Denník N

Kiska sa pýta parlamentu: Prečo Kováč mladší a nie Kočner? Bude aj obžaloba prezidenta?

Andrej Danko a Andrej Kiska. Foto N – Tomáš Benedikovič
Andrej Danko a Andrej Kiska. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prezident sa vo svojich pripomienkach pýta aj na to, prečo koalícia rieši milosť prezidenta Michala Kováča len pre svojho syna a nie aj pre ďalších aktérov kauzy Technopol. Bol tam aj človek z mafiánskych zoznamov Marián Kočner.

Prezident Andrej Kiska v pondelok listom požiadal predsedu parlamentu Andreja Danka, ale aj všetkých predsedov poslaneckých klubov, aby zvážili odloženie prerokúvania vládneho návrhu na zmenu ústavy, ktorá súvisí s riešením zrušenia Mečiarových amnestií. Chce získať čas na ďalšiu diskusiu právnych odborníkov a ústavných autorít, ako aj na riadnu diskusiu v Legislatívnej rade vlády. Zároveň poslal do parlamentu aj osem pripomienok k navrhnutému riešeniu. (Celý list a pripomienky na konci článku.)

„Prikladám ich k svojmu listu predovšetkým preto, aby som potvrdil, že oprávnených a otvorených otázok aj nejasností je a bude dosť na to, aby ste sa o ne primerane zaujímali a rozptýlili prípadne svoje pochybnosti, ako aj otázniky, ktoré v tejto súvislosti kladie širšia verejnosť,“ napísal v liste Kiska.

Video: Za zrušenie amnestií vyzbierali rekordne veľa podpisov
autor: Martina Koník

„Rozumiem, že pre niektorých môže ísť o vážnu dilemu, ku ktorej z dvoch možností – ako ich máte navrhnuté – sa prikloniť,“ dodal s tým, že vládny návrh sa týka zásadných ústavných zmien, ktoré sa týkajú aj postavenia prezidenta a rozdelenia moci. Neprebehlo k nim však riadne pripomienkové konanie. Jeho osem pripomienok majú preto poslanci a vedenie parlamentu zvážiť ako prípadný príspevok „k riešeniu neľahkej ústavnej a politicky citlivej otázky“.

Na rovnakej váhe Mečiarove amnestie a Kováčova milosť

Prezident zapochyboval aj o tom, aby sa na rovnakú úroveň dávali Mečiarove amnestie a milosť prezidenta Michala Kováča pre svojho syna. „Bez ohľadu na kontroverznosť takejto milosti, toto rozhodnutie rozhodne nepatrí do rovnakej kategórie činov, akým je krytie zločinov štátnych orgánov spojené s hrubým porušením základných práv a slobôd obetí týchto skutkov,“ pripomienkuje Kiska. Pripojením milosti sa podľa neho vytvára široký priestor na interpretovanie toho, čo znamená rozpor rozhodnutia prezidenta s princípmi demokratického a právneho štátu. Práve na to sa totiž vládna koalícia odvoláva vo svojom návrhu a má to byť dôvod, na základe ktorého bude môcť parlament prezidentove amnestie zrušiť.

Kiska pripomenul, že prezident Kováč v kauze Technopol neudelil milosť len synovi, ale aj ďalším aktérom. Dôvodová správa však neobsahuje vysvetlenie, prečo len tá jediná podľa predkladateľov odporuje princípom demokratického a právneho štátu. „Odpoveď môže byť dôležitá pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutia Národnej rady Ústavným súdom,“ varuje.

Systém amnestií sa už zmenil

Prezident upozorňuje, že všeobecná zmena ústavy by sa mala vzťahovať okrem Mečiarovej amnestie aj na všetky budúce amnestie a milosti udelené prezidentom. Od roku 1998, keď zastupujúci prezident Vladimír Mečiar vydal sporné rozhodnutia, sa ústava menila a už nie je možné udeliť amnestiu toho typu, aby sa trestné konanie nezačínalo a ak sa začalo, aby sa v ňom nepokračovalo. Zmena prišla s veľkou novelou ústavy v roku 2001.

Prezident teraz môže zasiahnuť len po právoplatnom rozhodnutí súdu o vine a treste. Ak by v budúcnosti teda parlament zrušil udelenú amnestiu alebo milosť, tak omilostený si bude musieť nanovo odpykať trest alebo jeho zvyšok a zruší sa aj jeho zahladenie.

