Denník N

Rolling Stones pred koncertom v Prahe neverili, že Mišík hral pre milión ľudí

So synom Adamom na vlastnej planétke vo filme Nechte zpívat Mišíka. Foto – ČT
So synom Adamom na vlastnej planétke vo filme Nechte zpívat Mišíka. Foto – ČT

Čerstvý sedemdesiatnik Vladimír Mišík, polstoročie neodmysliteľne spätý s dejinami českého rocku, vystúpi so svojou kapelou Etc… v pondelok o 19.00 h v bratislavskom Ateliéri Babylon.

Pamätníci si radi spomínajú na dramatickú sviatočnosť chvíle, keď sa na veľkolepom folkovom festivale v Ostrave v 80. rokoch rozšírila správa, že tajuplným nemenovaným hosťom vystúpenia Vladimíra Mertu bude v tom čase zakázaný VLADIMÍR MIŠÍK. „Občas sa niečo také podarilo, keď ma niekto z priateľov prepašoval na pódium,“ spomína hudobník, skladateľ, textár a spevák, polstoročie spätý s dejinami českého rocku. A morálnou vzpruhou v tom ťažkom období boli preňho aj nápisy na stenách v pražských uliciach „Nechte zpívat Mišíka“.

Režisérka Jitka Němcová takto nazvala svoj film, ktorý mal premiéru pred niekoľkým dňami, pri príležitosti vašich sedemdesiatín. Vtipná nepatetická snímka je na hony vzdialená iným hudobným dokumentom. Mali ste nejaké požiadavky, čo ste si chceli vo filme presadiť?

Presadiť je silné slovo, ale od začiatku aj počas nakrúcania sme veľmi intenzívne komunikovali s režisérkou. Jitka tam predovšetkým nechcela mať tie klasické hovoriace hlavy, ktoré sú takmer v každom dokumente. To mi vyhovovalo, bál som sa, aby ten film nevyznel veľmi seriózne. Samozrejme, chcel som tam mať čo najviac muziky, a to tam, myslím si, je.

Základným snovým pries­torom sa stala planétka v slnečnej sústave s priemerom asi štyri kilometre, ktorú v 90. rokoch objavili astronómovia z Kleti, má číslo 18456 a dali jej meno Mišík. Ako sa cíti rocker na svojej planétke?

Apríl 1983, nápis na múre v pražských Holešoviciach, keď režim zakázal Mišíkovi vystupovať.
Apríl 1983, nápis na múre v pražských Holešoviciach, keď režim zakázal Mišíkovi vystupovať.

Som vášnivým čitateľom sci-fi literatúry, tak ma to nadchlo. Pri nakrúcaní sme sa presťahovali na jej kulisu, postavenú v ateliéri, a príjemné prostredie umocňovala aj chladnička s pivom.

Tam, sediac v kresle, s pobavením sprevádzate diváka svojím životom, ale aj vediete dialógy so synom Adamom a – so sliepkou. Po premiére sa ozvali hlasy, že sliepka je odkazom na váš dávny album Kuře v hodinkách, najzásadnejšiu platňu v histórii českého rocku. Je to dobrá stopa?

So sliepkou bolo fajn, až na to, že mi občas odpila z piva. No odkaz na album je takou postfabuláciou, až po premietaní niekto v krčme prišiel s týmto „objavom“. Nie, sliepka tam bola sama za seba ako milá absurdita a ďalšie odľahčenie dokumentu. Bol to jeden z radu dobrých nápadov režisérky Němcovej.

Nakrúcanie filmu prispelo nečakane aj k objasneniu osudov vášho otca, ktorého ste nikdy nepoznali.

Moja mama, Slovenka, prežila love story s americkým dôstojníkom, ktorý bol potom niekedy v lete roku 1946 odvelený z Nemecka. Možno už vedel, že mama bola tehotná. Ja som celý život strávil v domnení, že padol v Kórejskej vojne. Ale vďaka filmu, práci českých a amerických historikov a genealógov sa zistilo, že všetko je úplne inak.

