením? Odrezkami? Pseudohrdinskými rečami ignorujúcimi realitu a popierajúcimi evidentnú minulosť?

Neviem, koľko z fašistu, Slováka z polovice storočia, som zdedil. Neviem to, kým neurobím skúšku správnosti. Mám v sebe tendencie k intolerancii iných názorov, vyvyšovaniu sa nad svojich svetonázorových protivníkov, podlieham demagógii? Rozhodne áno. Ide o to, v akej miere im nakoniec aj podľahnem.

A v tomto slova zmysle mi je veľkou školou pokory list, ktorý som dostal od čitateľky – čítala som Vašu knihu a na jednej z použitých dobových fotografií som spoznala svoju mamu so vztýčenou pravicou. Nevedela som o tejto stránke našej rodinnej histórie, ďakujem, že ste mi ju pomohli objaviť.

Kto sa odmieta baviť

Vidím Slovákovi do domácej kuchyne a často sa mi z toho obracia žalúdok. Hovorím o svojom „paláci pamäti“, o svojom zasadacom poriadku, na základe ktorého sa snažím identifikovať naše spoločné fóbie, strachy a úzkosti. Dokaličili ich dve totality a naša uponáhľanosť. Keď si spomeniem, ako sme sa hrnuli do Európy v osemdesiatom deviatom, musím sa usmievať. Keď počúvam, že nám je vlastne na príťaž, už mi to také úsmevné nepripadá.

Nič nás tak dobre neusvedčuje z toho, že sme ako spoločenstvo nezrelí až hrôza. A pritom sme my, občania demokratického Slovenska, v drvivej väčšine Slováci, mali v novšej histórii naozaj oveľa viac šťastia, než rozumu. Je preto pre mňa trestuhodné akceptovať názory, ktoré robia z nás, Slovákov, obeť dejín a pýtať si preto akúsi výnimku, či úľavy pri posudzovaní činov našej prvej suverénnej politickej reprezentácie.

Som Slovák, ale dôvod na hrdé búšenie sa do hrude to ešte nie je. Nechcem sa však tejto identity zriekať len preto, lebo som sa nenarodil a nevyrástol v populárnejšom kúte sveta.

V jednej debate som dostal otázku, či sa po napísaní knihy o Tisovi, v ktorej som dospel k pevnému presvedčeniu, že náš prvý prezident sa ako politik precenil, ako kňaz zlyhal a ako človek sklamal, či sa po tom všetkom cítim byť menej Slovákom. Aj keď takáto otázka svojou sugestívnosťou patrí k tým, ktoré je škoda kaziť odpoveďou, neodolal som – na začiatku bol nejasný pocit zahanbenia, že o tejto téme neviem hovoriť bez zrýchleného tepu, dokonca bez začervenania sa.

Štúdium faktov, dobovej tlače, historických dokumentov a komentáre aj interpretácia celého spektra historikov mi pomohli nájsť, vytriediť a usporiadať argumenty, vďaka ktorým sa moja nejasná emócia oscilujúca medzi pocitmi nepomenovaného previnenia, urazenej márnomyseľnosti a hnevu na to, že ma pristihli, ako sa vŕtam v nose, zmenila na presvedčenie – kto sa odmieta baviť o Tisovi a vojnovej Slovenskej republike, správa sa ako ten, kto ostáva v horiacom dome s odôvodnením, že veď on požiar nezaložil.

Pritakávací festival

V inej debate mi vyčítali, že namiesto toho, aby som ostal pri historických faktoch a vecnosti, dávam do svojich odpovedí veľa svojich názorov a robím zbytočné paralely s dneškom. Ale práve to je jej zmysel. Neviem kvantitatívne vyčísliť, koľko dejepisu v školách potrebujeme. No s určitosťou viem, že kým sa historické dáta, štatistiky a hotové interpretácie dejín nepremenia na príbehy ľudí, zasadené do dobových súvislostí, neprijmeme ich. Neosvojíme. Stále budeme hovoriť – to oni! Ako nejakí škôlkari. Nenechajme túto tému len historikom a extrémistom. Každý z nás potrebuje svoje pocity a tušenia metamorfovať na jemu samému zrozumiteľné a uveriteľné slová.

Našou ambíciou nesmie byť premena verejnej debaty o fašistickej minulosti žijúcej v nás na pritakávací festival. Jeho jedinou alternatívou je hrobové mlčanie. Už sme ho zažili. Za boľševika. Potichučky narástlo do obludných rozmerov. Každý psychológ vie, že o problémoch v rodine treba hovoriť. Myslenie prebieha v jazyku, naše slová si nájdu svoju váhu, keď sa za ne nebudeme ani hanbiť, ani skrývať. Keď prestaneme tárať, len aby sme svoje skutočné pohnútky utajili.

Nedajme si vnútiť bojovú líniu, ktorá spoločnosť rozdelí na skutočných Slovákov, ktorí nahlas a ostentatívne vyrábajú národných hrdinov z tých, ktorí nám odkázali také neblahé dedičstvo, akým je prvá štátnosť postavená na totalitarizme, xenofóbii a rasizme, a tých druhých..

Maďari, Česi, Cigáni. A Židia. Aj židia, rovnako ako socialisti, komunisti, demokrati, agrárnici – títo všetci alebo museli sklapnúť, alebo boli perzekvovaní. V prvom štáte Slovákov. To bol jeho étos. Hoci národné heslo bolo elegantné. Za Boha a za národ! Hanebný obsah mu dala až vojnová Slovenská republika. City bokom, povedal Jozef Tiso, keď mu vlastní vyčítali arizáciu, deportácie a vylúčenie štyroch percent obyvateľstva z verejného života. Áno, city šli naozaj bokom. V preklade to znamenalo len jedno – prestáva platiť morálka kresťanského humanizmu a k slovu sa dostáva „krásne právo silnejšieho“. To je tiež dobový citát.

Nie po kútoch

To, ako sa nám prihodila naša prvá štátnosť, tisícročný hlad po samostatnosti (svojstojnosti! – pamätá niekto si ešte túto lexikálnu bižutériu z peňazokazeckej dielne HZDS, konkrétne z pera Augustína Mariána Húsku?) nijakou hrdosťou rozumného človeka ochotného vidieť veci v širších súvislostiach, napĺňať nemôže. Nezdôrazňujem to tu z nejakej patologickej potreby sebabičovania. Len pomenúvam skúsenosť, ktorú som nadobudol v poslednom čase. Napísal som knihu zasadenú do tohto traumatizujúceho obdobia, to je pravda. Preto som na jeho paradoxy o čosi vnímavejší. Ako keď sme čakali dcéru a ja som zrazu všade videl tehotné ženy. Smiešne? Minimálne úsmevné určite. Lenže to, že som o Tisovi a jeho dobe už písal, nie je žiadna poľahčujúca okolnosť. Je to záväzok. Lebo naozaj ide o to, ako so svojimi historickými traumami naložíme.

Viac dejepisu? Neviem. Nie som si istý. Určite tam, kde chýba úplne, bude potrebné vrátiť ho aspoň na úroveň, kde bol pred niektorou z neustálych a nedotiahnutých reforiem vzdelávania. Jozef Tiso a republika, ktorej bol prezidentom, je naozaj jednou z najviac traumatizujúcich tém v našej modernej histórii. A bude ňou dovtedy, kým sa o tomto období a jeho očakávaniach a zlyhaniach nedokáže rozprávať každý s každým. Potrebujeme polemiku, verejnú debatu. Za okrúhlym stolom. Nie po kútoch. Ak sa chceme hlásiť k tomu, že sme humanisti a demokrati, ktorí si ctia osobné slobody a sú si vedomí zodpovednosti za svoje počínanie, možno sa niekam posunieme. Demokracia nie je výbehový model fungovania spoločnosti. A keby aj, stále nič lepšie nemáme. Môžeme na ňu trúbiť do zblbnutia.

Hovorme o svojich traumách. Hľadajme ich zdroje. Diskutujme so skeptikom, s nihilistom, fašistom v sebe. Aj vedľa seba a oproti sebe. Ale nekolaborujme s ním. Ani v najmenšom. Nedovoľme mu vyhlásiť sa za jediného neohrozeného bojovníka za svätú vec. Jozef Tiso tiež sám seba považoval za martýra. Už v dobe, keď bojoval proti Prahe a o vlastnom štáte ešte ani nesníval. Prijmime to ako fakt. Lebo hanbiť sa nestačí. Ani to od nikoho nežiadajme. Pocit zahanbenia je zdrojom vzniku nového kola skrytých nízkych pohnútok. Národná hrdosť a vlastenectvo je to, čo potrebujeme ako soľ. Ale to je niečo úplne iné, než reprezentoval Jozef Tiso a naša jeho republika. Bez prispenia každého, kto sa identifikuje s čímkoľvek, čo obsahuje prvok slovenskosti, toxickosť tejto témy nepominie nikdy. Omyly dneška sú priesady tragédie zajtrajška. Ide jar, buďme ostražití.

Autor je spisovateľ

Teraz najčítanejšie