Denník N

Dosiahla vyšetrovanie Štrougala v Nemecku a v Poľsku: Treba ich súdiť aj vo vysokom veku

Foto – Robert Barca/.týždeň
Foto – Robert Barca/.týždeň

Ak sa nevyrovnáme so zločinmi minulosti, budú tu silnieť extrémisti, hovorí Neela Winkelmann-Heyrovská s česko-indickými koreňmi, ktorá chce dosiahnuť aj vznik medzinárodného tribunálu zločinov komunizmu.

Iniciovali trestné stíhanie komunistického premiéra Lubomíra Štrougala v Nemecku aj v Poľsku a vyrátali, za smrť koľkých ľudí pri železnej opone sú zodpovední najvyšší predstavitelia bývalého režimu – Štrougal, Jakeš ci Colotka. „Aj nespravodlivá spoločnosť plodí extrémizmus,“ hovorí Neela Winkelmann-Heyrovská z medzinárodnej mimovládnej organizácie Platforma európskej pamäti a svedomia, ktorá sa snaží postaviť bývalých exponentov režimu pred súd.

Ste vyštudovanou molekulárnou biologičkou a genetičkou, vybrali ste sa najskôr v stopách vášho starého otca, chemika Jaroslava Heyrovského, dnes sa zaoberáte vyrovnávaním sa s komunistickou minulosťou. Ako ste vnímali minulý režim v čase, keď ste v ňom vyrastali?

Mala som to šťastie, že som počas obdobia komunizmu vyrastala v takej akoby vnútornej emigrácii. Pretože moja mamička je Indka, mala indický pas a možnosť slobody pohybu. Navyše sa celá jej rodina v 70. rokoch vysťahovala do Spojených štátov. Mala som babičku, strýkov, tety či bratrancov v New Yorku a na východnom pobreží. Takže my sme mali doma otvorené dvere do slobodného sveta, navyše sme doma hovorili iba po anglicky, pretože tak spolu hovorili moji rodičia. Boli sme doma vychovávaní v angličtine a rodičia nám zakazovali doma hovoriť po česky. Počúvali sme len BBC, Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Nemali sme televíziu a rodičia nekupovali žiadne české noviny, takže sme neboli indoktrinovaní. Vlastne sme žili doma v takej anglickojazyčnej emigrácii.

Neela Winkelmannová-Heyrovská (1969)

Vnučka českého nositeľa Nobelovej ceny a vynálezcu polarografu Jaroslava Heyrovského. Vyrastala v česko-indickej rodine, vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Karlovej univerzite v Prahe, neskôr postgraduál na Cornellovej univerzite v New Yorku. Od roku 1984 bola činná v ekologickom hnutí, venovala sa obnoviteľným zdrojom. S organizátorom pražskej študentskej manifestácie zo 17. novembra 1989 a neskorším senátorom Martinom Mejstříkom dali impulz na založenie mimovládnej Platformy európskej pamäti a svedomia. Tá dnes združuje 55 pamäťových organizácií z 19 krajín sveta (vrátane slovenského Ústavu pamäti národa), ktoré sa snažia o vyrovnanie s totalitou. Snažia sa o odškodnenie obetí totalitných režimov a potrestanie posledných žijúcich komunistických páchateľov.

Ako ste potom vnímali ten rozdiel sveta doma a vonku?

Vyrastala som v štvrti, ktorá bola obsadená komunistickými papalášmi, s ktorých deťmi som chodila do školy, takže som odmalička vedela, že sú dva svety. Jeden svet vnútorný, slobodný, ktorý je chránený tými stenami domova, a potom je tam vonku šedivá diktatúra, z ktorej sme všetci mali strach. Odmalička som neznášala tú dvojakosť, to pokrytectvo, že naozaj musíme hovoriť dvojakým jazykom – nielen hovoriť po anglicky a po česky, ale aj pravdu a lož: v škole sme museli opakovať lži, aby sme mali dobré známky. A mne to strašne prekážalo. A vedela som, že ak to bude možné, tak odtiaľto odídem. Tak som odišla na štúdiá do zahraničia, do Ameriky.