Film sa už niekoľko dní premieta, tak to môžeme povedať – váš otec žil normálny život v USA, bol pilotom Pan Am a mal kopu detí.

Áno, mám odrazu tri sestry a šesť bratov, a dvaja z nich tu boli na oslave mojej sedemdesiatky a na premiére filmu. Bol som nervózny, ale porozumeli sme si výborne. Až sa mi žiada povedať, že krv prehovorila. Bolo to veľmi ústretové, pohoda, chodili sme po Prahe, prišiel s nimi ešte aj jeden synovec, s ktorým sa môj syn Adam spriatelil v Los Angeles, takže bratranci si užívali tiež. Pridal sa k nim aj môj syn z prvého manželstva Maťo, boli na dvoch mojich koncertoch v Malostranskej besede. Radosť nájdených rodín.

Ten film okrem akejsi neformálnej pocty vám teda aj trochu zmenil ďalší život, ale nebol to jediný film, ktorý zasiahol do vášho osudu. V roku 1982 sa jedno iné premietanie stalo zámienkou na váš dištanc. Čo to bol za film?

Tridsiatnik Mišík.
Tridsiatnik Mišík.

Školská snímka o mne, cvičenie študenta kamery na FAMU. My sme to potom, samozrejme, bez ohlásenia a povolenia premietli v Lucerne na obrovské biele trenírky, no a to sa ŠtB náramne hodilo, už dlhšie išla po nás. Štvalo ju, že sme idolom vlasatých máničiek, ale na radosti jej nedodalo ani také neškodné spievanie typu „Mámo, mámo řekni tetě, že bych chtěl někam jet, že bych chtěl jet tam a tam a zase zpět“. To nebol nejaký politický výkrik, len taká reakcia na to, že som už po neviem koľký raz nedostal výjazdnú doložku na cestu do cudziny.

Písal sa rok 1982, boli ste na vrchole, stratili ste možnosť byť s divákmi a poslucháčmi, mať kapelu, financie. Ako sa to dalo zvládnuť?

Moja kapela Etc… išla hrať k Michalovi Prokopovi, to bolo v poriadku, tomu som rozumel. Psychicky mi pomáhali aj spomínané nápisy v uliciach, aby ma režim nechal spievať. No časom už začali chýbať peniaze, musel som rozpredávať aparatúru a už som sa obzeral po umývaní okien či podobných zamestnaniach. A do toho sa ozvali eštebáci s ponukou na spoluprácu. Keď som ich odmietol, vyrukovali s argumentom, že ani Elvis Presley by bez CIA nebol Elvisom. Tak týmto ma už vôbec nezlomili. No našťastie sa začali trochu uvoľňovať pomery a po dvoch rokoch som dostal podmienečné povolenie znovu vystupovať. Bol som rád, že môžem hrať, spievať, koncertovať, ale, samozrejme, podmienky sme porušili už pri prvom koncerte v Hradci Králové. Mali sme povolených desať piesní a vystupovanie v kluboch, a tam to bolo vo veľkej sále pre 500 ľudí, a jasne, že desať piesní by nestačilo na dvojhodinový koncert.

Obrovskou satisfakciou muselo byť pre vás vystúpenie na pamätnej demonštrácii na Letnej v novembri 1989.

Príležitostné zoskupenie Čundrground, zľava Petr Kalandra, Vladimír Merta a Vladimír Mišík, rok 1977.
Príležitostné zoskupenie Čundrground, zľava Petr Kalandra, Vladimír Merta a Vladimír Mišík, rok 1977.

My už sme mali predtým hrať na Václavskom námestí na jednej demonštrácii, ale nakoniec na nás nezvýšil čas. Na Letenskej pláni to bolo skvelé, hoci muzikantsky náročné, silný mráz, jeden mikrofón, stiahnuté hrdlo od dojatia. Bolo tam asi milión ľudí. Keď sa nás o pár mesiacov manažér Rolling Stones, ktorým sme robili v Prahe predkapelu, pýtal, či nebudeme nervózni, lebo sa očakáva 100-tisíc ľudí, povedal som mu so smiechom, že sme nedávno hrali pre milión. Zarazil sa, no keď sme mu vysvetlili, že to bolo na demonštrácii, zasmial sa aj on: Tak to je dobré, fakt.

