Denník N

Nastal čas dostať Turecko z NATO?

Turecko jednoznačne smeruje k autoritatívnemu, nedemokratickému, ťažko vypočítateľnému režimu. Je z neho problematický spojenec.

Autor vyštudoval na Masarykovej univerzite, Brno

Politická roztržka medzi Tureckom na jednej strane a Holandskom, Nemeckom a Rakúskom na druhej strane, sa posunula na novú úroveň. Ankara tento týždeň pozastavila svoju účasť na projektoch NATO. Presný rozsah prerušenej spolupráce ešte známy nie je, tento krok však skomplikuje najmä spoločný výcvik NATO.

Súčasná kríza je doterajším vrcholom čoraz konfliktnejších vzťahov medzi Tureckom a Európskou úniou či NATO. Na bezpečnostno-vojenskej úrovni otázniky dlhodobo vyvoláva pôsobenie Ankary v Sýrii. V politicko-ľudsko-právnej rovine sledujeme prezidentom Erdoganom organizovanú dekonštrukciu sekulárneho demokratického zriadenia krajiny.

Tento vývoj sa zrýchlil po spornom pokuse o prevrat a jeho vyvrcholenie možno očakávať 16. apríla v pripravovanom ústavnom referende. Vládna AKP na čele s Erdoganom nenavrhuje nič menšie ako zmenu režimu z parlamentnej republiky na prezidentský systém. V prípade schválenia navrhovaných zmien sa prezident stane hlavou vlády s právom menovať a odvolávať ministrov, pripravovať štátny rozpočet, vyhlásiť výnimočný stav či rozpustiť parlament.

Doterajšie prieskumy verejnej mienky ukazujú, že turecká spoločnosť je v otázke referenda rozdelená a pomer síl pre a proti je zatiaľ vyrovnaný. Tu treba hľadať vysvetlenie horúčkovitej snahy AKP viesť kampaň v členských krajinách Únie s početnou tureckou minoritou oprávnenou voliť. Tvrdé vyhlásenia prezidenta Erdogana o fašistických praktikách Nemecka a Holandska (určené domácemu publiku) treba vnímať práve v tomto kontexte.

Kurdi a utečenci

Ďalšími dvoma veľkými témami, ktoré neprispievajú k dobrým vzťahom Únie a NATO s Tureckom, sú kurdská a utečenecká otázka.

Do vypuknutia vojny v Sýrii otázka Kurdov a Kurdistanu v západných médiách príliš nezaujala. Ani napriek tvrdej represívnej kampani vedenej primárne v Kurdmi obývanom juhovýchodnom Turecku.

V geologickom kolotoči konfliktu v Sýrii sa však z Kurdov žijúcich na turecko-sýrskom pomedzí a v Iraku stal prominentný spojenec v boji proti Islamskému štátu a režimu Bašara Asada. Získali podporu USA, Českej republiky a ďalších krajín NATO. Situácia, keď Kurdov na jednej strane hraníc bombarduje Turecko a na druhej strane postup ich milícií podporuje náletmi USA, je rovnako tragikomická, ako škodlivá pre spojenecké vzťahy. Pripomeňme tiež, že Ankara minimálne deklaratívne viní Spojené štáty z podielu na nepodarenom vojenskom puči z júla 2016.

Za úspechom Európskej únie obmedziť prílev utečencov na zvládnuteľnú mieru stojí v nemalej miere dohoda s Tureckom z marca minulého roka. Dohoda v skratke obsahovala prísľub šiestich miliárd eur na zabezpečenie utečencov prítomných v Turecku a liberalizáciu vízovej politiky schengenského systému voči tureckým občanom. Ankara sa zaviazala súhlasiť s vracaním nelegálnych migrantov z gréckych ostrovov do Turecka a prijať všetky nevyhnutné opatrenia proti otváraniu nových ciest nelegálnej migrácie z Turecka do Únie.

Turecko si však neplnilo svoje politické záväzky, s pomocou protiteroristických zákonov zasahovalo proti slobode slova a pohybu. To viedlo k faktickému zastaveniu vyjednávaní o zrušení víz pre tureckých občanov. Prezident Erdogan to však na domácej scéne predal ako zradný, dvojtvárny prístup Únie. Situácia eskalovala vyhrážkami tureckej vlády o neplnení svojej strany dohody, čo by znamenalo obnovený nápor utečencov na európske štáty. Podľa dát UNHCR je dnes v Turecku až 2 910 281 registrovaných utečencov.

A čo my s tým?

Turecko ako štát v súčasnosti jednoznačne smeruje k autoritatívnemu, nedemokratickému, ťažko vypočítateľnému režimu, ktorý vo svojej domácej i zahraničnej politike sleduje len a len svoje vlastné záujmy. To z neho činí problematického partnera a nespoľahlivého spojenca. Je načase zatvoriť Turecku dvere do Európskej únie a zvážiť jeho vylúčenie z NATO?

Od dnešného Turecka nás delia rozdielne hodnoty a často aj protichodné záujmy. Z tohto hľadiska sú snahy o udržanie dnešnej miery spolupráce či dokonca užších vzťahov dlhodobo problematické. S napätím a roztržkami treba do budúcna jednoducho počítať. Určite si treba stanoviť, kde sú hranice tolerancie voči tureckým politickým dobrodružstvám. Vieme dnes, ako ďaleko by sme však boli ochotní ísť? Aká by bola naša reakcia, ak by Turecko v zmysle článku 5 Washingtonskej zmluvy požiadalo nás, jeho spojencov o pomoc a asistenciu v kontexte jeho zapojenia v Sýrii?

Tieto úvahy nie sú fantazmagóriou. Ozbrojená reakcia Ruska voči Turecku po kontroverznom zostrele taktického bombardéra mohla veľmi jednoducho vyvolať sled nebezpečných reakcií. Operácia Active Fence NATO na posilnenie protivzdušnej obrany Turecka pôsobí v krajine od roku 2012. V jej rámci pôsobili aj slovenskí vojaci, ktorí zabezpečovali spojenie medzi holandskou batériou raketového systému Patriot a veliteľstvom vzdušných síl NATO v Nemecku.

Pozastavenie spolupráce či vylúčenie Turecka z NATO však dáva len malú nádej na skutočné riešenie vzniknutej situácie. Vláda v Ankare kontroluje územie strategického významu. Turecká armáda je v  početne druhá najväčšia v aliancii, hoci po čistkách v dôstojníckom zbore má podlomenú bojaschopnosť. Znepriatelenie Turecka by mohlo vyústiť do oživenia zamrznutého konfliktu s Gréckom o Cyprus. Divokou kartou v rukách Turecka ostávajú už zmienení utečenci a turecká menšina žijúca v úniových štátoch. Je krajne sporné, či a vôbec si nejako pomôžeme nahradením zlého spojenca „dobrým nepriateľom“.

Jednoduché odpovede na vyššie uvedené otázky neexistujú. Ako rozumné sa javí správať sa k Turecku pragmaticky, za žiadnych okolností nehandlovať s hodnotami Európskej únie a NATO, a Ankare nedať nič zadarmo. Rovnaký prístup Turecko čaká od Ruska, Iránu či Číny, čo sú krajiny, na ktoré sa bude musieť preorientovať, ak si zatvorí okno na Západ. Ak sa turecké elity rozhodnú, že spolupráca s týmito partnermi im vyhovuje viac, treba nechať Turecko ísť svojou cestou.

Turecké referendum

Teraz najčítanejšie