Prečo ste sa po svojom návrate do Česka rozhodli založiť Platformu európskej pamäti a svedomia, ktorej cieľom je vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou?

Životnými cestami som sa vrátila zo zahraničia späť a narazila som na senátora Martina Mejstříka, ktorý sa tejto téme dlhodobo venoval. Dotklo sa ma to. Uvedomila som si, že keď mi ponúkol miesto asistentky, je to možnosť zorientovať sa v tej situácii. Pochopila som, že Martin Mejstřík má pravdu, že jednoducho nebudeme schopní vybudovať tu vyspelú demokratickú spoločnosť, pokiaľ sa neuzdravíme z totalitnej minulosti. Ak neprejdeme terapiou, ktorou si musí prejsť každý človek, ktorý prešiel nejakou traumou. To znamená pozrieť sa na skutočnú pravdu, pomenovať veci, prejsť sebareflexiou, vyvodiť z toho závery a uzdraviť sa. Takže približne od roku 2005 sa zaoberám vyrovnávaním sa s minulosťou a na základe práce, ktorú sme spolu s Martinom Mejstříkom vykonali, bola v roku 2011 v Prahe založená Platforma európskej pamäti a svedomia.

foto - Robert Barca/.týždeň
Foto – Robert Barca/.týždeň

V nej sa dnes snažíte dohnať to, čo sa nestihlo v 90. rokoch, ktoré boli premárnenou šancou. Mnohí hovoria, že už je to pridlhý čas, že by sa už mali robiť hrubé čiary.

Samozrejme, že tie 90. roky boli premárnenou šancou, musíme sa však pozerať na to, ako tu vtedy vyzerala celá situácia. Pád komunistického režimu v roku 1989 nebola žiadna veľká revolúcia. Išlo o dohodnuté prevzatie moci, keď si komunistická strana postrážila, že sa jej nič nestane, že komunistickí páchatelia budú nejakým spôsobom chránení.

Skutočne tu hneď na začiatku zaznievali vo vysokej politike hlasy, že „nebudeme ako oni“, že všetko zabudneme, a hlásali to hlavne ľudia ako Václav Klaus a Vladimír Mečiar spolu s Tadeuszom Mazowieckym z Poľska a ďalšími: „Urobme hrubú čiaru za minulosťou.“ Václav Klaus hlásal, že nepotrebujeme spätné zrkadlo. Že sa predovšetkým musíme stále hýbať vpred a hlavná je ekonomická transformácia. Čiže tu bol veľký tlak na to, aby sa vôbec nesiahalo na zločiny minulého režimu.

Skutočne sme schopní až teraz s odstupom jednej generácie sa k tej téme vrátiť, keď najväčší zástancovia toho, aby sa na minulosť nesiahalo, už nie sú v politike. Teraz sa možno konečne otvára priestor, aby sme skúsili dobehnúť, čo sa dá. Verím, že navzdory tým umelým hrubým čiaram (tie už dnes nedržia) sme schopní s odstupom jednej generácie doháňať spravodlivosť – aspoň za tie najťažšie zločiny komunizmu. To by bola veľká satisfakcia pre státisíce občanov, ktorí nevinne trpeli a okrem súdnej rehabilitácie sa nedočkali skutočnej spravodlivosti. To znamená toľko, že by spoločnosť ukázala na vinníkov a súdnou cestou ich odsúdila.

Je situácia v iných krajinách oproti Česku či Slovensku lepšia?

Na Slovensku je bilancia, zdá sa, ešte oveľa horšia ako v Česku. U vás nebol odsúdený nikto, v Českej republike sa tá bilancia pohybuje medzi desiatimi a dvadsiatimi. Poľsko má vyše dvesto odsúdených. Súdi oveľa úspešnejšie, s očistou justície je pritom na tom podobne ako my. Naozaj, ak je politická vôľa, tak sa dá i so zohľadnením všetkých prekážok dokázať viac, ako dokázali u nás. A Nemecko je na tom asi najlepšie – Nemecko si po znovuzjednotení vzalo konkrétne zabíjanie na vnútronemeckej hranici ako taký modelový prípad.

A tam sa ukázalo, že rozdelenie Nemecka možno spracovať aj právnou cestou, že sa dajú odsúdiť páchatelia zločinov, ktoré sa páchali na vnútronemeckej hranici. Nemci odsúdili už v rokoch 1991 – 2004 právoplatne 151 páchateľov. Z nich bolo 99 vojakov, vyšších dôstojníkov a veliteľov pohraničnej stráže, desať predstaviteľov najvyšších poschodí strany a štátu. Najvyšším odsúdeným človekom z bývalej NDR bol posledný generálny tajomník tamojšej komunistickej strany Egon Krenz, ktorý dostal trest 6 rokov nepodmienečne a skutočne si štyri roky vo väzení odsedel.

Nemci však mali oveľa lepšie možnosti, ako po spojení západného a východného Nemecka očistiť svoju justíciu. Mali aj väčšiu vôľu?

Skutočne, pokiaľ si pamätáte 90. roky, tak tu na to nebol politický priestor. Tu bola taká opozícia proti tomu, aby sa riešili zločiny minulosti, že sa s tým nedalo pri najlepšej vôli pohnúť. Hneď na začiatku bola, samozrejme, snaha očistiť justíciu, v parlamente prebehla renominácia sudcov, to znamená ich znovumenovanie do demokratickej justície. Študovala som ten proces a je vidieť, že bývalí disidenti, demokratickí aktivisti, ľudia z Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných, sa naozaj snažili, aby sa do demokratickej justície nedostali tí, ktorí súdili za minulého režimu politické procesy, alebo sudcovia, ktorí boli členmi komunistickej strany či spolupracovali s ŠtB. To sa však nepodarilo, pretože tam bol obrovský tlak zo strany ministrov spravodlivosti, ktorí prichádzali do parlamentu a strašili, že nebude možné riešiť rozvody, súdne rehabilitácie, reštitúcie majetku, že štát sa rozpadne, keď nebudú títo sudcovia.

Naozaj, u žiadneho z nich sa neskúmalo, čo súdil za minulého režimu. A u štátnych zástupcov, prokurátorov minulého režimu sa nekonal ani náznak nejakej previerky. Prebrali sme z minulého režimu všetkých štátnych zástupcov, ktorí chceli pokračovať, čiže sme nemali žiadnu očistu v justícii. Takže to je obrovský rozdiel oproti Nemecku, kde v rámci znovuzjednotenia vyhodili jasnú väčšinu sudcov na základe ich profesijnej neschopnosti. Neskúmali ich politickú minulosť, ale skúmali profesijnú spôsobilosť výkonu funkcie a pozerali sa práve na ich rozhodovaciu prax v minulosti v diktatúre. A usúdili, že 90 percent tých sudcov nie je spôsobilých fungovať v demokracii, a odstránili ich.

Spomínali ste, že v Česku odsúdili niekoľko desiatok ľudí. U nás na Slovensku nikoho. Do akej miery bol za to, že sme sa spomedzi bývalých postkomunistických krajín vyrovnali s minulosťou asi najhoršie, zodpovedný Vladimír Mečiar?

Na Slovensku je komunistická minulosť akoby ešte oveľa menej spracovaná, pretože vy ste sa najprv museli sami obrodiť z mečiarizmu, ktorý zastavil mnohé procesy. A navyše sa na Slovensku ešte stretávate aj s dedičstvom Slovenského štátu. Slovenskí neonacisti sú pre vás novou hrozbou.

Takže to vyrovnanie sa s komunizmom nie je pre vás jedinou témou, s ktorou sa pasujete. Ten nezávideniahodný problém – snaha časti Slovákov identifikovať sa s vojnovým slovenským štátom, ktorý má, bohužiaľ, na svedomí 70-tisíc deportovaných, zabitých Židov a zločiny proti ľudskosti – to je možno jeden z tých dôvodov.

Samozrejme, vy budete mať rovnaký problém ako u nás – neočistenú justíciu, neočistené štátne zastupiteľstvo a súdy a nulovú politickú vôľu sa s týmto vyrovnať.

Páchateľov komunistických zločinov chcete dnes dostať pred súd, mnohí majú dnes už vyšší vek. Miloš Jakeš má 94 rokov, Lubomír Štrougal 92. Majú zmysel ešte snahy týchto ľudí trestať?

Pozrime sa, čo sa deje v Nemecku. Pred niekoľkými rokmi sa spustila ďalšia vlna stíhania najstarších páchateľov nacistických zločinov, ktorí majú viac ako 90 rokov. Páchatelia nacistických zločinov sú ešte o niekoľko rokov starší ako páchatelia komunistických zločinov. V roku 2011 vyslovil mníchovský súd prelomový rozsudok. A to, že pre páchateľstvo alebo spoluúčasť na nepremlčateľných zločinoch nie je potrebné dokazovať konkrétnu mieru zavinenia konkrétneho páchateľa. Stačí, keď sa preukáže, že bol človek súčasťou vražednej mašinérie koncentračného tábora.

V roku 2011 odsúdili bývalého dozorcu zo Sobiboru Johna Demjanuka. Umrel po prvoinštančnom rozsudku, čo znamená, že rozsudok nenadobudol právoplatnosť. Ale hneď po ňom nasledovalo niekoľko ďalších podobných súdnych procesov a vlani v septembri bol už jeden podobný rozsudok definitívne potvrdený. Čiže v Nemecku teraz odsudzujú 90-ročných starcov za spoluúčasť na vraždiacej mašinérii koncentračných táborov, takže v paralele s tým je podľa nášho názoru celkom správne a spravodlivé tiež stíhať deväťdesiatročných páchateľov komunistických zločinov.

Patria do väzenia alebo by mal byť rozsudok iba symbolickým gestom?

Nie je vôbec podstatné, či dostanú nepodmienečný trest a či pôjdu do väzenia; pre nás je podstatné, aby sme konečne dosiahli to, že spoločnosť pomenuje zločin, kvalifikuje ho správnym termínom, že to bol skutočne nepremlčateľný zločin a že toho páchateľa odsúdi. K akej výške trestu, či s podmienkou alebo bez, to je druhotná otázka.

Druhá vec je, že Štrougal ani Jakeš nie sú jedinými žijúcimi predstaviteľmi z ľudí zodpovedných za nepremlčateľné zločiny. My konkrétne sledujeme, ako jeden modelový prípad, zabíjanie na štátnych hraniciach a tam je celá pyramída páchateľov, kde hore stoja Štrougal, Jakeš, Colotka, ale tých poschodí je množstvo. Spočítali sme asi 17 poschodí zodpovedných osôb v reťazci velení a každé to poschodie je o niečo mladšie. Úplne dole sú vojaci základnej služby, ktorí do roku 1989 stáli na hranici s ostro nabitými samopalmi a strieľali do ľudí. Dnes sú to neskorí štyridsiatnici.

Vo vašom projekte Justice 2.0 ste pomenovali konkrétne osoby zodpovedné za úmrtia ľudí na hraniciach. A vyčíslili ste ich jednotlivý podiel na týchto prípadoch. Z čoho ste pri tom vychádzali?

V Českej republike sa už od 90. rokov snažia bádatelia na základe dokumentov, ktoré sú prístupné v archíve bezpečnostných zložiek, rekonštruovať príbehy ľudí zabitých na hraniciach. My len ťažíme z toho, že tá vec je už rozpracovaná. Dali sme dohromady tím výskumníkov, ktorí pracujú na archívnych rešeršiach, a dávame dohromady – ak to poviem zjednodušene – takú tabuľku. Postupujeme odzadu od posledných zabitých na železnej opone.

Každý zabitý má svoju kolónku a tam dopĺňame osoby, ktoré boli v deň jeho smrti vo funkcii, v pohraničnej stráži, na ministerstve vnútra a v predsedníctve ÚV KSČ. Robíme tieto rešerše, aby sme zdokumentovali mieru zavinenia alebo mieru osobného podielu týchto ľudí na jednotlivých smrtiach jednotlivých utečencov.

V projekte Justice 2.0 je napríklad Lubomír Štrougal označený ako zodpovedný za smrť 60 ľudí. Takto vlastne pripravujete podklady pre trestné konanie, ktoré ste iniciovali alebo budete iniciovať.

Áno, v prvom rade sa snažíme pripravovať podklady pre trestné oznámenie. Filtrujeme tých, o ktorých vieme, že zomreli. Takto vznikajú zoznamy, takto sme schopní spočítať, že vo funkcii ministra vnútra bol Lubomír Štrougal zodpovedný za smrť minimálne 33 osôb zabitých na železnej opone, kde väčšina bola zabitá elektrickým prúdom, pretože Štrougal sa v rokoch 1961 – 1965 vo funkcii ministra pokojne na to pozeral.

A potom, keď bol členom politbyra, bol bezprostredne zodpovedný za smrť ďalších 27 utečencov. Práve ÚV KSČ rozhodoval o situácii na štátnej hranici. S tým, že prijímali alebo brali na vedomie dôkladné správy ministra vnútra o situácii na hraniciach a dávali mu úlohy na ďalšie obdobie. Oni, členovia politbyra, boli strojcami celého toho systému.

Politbyro skutočne riadilo celú krajinu do najmenších detailov, rozhodovalo, kto budú velitelia brigád pohraničnej stráže, mohli si pozrieť ich kádrový materiál a rozhodovali, či sú vhodní alebo nie na velenie na štátnej hranici. Členovia politbyra alebo predsedníctvo ÚV KSČ bolo informované aj o jednotlivých incidentoch zabitia utečencov, napríklad keď ich pohraničníci prenasledovali až na územie susedného štátu. Stávalo sa, že zabíjali utečencov, ktorí už boli na slobode – už boli v Rakúsku alebo Nemecku. Zabili ich a odvliekli späť alebo ich ponechali na území cudzieho štátu.

O tom všetkom bolo politbyro detailne informované a presne vedelo, čo ich rozhodnutia urobené v Prahe znamenajú pre život alebo smrť utečencov na hraniciach. S plným vedomím dávali úlohy ministrovi vnútra, aby v tom pokračoval alebo zostroval túto činnosť. Takto možno dokázať osobnú zodpovednosť členom politbyra, ako boli Jakeš, Štrougal alebo Colotka.

Vy rozdeľujete tých páchateľov na priamych a nepriamych. Na vykonávateľov, ale aj na tých, ktorí celú tú pyramídu riadili. Koho v tomto reťazci by ste chceli trestať?

Právna terminológia alebo kvalifikácia je takáto: priami páchatelia napríklad pri zabíjaní na hraniciach sú tí vojaci základnej služby, ktorých tam poslal režim, aby si jeho predstavitelia nešpinili ruky. A oni sa zastrelením utečenca stali priamymi vrahmi, priamymi páchateľmi zločinov proti ľudskosti.

Celá tá mnohoposchodová štruktúra nad nimi boli vojaci z povolania, prípadne politici a politickí funkcionári, ktorí sa potom kvalifikujú ako nepriami páchatelia. Pritom však tí najvyššie postavení nepriami páchatelia majú na tom najvyššiu mieru zavinenia.

Iniciovali ste trestné stíhanie v Nemecku za smrť piatich nemeckých občanov, medzi ktorými je aj Hartmut Tautz. Ako vidíte šance, že dôjde k vzneseniu obžaloby?

Zdokumentovali sme päť prípadov. Medzi obeťami je aj Richard Schlenz, ktorého zastrelili pohraničníci už na rakúskom území, alebo Gerhard Schmidt, ktorého zastrelili zo sedemdesiatich metrov pred očami jeho manželky a troch malých detí.

Ja, samozrejme, nemôžem komentovať nič z oblasti trestného konania v Nemecku. Môžem však povedať, že od najvyššieho spolkového štátneho zástupcu sme dostali list, ktorý označuje to dianie na hraniciach za medzinárodné zločiny.

Paralelné trestné stíhanie najvyšších československých komunistických funkcionárov ste iniciovali v Poľsku, vaším podaním sa zaoberá poľský Ústav národnej pamäti (IPN).

Obdobným spôsobom sme odviezli niektoré zdokumentované prípady Poliakov zabitých elektrickým prúdom do Varšavy našej členskej inštitúcii Ústavu národnej pamäti (IPN) a ich prokuratúre, ktorá sa nazýva Hlavná komisia pre stíhanie zločinov proti poľskému národu. Poľskí prokurátori tiež začali trestné stíhanie.

V Česku boli za zabitia na hraniciach odsúdení štyria radoví pohraničníci, na Slovensku nikto. Ako vidíte šance v Nemecku a Poľsku? Keď v roku 2008 podával Ústav pamäti národa na slovenskú generálnu prokuratúru svoje podanie so 42 zdokumentovanými prípadmi zabitia na hraniciach, tá sa vyjadrila, že tieto činy sú premlčané.

Je to tragická neúcta k ľudskému životu. Z analýz nášho medzinárodného právneho poradného tímu vyplýva celkom iný záver. Spolupracuje s nami, okrem iných, profesor Albin Eser, ktorý je najväčšou kapacitou na medzinárodné trestné právo v Nemecku, je bývalým trestným sudcom Medzinárodného súdneho tribunálu pre bývalú Juhosláviu a emeritným riaditeľom Ústavu Maxa Plancka pre medzinárodné trestné právo. Naši právnici jednomyseľne tvrdia, že toto sú zločiny proti ľudskosti.

Vražda ako zločin proti ľudskosti je nepremlčateľná. Zabíjanie na hraniciach je zločin proti ľudskosti, pretože boli vykonávané systematicky, dlhodobo, celoplošne a ako dôsledok štátnej politiky. To, že práve neočistená justícia a neočistená prokuratúra odmietajú vraždu pomenovať vraždou, je iba smutným obrázkom justície v dôsledku procesov, ktoré sa nestali v 90. rokoch.

S tým súvisí aj ďalšia otázka: ako sme sa podľa vás vyrovnali s komunistickou minulosťou? V Česku sa premiér Bohuslav Sobotka vyjadril, že si už vie predstaviť spoluprácu aj s komunistami, proti čomu sa ostro postavili poslední politickí väzni z 50. rokov minulého storočia. Ako to vnímate?

Je mi veľmi ľúto, že to pán premiér vyhlásil, pretože ho vnímam relatívne pozitívne, že väčšinou zastáva rozumné politické stanoviská. Vážim si ho za to, že si drží líniu určitého rozumného odporu proti prezidentovi Zemanovi, ktorého populistické, neznášanlivé, strach vzbudzujúce výroky verejnosť až desia. Takže dúfam, že to bola len taká zúfalá snaha pred voľbami ukázať, že sociálni demokrati majú koaličný potenciál. Dobre viete, že práve máme v Českej republike volebný rok.

Domnievam sa, že je neprípustné, aby sa komunisti dostali do vlády v Českej republike – je to neprípustné asi tak, ako by bolo neprípustné, ak by sa dostala do vlády v Nemecku v 60. rokoch minulého storočia NSDAP.

Mala byť zakázaná aj komunistická strana?

Nacistická NSDAP bola správne zakázaná. To, že nebola zakázaná komunistická strana, ktorá bola v roku 1993 prehlásená za zločineckú organizáciu, je arogancia voči všetkým obetiam minulého režimu. Ale na druhú stranu si hovorím, že nikdy nie je neskoro.

U nás by sa mala komunistická strana zakázať, hoci aj s odstupom času. Mali by ju donútiť, aby sa premenila na demokratickú, proeurópsku ľavicovú, ak chce. Aby sa zriekla svojej minulosti, ospravedlnila sa a dištancovala sa od nej, ak chce vôbec fungovať v dnešnej pluralitnej demokracii. Takže podľa môjho názoru je prehlásenie o možnej koalícii s komunistami veľká chyba pána premiéra a dúfam, že si to ešte rozmyslí.

Slovenský premiér Robert Fico, ktorý tiež začínal v komunistickej strane, sa vyjadril, že 17. november si ani nevšimol. Výrok jeho spolustraníka a bývalého predsedu parlamentu Pavla Pašku je už legendárny – tento dátum si zapamätal preto, lebo vtedy kachličkoval kúpeľňu. Ako pôsobia takéto výroky na vyrovnávanie sa s minulosťou?

Je to nebezpečný ľavicový populizmus. Koniec koncov náš prezident Miloš Zeman tiež znevažoval to, čo sa stalo 17. novembra. Hovoril, že na Národnej triede bolo dvetisíc ľudí. Ja som tam 17. novembra 1989 bola. Boli tam obrovské zástupy ľudí. Stála som vpredu, bola som v tom kotli. Nebudem hovoriť svoj osobný príbeh, ale videla som tam toho naaranžovaného Zifčáka, pretože som ako jediná prešla tým kordónom policajtov. Bolo tam 10-, možno 20-tisíc ľudí.

V každom prípade je to nebezpečné skresľovanie. Je to populistické a nahráva to práve tým, ktorí sa snažia komunistickú diktatúru zľahčovať, popierať. Je to však výzva pre občanov, aby sa vzopreli ľuďom, ktorí to – ako váš pán premiér Fico – vidia inak. Občania by sa mali ozvať, aby ho ľudia nabudúce nevolili. Mali by povedať: nechceme byť zastupovaní ľuďmi, ktorí popierajú dejiny a prekrúcajú pravdu.

Vládny Smer trikrát zhodil zo stola opozičný návrh na zníženie výsluhových dôchodkov eštebákom a odškodnenie politických väzňov. Bývalí politickí väzni z 50. rokov majú dnes najnižšie dôchodky. Na Slovensku majú bývalí eštebáci dôchodky trojnásobne vyššie ako ich obete. Kde vidíte príčinu tejto nepochopiteľnej nechuti vyrovnať sa s našou minulosťou?

To nerovné postavenie obetí komunistického režimu a ich trýzniteľov je jedna obrovská hanba. A jedna z nespravodlivostí, ktoré bude treba ešte vyriešiť.

Právo na spravodlivosť je jedno zo základných ľudských práv. Spoločnosť, ktorá je systémovo nespravodlivá, jednoducho plodí nešťastných ľudí. Myslím si, že aj nenastúpenie spravodlivosti v 90. rokoch bolo dôvodom pre „blbú náladu“, ako ju označil Václav Havel. Prelom roku 1989, roky 90 a 91 boli rokmi eufórie – jasali sme a mali sme radosť z nadobudnutej slobody a demokracie a prvých slobodných volieb. Ale hneď potom v prvej polovici 90. rokov nastúpilo rozčarovanie ľudí. A ja predpokladám, prečo prišlo – to nebolo preto, že sme nemali okamžite životnú úroveň západného Nemecka. To bolo preto, že ľudia boli nespokojní, že exponenti minulého režimu stále plávali hore v spoločnosti, že nebol nikto potrestaný. Nestalo sa prakticky nič.

Spoločnosť, ktorá nie je spravodlivá a vzbudzuje roztrpčenosť a sklamanie vo svojich občanoch, tak priamo podporuje vznik extrémizmu. Pretože ľudia nie sú schopní sa identifikovať s demokratickým režimom a systémom, ktorý nie je taký, aký mal byť a aký sľuboval, že bude. A tým odrádza ľudí od toho, aby chodili na voľby, a rozčarovaných ľudí to prihráva do náruče ľavicových a pravicových extrémistov.

Bývalí skalní komunisti sa dnes stretávajú s neonacistami na protestoch proti NATO a EÚ a zhodne obdivujú Rusko. Prekvapuje vás to?

Vôbec ma to neprekvapuje, pretože delenie na ľavicový a pravicový extrémizmus je umelé. Keď sa rozbíjala Weimarská republika v Nemecku, tak na tom participovali komunisti z KPD a národní socialisti z NSDAP. Je známe, že na jeseň v roku 1932 pred nacistickým pučom bol veľký štrajk dopravných podnikov v Berlíne, kde sa spolu extrémisti dohodli, robili provokácie a výtržnosti, po ktorých zostali mŕtvi. Hovorilo sa im „Nazis und Kozis“ – ako nacisti a komunisti.

Demokracia má jedného nepriateľa – sú ním extrémisti a je úplne jedno, akej farby. Obidve ideológie vlastne chcú štát, ktorý vyrieši za ľudí všetko: ľudia nemajú premýšľať, ľudia majú byť len masy, majú sa stať stádom. Je teda úplne prirodzené, že oba tieto tábory ľudí nechcú Európsku úniu, nechcú NATO. Chcú Rusko, pretože to je autoritársky režim. Keď sa pozriete na históriu, tak je to prirodzené – extrémisti sa navzájom priťahujú.

Po tom, čo sa dostal do parlamentu Marian Kotleba so svojou fašistickou stranou, hľadáme na Slovensku na extrémizmus liek. Venujete sa v Platforme európskej pamäti a svedomia aj týmto otázkam? Kde vidíte recept vy?

To je veľmi tvrdý oriešok a priznám sa, že som rada, že ho v Česku nemáme. Ale stretávam sa s tým, pretože som často v kontakte so slovenskými kolegami z Ústavu pamäti národa. Poviem vám jednu svoju skúsenosť. Chodíme často s našou medzinárodnou antitotalitnou čítankou do škôl a snažíme sa so študentmi diskutovať na témy diktatúry a demokracie, totality a slobody a dnešného demokratického systému. Vlani sme to robili už tretíkrát. Tentokrát som sa zamerala na ľudské práva zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv prijatej v roku 1948 po historickej skúsenosti s hrôzami vojny. Pýtam sa študentov, či poznajú svoje základné, neodcudziteľné ľudské práva. Oni ich, žiaľ, nepoznajú, na školách sa to neučí.

My by sme mali všetkých ľudí tých 30 článkov naučiť. Za práva, ktoré poznáte, bojujete, nenecháte si ich vziať. Samozrejme, nie je to len môj názor. V 90. rokoch, keď som žila v Nemecku, som sa angažovala v miestnej pobočke Amnesty International a oni to veľmi presadzujú. Takže ja by som sa proti kotlebovcom postavila tým, že by som rigorózne učila tých 30 článkov Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Aby si uvedomili, že ich majú a že ich má každý človek okolo nich. Myslím si, že rigorózna výuka ľudských práv by mala vybudovať sebavedomejších a statočnejších ľudí a zároveň rešpekt a empatiu k ostatným.

Iniciovali ste trestné stíhanie najvyšších československých komunistických pohlavárov v Nemecku a v Poľsku. Chcete ísť v snahe o vyrovnávanie sa s minulosťou ešte ďalej?

Ešte by som rada spomenula jednu obrovskú vec, o ktorej sme nehovorili, a to, že sme pred dvoma rokmi vyzvali medzinárodné spoločenstvo na založenie nového tribunálu pre nepremlčateľné zločiny komunizmu.

Na to máme odozvy na vládnej úrovni z Estónska a teraz v poslednej dobe tiež z Poľska. Estónci v roku 2015 vydali Tallinnské prehlásenie, založili medzinárodnú pracovnú skupinu, do ktorej sa prihlásilo 11 vlád – všetko postkomunistické štáty Európy vrátane Ukrajiny a Gruzínska. Estónci navrhujú určitý menej priebojný model novej, nadnárodnej inštitúcie spravodlivosti. Na našu výzvu reagovali po novom tiež Poliaci, ktorí prišli so skutočne jasným návrhom na založenie tribunálu nepremlčateľných zločinov komunizmu.

Naša platforma sa z toho veľmi teší, budeme sa snažiť pomôcť novému súdu na svet. Model, ktorý sme zatiaľ rozbehli (podávanie trestných oznámení v zahraničí), sa totiž nedá použiť všade – nie všetci boli obete cudzej národnosti, množstvo obetí boli domáci, a keď národné súdy nič nerobia, tak treba hľadať spravodlivosť na medzinárodnej úrovni.

Teraz najčítanejšie