Ako došlo k hraniu na koncerte Rolling Stones?

Výber kapiel bol širší, my sme mu dali – ešte na malej kazete – náš album 20 deka duše. Veľmi si zakladáme aj na textoch, tu, samozrejme, rozhodovala len hudba, ale keď si Mick Jagger vypočul všetky ponuky, vyšiel z hotelovej izby a povedal: Misik.

Stones sa objavia aj v spomínanom filme Nechte zpívat Mišíka, ale nemohol tam chýbať ani váš spolupútnik Radim Hladík, ktorý krátko po nakrúcaní zomrel.

Bol to náš posledný rozhovor, žiaľ. Už vedel, že má pľúcnu fibrózu, ale bol ešte uvoľnený, merali sme si saturáciu kyslíka a žartovali o našom veku a chorobách.

S ním ste začínali v roku 1964 v Kométach, o štyri roky neskôr ste spolu založili Blue Effect, ale boli tam aj muzikantské rozchody s Hladíkom. Prečo?

S Radimom Hladíkom.
S Radimom Hladíkom.

No, rozchody, on ma vyhodil, do Effectu prišiel Lešek Semelka, ktorý hral navyše na klávesy. Ja som v tom čase, so zreteľom na snahu hrať aj v zahraničí, ešte preferoval v textoch angličtinu, no Radim už chcel češtinu. Chvíľu sme si potom cez hudobné periodiká všeličo nelichotivé navzájom odkazovali, ale potom v krčme sa to pri panáku rýchlo urovnalo. Ale vďaka tomu, že ma vyhodil z Blue Effectu, odišiel som do Flamenga, kde sa zrodil ten slávny album Kuře v hodinkách.

Tam ste paradoxne museli spievať po česky.

Ten album hralo Flamengo už asi rok v angličtine, no odrazu prišla začiatkom 70. rokov nečakaná šanca nahrať ho v Supraphone. Ale po česky. Rozhodnutie padlo na básnika Josefa Kainara. Bol to síce prominentný normalizačný autor, ale jeho tvorba ma už predtým fascinovala, a poznal som aj jeho české verzie amerických evergreenov a bluesových skladieb. On to neprekladal, ale prebásňoval. Keď sme sa rozprávali, pripadal mi, že sa ani veľmi netúžil angažovať. Napísal nám skvelé texty, bol aj muzikantom, takže verše boli spievateľné. Flamengo bolo vtedy na vrchole, no paradoxne hneď po vydaní albumu sa rozpadlo.

Založili ste kapelu Etc…, už vyše štyri desaťročia kritikmi vysoko cenenú a u publika nesmierne populárnu. Dá sa stručne vyjadriť to čaro pohody, ktoré z Etc… vyžaruje?

Každý prichádzajúci muzikant musel byť popri hudobných kvalitách aj príma chlap. Iste, aj tak došlo za tie roky k nejakých odchodom a nezhodám, ale väčšinou to tam bolo a je veľmi spriaznené. Existuje u nás značná tolerancia v štýloch, každý sa môže prejaviť autorsky aj aranžovaním. Proste kapela vždy fungovala na demokratických princípoch a jej kamarátsky duch sa pretavil do muziky.

Nemenej podstatná je aj civilná stránka vašej osobnosti, vaša absolútna umelecká aj ľudská integrita. Čistý štít ste si zachovali vtedy aj teraz, naposledy v roku 2013 odmietnutím vyznamenania od prezidenta Miloša Zemana. Pocítili ste na koncertoch nejaké reakcie na tento váš krok?

Veľmi priaznivé, hneď sme začali dostávať od viacerých osôb či starostov rôzne vyznamenania, a na prvom koncerte v Malostranskej besede nás diváci zahádzali zlatými čokoládovými medailami. Náš okruh poslucháčov je jednoznačne spriaznený nielen hudobným vkusom, ale aj rovnakým spôsobom uvažovania.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie