Priniesol gitarovú revolúciu, kariéru si brzdil len sám. Chuck Berry sa nedožil nového albumu, ktorý chystal po 38 rokoch

Začínali spolu, a keď sa v roku 1986 začala tradícia Rokenrolovej siene slávy, uviedli ich tam ako prvých. Elvis bol mladší a krajší, takže bol skôr idolom dievčat, on viac než výzorom a spevom ohuroval hrou na elektrickú gitaru a pódiovou šou. Chuck Berry prežil Elvisa Presleyho o rovné štyri dekády, no posledný štúdiový album vydal krátko po jeho smrti. V tomto roku chcel pridať ďalší, posledný, no nestihol sa rozlúčiť s fanúšikmi ako Leonard Cohen. Nahrávka Chuck sa objaví až posmrtne.

Zjavenie

Keď sa v polovici 50. rokov na hudobnej scéne objavil vysmiaty černoch s jemnými fúzikmi, už mu ťahalo na tridsiatku. Narodil sa v St. Louis, kde si začal privyrábať hraním blues po baroch, no keď prišiel do Chicaga a stretol sa so šéfom vydavateľstva Chess Records, už bol takmer hotovým muzikantom, ktorý vedel, ako zaujať publikum. Ako prvú profesionálnu nahrávku urobil úpravu tradicionálu Ida Red, ktorú nazval Maybellene. A začali sa diať divy.

Skladba vystrelila rovno na čelo hitparády a zo singla sa predalo vyše milióna kópií. Je v nej základ toho, čím sa Chuck Berry preslávil. Krátka úvodná gitarová vyhrávka, nástojčivý spev, živelné sólo. Zdokonalil to v druhej pesničke, ktorá už bola jeho vlastným hitom. „Zabaľ to, Beethoven, a povedz to aj Čajkovskému!“ spieval v nej provokujúc milovníkov klasiky a staršiu generáciu. Tá mladšia, najmä nastupujúca generácia muzikantov, však našla svoj idol.

https://www.youtube.com/watch?v=kT3kCVFFLNg

V podstate bol prvým Hendrixom, gitarovým hrdinom, ktorého začali všetci kopírovať. Chytľavé riffy aj pódiovú šou. Hral rozkročený takmer kolenačky, imitujúc kačaciu chôdzu, ale predovšetkým chrlil výborné pesničky. Rock ’n’ Roll Music, Johnny B. Goode, Sweet Little Sixteen, Go, Johnny, Go.

„Ak sa publikum rozpráva, ignorujú vás. Ak na vás zízajú, máte niečo, čo chcú počuť,“ napísal vo svojej autobiografii. On sám patril k tým druhým muzikantom. Znalci vedeli, že si dosť vypožičal od bluesmana T-Bone Walkera; on sám tvrdil, že by najradšej hral v nejakom starom jazzovom bigbande a len sa ho snaží na gitare napodobňovať.

Na konci 50. rokov minulého storočia už patril k najväčším hviezdam. Nahrával albumy, chodil na turné s Buddym Hollym a Everly Brothers, objavoval sa vo filmoch.

Gitarista v base

Všetko mal ideálne rozbehnuté, no slabosť pre dievčatá nezostala len v pesničkách. Jeden z jeho prvých hitov bol Sweet Little Sixteen – o dva roky menej mala tá, ktorú sa v decembri 1959 rozhodol previezť cez hranice do iného štátu. V tom čase to bolo porušenie zákona, a hoci sa Berry snažil súd odďaľovať a argumentoval rasistickými predsudkami, musel si odsedieť poldruha roka.

Nebol to jeho prvý ani posledný problém so zákonom. Pritom (alebo možno práve preto?) pochádzal zo slušnej rodiny. Jeho otec bol duchovný, mama viedla školu. Vtedy sa ukázalo, že hudobná hviezda v tínedžerskom veku prepadla tri obchody a skončila v polepšovni.

V 70. rokoch sa zase Berry rozhodol vyberať honoráre iba v hotovosti; za daňové úniky dostal štyri mesiace a tisíc hodín verejnoprospešných prác, ktoré musel vykonať formou benefičných koncertov. To stále nebolo všetko. Keď si neskôr kúpil reštauráciu, nainštaloval kamery na ženských záchodoch a polícia v jeho dome našla množstvo videokaziet aj marihuanu. Strávil ďalších šesť mesiacov za mrežami. Obvinenie bývalého pianistu, že mu ukradol nápady, však súd zamietol – bolo dosť zvláštne, že sa rozhodol domáhať spoluautorstva po vyše 40 rokoch od vzniku pesničiek.

Hoci mu prvý pobyt vo väzení pribrzdil kariéru, o jeho slávu sa starali iní. Kým obvykle sa mladí muzikanti vymedzujú voči svojim starším predchodcom, jeho milovali. Beatles a Rolling Stones hrávali jeho pesničky, uznával ho aj Hendrix, Beach Boys využili jeho melódiu zo Sweet Little Sixteen v hitovke Surfin’ USA. Zároveň však gitarista Keith Richards priznával, že Chuck Berry sa mu postaral „o viac bolestí hlavy ako Mick Jagger“.

Najväčší problém pre kariéru však nebol zákon. Škodil si sám. Tým, že sa rozhodol hrávať „na pankáča“. Namiesto vlastnej sprievodnej skupiny cestoval po svete iba so svojou gibsonkou; vždy, keď niekde prišiel, vytiahol ju z puzdra a dal sa dokopy s miestnymi muzikantmi. Znelo to presne tak, ako si asi predstavujete – často úplne amatérsky, trápne, falošne.

Medzi tými, ktorí mu mali zostaviť lokálnu skupinu, bol raz aj začínajúci Bruce Springsteen. Spomínal, že Berry sa neobťažoval ani tým, aby dal muzikantom zoznam skladieb. Spoľahol sa na to, že sa chytia, keď zahrá svoje klasické krátke intrá. On sám však navyše často nemal náladu na koncert, a keď hral, ani to neskrýval. Získal si povesť problémovej hviezdy a jeho reputácia klesala.

Popkultúrna ikona

Vždy viac koncertoval než nahrával, ale 38 rokov medzi dvomi štúdiovými albumami je asi svetový rekord. Stačilo mu vydávať kompilácie najväčších hitov a live nahrávky rôznej kvality. Ďalšie rekordy na hudobnej scéne sú dožiť sa deväťdesiatky a prežiť celý život s jedinou manželkou. Themettu si zobral v roku 1948 a zostali spolu až do jeho smrti.

Bol jednou z prvých rokenrolových hviezd, ktoré sme mohli vidieť aj na Slovensku. V lete 1993 sa postaral o výbornú šou na parkovisku pod hradom Devín: koncert s voľným vstupom, ktorý zatiahli sponzori, vtedy videlo 10-tisíc ľudí.

Chuck Berry získal niekoľko cien a pravidelne sa skloňuje najvplyvnejšími hudobníkmi. Najlepším príkladom jeho statusu bolo, keď v roku 1977 Američania poslali do vesmíru sondu Voyager s pribalenou špeciálnou platňou, na ktorú vyryli rôzne zvuky, hudbu aj hovorené slovo. Okrem diel klasikov ako Bach, Beethoven či Stravinskij tam bola aj jeho hitovka Johnny B. Goode. Jeho hudbu využili aj filmári, čo dokazuje status popkultúrnej ikony. Tarantino ju má v jednej z top scén svojho Pulp Fiction, no ešte výraznejšiu úlohu dostala v blockbusterovej ságe Návrat do budúcnosti. Dá sa to brať ako rekonštrukcia toho, ako asi Berryho pesničky pôsobili na ľudí v dobe jeho začiatkov.