Denník N

Menšiny na Slovensku si zaslúžia viac

Financovanie menšinovej kultúry dostane modernú formu, naplnenú starým a dosť zatuchnutým obsahom.

Autorka je producentka a expertka na kultúrnu politiku

Vláda minulý týždeň schválila zákon o Fonde na podporu kultúry národnostných menšín. Malo by ísť o inštitúciu, ktorá na seba prevezme kompetencie, ktoré doteraz vykonával Úrad vlády či iné ústredné orgány štátnej správy a jej poslaním bude najmä starostlivosť o kultúru a kultúrne prejavy národnostných menšín na Slovensku.

Na prvý pohľad ide o chvályhodnú iniciatívu – princíp financovania kultúry a kultúrnych prejavov cez samostatnú odbornú inštitúciu, vzdialenú od priamej vládnej moci („arm’s length“) je moderným štandardom v civilizovanom svete a na Slovensku sa už osvedčil v prípade Audiovizuálneho fondu či Fondu pre umenie. Aj výrazné zvýšenie rozpočtu oproti súčasnému stavu by svedčilo o tom, že vláda túto agendu považuje za dôležitú a že zmysluplnú podporu kultúrnej rozmanitosti a kultúrneho dialógu považuje za samozrejmú súčasť moderných demokratických politík.

To všetko by nový zákon mohol priniesť, keby… keby nešlo len o modernú formu, naplnenú starým a dosť zatuchnutým obsahom.

Politická komplikácia

Agenda národnostných menšín (nielen) na Slovensku bola vždy citlivou otázkou. História územia, na ktorom dnes existuje Slovenská republika, komplikované dejiny strednej Európy 20. storočia a politický vývoj po roku 1989, respektíve 1993, vniesli do tejto témy obrovské množstvo negatívnych emócií, nacionalizmu a sentimentu, ktoré v podstate znemožňovali zmysluplnú diskusiu o moderných politikách v tejto oblasti.

Je pochopiteľné, že určujúcim faktorom boli vzťahy s najväčšou a kultúrne najvýraznejšou maďarskou menšinou. Nacionalistické besnenie 90. rokov napáchalo množstvo nezmazateľných tráum práve voči Maďarom na Slovensku, a v nasledujúcich rokoch sa zodpovední politickí predstavitelia pokúšali tieto traumy kompenzovať skôr masívnejším dotovaním aktivít potenciálnych voličov maďarských strán, ako koncíznou menšinovou politikou, zameranou na dialóg a vzájomné kultúrne obohacovanie.

Politiky na podporu 13 oficiálne uznaných národnostných menšín na Slovensku tak boli vždy v podtexte ovplyvňované politickým postavením predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny v momentálnej politickej konštelácii a pomerne nesúrodá skupina ostatných menšinových kultúr bola veľakrát len zásterkou pre neschopnosť politických špičiek na oboch stranách otvorene hovoriť o postavení maďarskej menšiny na Slovensku.

Výsledkom bolo dotovanie množstva podujatí a aktivít jednotlivých menšinových kultúr rôznej kvality a obsahu bez jasne stanovených priorít, kritérií a celkovej vízie.

Unikátna príležitosť

Politická vôľa vytvoriť novú inštitúciu, venujúcu sa agende menšinovej kultúry je unikátnou príležitosťou na zásadnú zmenu prístupu a radikálnu reformu politík. Skúsenosti z už založených fondov (AVF, FPU) potvrdzujú, že môže ísť o výnimočnú šancu úplne nanovo nastaviť efektívne politiky, schémy financovania a celkovú filozofiu podpory príslušnej oblasti. Čítajúc návrh zákona, ktorý pod dohľadom ministerstva kultúry pripravili splnomocnenci vlády pre menšiny, však mám pocit, že tvorca zákona túto šancu dôsledne odignoroval.

Čo to vlastne je – kultúra národnostných menšín, respektíve čo ju odlišuje od tej „väčšinovej“? V princípe sú to dve veci – jazyk a tradície. Kultúru tvorí nielen ich uchovávanie, ale aj aktívne používanie, nielen rozprávanie starých príbehov, ale aj tvorba nových. Moderný prístup ku kultúre národnostných menšín tak zahŕňa nielen ochranu a rešpekt voči ich kultúrnym hodnotám, ale najmä vzťah a dialóg s väčšinou a ochotu písať spoločný príbeh, ktorý nie je asimiláciou, ale komunikáciou a symbiózou.

Politiky na podporu národnostných menšín by mali preto vychádzať predovšetkým z porozumenia špecifík a kontextu, v ktorom menšiny existujú. A tu prichádza prvý zásadný problém. Predkladaný návrh zákona sa celkom v línii doterajších politík ani len nepokúša o diferencovaný prístup k jednotlivým menšinám a jediným nástrojom sú stanovené koeficienty, podľa ktorých si menšiny rozdelia peniaze vo fonde.

Znie to demokraticky, ale v skutočnosti je to rezignácia na ozajstné strategické riešenia. Asi netreba veľmi vysvetľovať, že pristupovať rovnako k maďarskej menšine, ktorá tvorí takmer deväť percent obyvateľstva, má vlastné školy a dokonca univerzitu a je bezprostredne prepojená s historicky bohatou kultúrnou a umeleckou scénou susednej krajiny, a napríklad o srbskej menšine, ku ktorej sa podľa posledného sčítania hlási presne 698 obyvateľov, je značne absurdné.

Kultúra rómskej menšiny si vďaka svojmu historickému a etnickému charakteru, ale najmä pre sociálne súvislosti vyžaduje úplne iný prístup ako napríklad kultúra českej a moravskej(!) menšiny, ktorá je postavená na radikálne odlišných vzťahoch s väčšinou.

A podobne by sa dalo hovoriť napríklad o Rusínoch, tejto výnimočnej a vysoko kultúrnej menšine so stáročnou tradíciou, či o židovskej menšine, ktorá v sebe mieša etnicitu s náboženstvom. Navyše, navrhovaná štruktúra fondu nielenže vytvára rovnaké štruktúry pre veľkosťou a charakterom úplne odlišné menšiny, ale v princípe úplne rezignuje na akúkoľvek komunikáciu a dialóg, či už s väčšinou, alebo medzi menšinami navzájom.

Výsledkom je nesmierne komplikovaná a košatá vnútorná schéma fondu, ktorá zahŕňa množstvo odborných rád (môže ich byť až 40, každá po päť členov), koordinačné rady (pre každú menšinu), správnu radu, dozornú radu a 12 takzvaných zhromaždení organizácií. Jednotlivé menšiny majú vlastné, zákonom dané rozpočty a na samostatnú „radu interkultúrneho dialógu a porozumenia“ sú vyčlenené tri percentá rozpočtu.

Navrhovaná štruktúra neumožňuje vyhnúť sa konfliktu záujmov pri rozhodovaní, pretože najmä pri málopočetných menšinách nie je možné nájsť nezávislých hodnotiteľov, takže na túto štandardnú podmienku prísne aplikovanú v iných fondoch tvorcovia zákona rezignovali. Zároveň však – napriek komplikovanej štruktúre – má vo fonde výhradné a veľmi málo kontrolované postavenie riaditeľ, ktorý vymenúva členov odborných rád (časť podľa svojho uváženia) a jedného člena správnej rady, či schvaľuje rozpočet fondu, čo sú veľmi neštandardné kompetencie z hľadiska transparentného rozdelenia výkonných a kontrolných právomocí.

Zlá filozofia

Základným problémom však ostáva samotná filozofia nového fondu, ktorý menšiny vníma ako oddelené od väčšiny a od seba navzájom, čo prispieva k ich ďalšej getoizácii a umelému oddeľovaniu od väčšiny. Takéto chápanie menšinovej kultúry prehliada fakt, že skutočná kultúra sa vyvíja predovšetkým v dialógu a v komunikácii.

Prináša aj množstvo otázok, týkajúcich sa profesionálnych umeleckých prejavov – je napríklad výtvarná tvorba umelca inej národnosti menšinovou kultúrou? Je film, v ktorom hrajú herci maďarskej národnosti, prejavom kultúry národnostných menšín? Je vôbec možné posudzovať profesionálne umenie kritériami menšinovosti, alebo rozhoduje predovšetkým kvalita?

Riešením týchto otázok je opäť inkluzívne uvažovanie – ak máme fungujúci Fond pre umenie, ktorý okrem profesionálneho umenia podporuje aj tradičnú kultúru, vzdelávanie a osvetové aktivity, a teda má kompletné know-how, potrebné aj pre podporu kultúry národnostných menšín, prečo nevytvoríme samostatnú schému na ich podporu v rámci tohto fondu?

Takéto riešenie by umožňovalo efektívnu tvorbu politík pre menšiny, ktorá by sa dopĺňala s väčšinovou, zároveň by sa šetrili prevádzkové a ľudské zdroje. No najmä – išlo by o jasnú deklaráciu toho, že menšiny sú pre nás prirodzenou súčasťou našej kultúry a ich podpora nie je motivovaná len zlým svedomím alebo partikulárnymi politickými záujmami, ale skutočnou snahou o dialóg, komunikáciu a spoluprácu. V podstate niečo, čo deklaruje strana Most-Híd ako svoju základnú filozofiu. V predkladanom zákone však jej experti vytvorili presný opak a vyššie spomínanú myšlienku prepojenia fondov odmietli v zárodku.

Vzťah k národnostným menšinám je síce dôležitou, ale len časťou celkového postoja spoločnosti voči inakosti, odlišnosti a rôznorodosti. Je dôležitým míľnikom na ceste k otvorenej a tolerantnej spoločnosti, ale aj k schopnosti sebavedomo a hrdo existovať v spoločnej Európe 21. storočia. Práve preto by bolo načase, aby sa príslušníci národnostných menšín na Slovensku prestali krčiť v getách svojich umelo konzervovaných „menšinových kultúr“ a často prežitých kultúrnych organizácií a hrdo sa prihlásili k svojej existencii a k svojmu podielu na kultúrnej vyspelosti tejto krajiny.

Len ťažko dokážeme čeliť čoraz naliehavejšej otázke nových menšín a potrebe inkluzívneho chápania iných kultúr, pokiaľ neprekonáme prežitý, konzervujúci a politizujúci pohľad na naše „staré“ menšiny. O to viac ma mrzí, že predložený Zákon na podporu kultúry národnostných menšín nás v tomto procese prakticky nikam neposúva a svojou filozofiou ostáva naďalej minimálne v minulom storočí.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie