Denník N

Gašparovičova abstraktná spravodlivosť a komunistické zločiny podľa našich prokurátorov

Na reprodukcii fotografie z roku 1984 je telo muža, ktorý zahynul pri plote s vysokým napätím pri pokuse o prekročenie československo-rakúskej hranice na úseku Bratislava-Devín. Foto – TASR/Ústav pamäti národa
Na reprodukcii fotografie z roku 1984 je telo muža, ktorý zahynul pri plote s vysokým napätím pri pokuse o prekročenie československo-rakúskej hranice na úseku Bratislava-Devín. Foto – TASR/Ústav pamäti národa

Úlohou súdu je okrem potrestania vinníkov aj dopracovať sa k pravdivej odpovedi na otázku, čo sa stalo. To odeň očakávajú aj obete zločinov alebo ich príbuzní.

Autor pôsobí v Living Memory

Slovenský súd rehabilitoval Hartmuta Tautza, maturanta z bývalej NDR, ktorého v roku 1986 v Petržalke dotrhali psy strážcov hraníc a ktorému príslušníci pohraničnej stráže neposkytli napriek jeho prosbám ošetrenie a nechali ho zomrieť. Slovenská republika rozhodnutím svojho sudcu teda v týchto dňoch uznala, že tu došlo k porušeniu jeho práv. Keď sa pokúsil získať slobodu, zabili ho. Ľudské práva boli pre komunistický režim a jeho udržiavateľov handrou.

Ten prípad ukazuje na neľudskosť, amorálnosť a protiprávnosť režimu, v ktorom sme žili. Odhaľuje jeho zločineckú podstatu. Je fajn, že sudca rozhodol, ako rozhodol. Po tridsiatich rokoch je to pre matku a sestru zabitého chlapca aspoň čiastočná satisfakcia. Zároveň to však odkrýva, lepšie povedané znovu ukazuje, ako v našich pomeroch vyzerá spravodlivosť. Jeden súd konštatuje, že tu niekomu boli odňaté a pošliapané práva, prizná mu odškodnenie, ale iné orgány, ktoré by na spravodlivosť mali dohliadať, konštatujú, že to, čo sa tu s deformovaním práva dialo, bolo vlastne v poriadku.

Trestné oznámenia ÚPN na konkrétnych páchateľov zabíjania z hraníc spláchne slovenská prokuratúra a vyšetrovatelia tým, že sú premlčané, prípadne bolo všetko v súlade s vtedy platným právom. Skutok sa nestal. Alebo podanie odložené prokurátorkou z generálnej prokuratúry týkajúce sa pani Matulayovej, mučenej vyšetrovateľmi Štátnej bezpečnosti v druhej polovici 60. rokov. Prokurátorka vyjadruje vo svojej odpovedi počudovanie nad snahou o spravodlivosť, veď pani bola rehabilitovaná.

Ale pozor, toto sa nezačalo v roku 2007, keď ÚPN podával prokuratúrou odmietané podania. Prečítajte si správu generálneho prokurátora Československej federatívnej republiky z roku 1991: „O stave trestného konania a výsledkoch postihu funkcionárov bývalého režimu“. Nebol ním nik iný ako doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc. Správu vypracoval na žiadosť poslancov Federálneho zhromaždenia. Je to celé o tom, prečo niekoho stíhať nie je také jednoduché, že mnohé činy sú premlčané, alebo že vyšetrovaniu bránia viaceré amnestie (sic!) udeľované boľševickými prezidentmi a, samozrejme, zákaz právnej retroaktivity.

Doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc., to vidí tak

Ale problémy boli aj vecnejšie, ako uvádza Gašparovič. „V súčasnej dobe, po prijatí zákona o lustráciách, dôjde v prokuratúre opäť k pomerne veľmi zlému stavu. Len pre vašu informáciu – federálnu generálnu prokuratúru, kde chýba asi 39 percent pracovníkov, bude musieť opustiť skoro jeden celý odbor.“ Alebo takto: „V tomto svetle požiadaviek abstraktnej spravodlivosti čiastočne ustupuje naliehavej potrebe chrániť spoločnosť pred súčasnými kriminálnymi živlami. Inými slovami, na vyšetrovanie trestných činov bývalých prominentov môže byť pri nedostatočnom personálnom obsadení polície, prokuratúr a súdov, pri potrebe rehabilitácií a pri narastajúcej vlne kriminality, vyčlenených práve len toľko prostriedkov a síl, aby neboli ohrozené iné úlohy, ktoré pred orgánmi v trestnom konaní stoja.“

Priznám sa, najmä prvej vete dobre nerozumiem. Možno je to len chyba v stenografickom zázname. Možno to malo byť tak, že požiadavka abstraktnej spravodlivosti ustupuje naliehavej potrebe vyšetrovať aktuálnu kriminalitu, ktorá v demokracii neuveriteľne narastá. V následnej rozprave musel budúci pán prezident čeliť viacerým nepríjemným poznámkam poslancov.

Napríklad poslanec Pavel Bratinka: „Dále se tam mluví o naléhavé potřebě ochránit společnost před současnými kriminálními živly. To je, samozřejmě, pravda, je třeba společnost ochránit před živly, ale musíme si uvědomit, že tento stát zcela selhal v ochraně lidi před zločinci v minulosti – pokud sám tyto zločiny nekonal, jako poslušný vykonavatel vůle určité mocenské skupiny. A pokud se něco v tomto směru nezmění, bude to trvale snižovat prestiž zákonů celého státu. Vždyť si uvědomte, že tady hrozí – abych to nějakým způsobem parafrázoval –, že matky budou svým dětem říkat ‚musíš dbát na to, abys neporušoval zákony, protože když je budeš porušovat málo, tak ti hrozí, že budeš potrestán; když se na to dáš, tak je musíš porušovat masívně a trvale – pak budeš mít klidné stáří‘. Tím tady dochází k určité demoralizaci, která je podhoubím zločinu. Pokud nebude obnovena platnost určitých hodnot, a tu platnost je nutné soustředit institucionálně a represívními prostředky, tak hrozí trvalá demoralizace.“

Neboli to zločiny?

Bratinka si k právnej kapacite v osobe generálneho prokurátora dovolil poznámku: „Já budu na moment vycházet z čistě pozitivistického chápání práva – od roku 1974 platí u nás § 67, který mluví o nepromlčitelnosti zločinu proti lidskosti. Postrádám ve zprávě generálního prokurátora jakékoliv vysvětlení, zohlednění těchto faktů – buď že není důvod považovat tyto zločiny za zločiny proti lidskosti, anebo že jsou promlčené. O tom tam není vůbec nic.“ Podobných drzých invektív tam bolo viac.

Jedna z prvých reakcií Gašparoviča bola: „Myslím, že prokuratúra v tejto veci urobila veľa, hlavne pokiaľ ide o súdne a mimosúdne rehabilitácie. Nemôžem a ani nechcem polemizovať s názormi, ktoré tu odzneli, vyvolalo by to určite veľkú diskusiu. Je treba však zobrať do úvahy, že mnohé závažné otázky sú a boli riešené zákonom a rehabilitáciou a v náväznosti na to aj na niektoré iné zákony.“ Bývalý člen komunistickej strany doc. JUDr. Gašparovič, CSc., vlastne povedal, že však ľudia nespravodlivo stíhaní a likvidovaní jeho bývalou partajou sú postupne rehabilitovaní, tak načo ešte niekoho vyšetrovať a trestať za to, že tie práva pošliapaval, že zabíjal atď. Načo niekoho vláčiť za vraždu po súdoch.

Gašparovič to svojsky a možno nechtiac pomenoval, keď v súvislosti s potrestaním zločincov komunistického režimu použil slovné spojenie „abstraktná spravodlivosť“. Spravodlivosť po našom. Sme takpovediac doma. Len škoda, že prax, ktorá sa v našom práve ujala, dokonale potvrdzuje slová poslanca Bratinku. Áno, neodsúdenie minulých zločinov, nerealizované trestné stíhania budujú nebezpečnú kultúru beztrestnosti, ohrozujúcu základy právneho štátu.

Že je to tak, vidíme dnes veľmi dobre. Úlohou súdu je totiž okrem potrestania vinníkov aj dopracovať sa k pravde, k pravdivej odpovedi na otázku, čo sa stalo. Tá je satisfakciou pre obete a ich príbuzných. Matka Hartmuta Tautza hovorila opakovane, že chce počuť pravdu o tom, čo a prečo sa to stalo, kto za to nesie zodpovednosť. Podobné, ak nie rovnaké slová hovorí i iná matka. Matka Róberta Remiáša.

Komentáre

Teraz najčítanejšie