Problém s Ústavným súdom

Prezident sa tiež zamýšľa nad zaťahovaním Ústavného súdu do rozhodnutia o zrušení amnestií. Všeobecná diskusia o tom, či má mať Ústavný súd právomoc kontroly niektorých rozhodnutí ústavodarného orgánu, je podľa neho legitímna. „Je však nanajvýš nevhodné, aby sa takáto zásadná zmena vzájomného usporiadania vzťahov medzi orgánom ústavodarnej moci a Ústavným súdom riešila novelou ústavy v skrátenom legislatívnom konaní,“ napísal.

Ako ďalší zdroj zmätkov označil aj to, že Ústavný súd bude automaticky posudzovať rozhodnutia parlamentu o prezidentových amnestiách. Návrh je v tejto časti podľa Kisku nepresný. Nie je jasné, podľa akých princípov má plénum súdu rozhodovať. „Podľa princípu právnej istoty, princípu spravodlivosti, legitímnych očakávaní alebo zákazu retroaktivity?“ pýta sa. Navrhuje preto spresnenie tejto časti.

Bude prezident niesť aj trestnoprávne dôsledky?

Nevyjasnené podľa hlavy štátu je aj to, že ak aj poslanci a Ústavný súd potvrdia, že prezidentom udelené amnestie boli v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, či bude niesť aj politické, ústavnoprávne alebo trestnoprávne dôsledky. „Má sa po konštatovaní protiústavnosti takejto amnestie či milosti povinne podať obžaloba na prezidenta za úmyselné porušenie ústavy alebo iniciovať ľudové hlasovanie o jeho odvolaní z funkcie?“ pýta sa opäť.

Ak bude niekto namietať, že ide len o hypotetické otázky, veď dôvodom novely je rušenie Mečiarových amnestií, tak to neobstojí. Poukazuje to na základný problém vládneho návrhu, „ktorý sa všeobecnou úpravou ústavy snaží riešiť problematiku zrušenia amnestií z roku 1998“, píše v liste Kiska. Každému je totiž podľa prezidenta jasné, že problém je jednorazový a z vyššie uvedenej zmeny ústavy z roku 2001 sa už nemôže v rovnakej podobe opakovať.

Andrej Danko, Andrej Kiska a Robert Fico na štátnom pohrebe Michala Kováča. foto - tasr
Andrej Danko, Andrej Kiska a Robert Fico na štátnom pohrebe Michala Kováča. Foto – TASR

Budú sa amnestie rušiť aj po desiatich rokoch?

Ďalším problémom koaličného návrhu je podľa Kisku to, že stačí, aby návrh na zrušenie prezidentovho rozhodnutia o amnestiách podalo najmenej 30 poslancov.

Na to, aby bolo možné zasiahnuť aj do Mečiarových amnestií, nemôže byť v návrhu obmedzenie, na aké amnestie sa môže návrh vzťahovať. Takže teoreticky sa môže stať, že prezident omilostí odsúdeného a po desiatich rokoch príde návrh na zrušenie tohto rozhodnutia. Po takom dlhom čase sa bude musieť omilostená osoba vrátiť do väzenia.

Žiaden dôvod na skrátené konanie

Ako už dopoludnia naznačil prezident po stretnutí s právnickými autoritami,  nevidí dôvod na to, aby vládne riešenie prijali poslanci v skrátenom konaní. Pripomenul, že Mečiarove amnestie sú súčasťou nášho právneho poriadku už 19 rokov, nie sú žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by si vyžadovali ich zrušenie okamžite. Okrem toho sa v návrhu riešia zásadné zmeny vo vzťahoch medzi prezidentom, vládou a parlamentom, či Ústavným súdom. To samotné už je dôvod, aby sa o tom nerozhodovalo v skrátenom konaní.

Nemenej dôležité je aj to,  že návrh obsahuje viaceré aj technické nedostatky, čo je tiež dôkazom, že skrátené konanie nemá opodstatnenie.

Prezidenti Andrej Kiska a Michal Kováč v roku 2015. foto - tasr
Prezidenti Andrej Kiska a Michal Kováč v roku 2015. Foto – TASR

Celý list prezidenta a jeho pripomienky

Vážený pán predseda Národnej rady  Slovenskej republiky,

vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky,

vážení páni podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky,

vážená pani predsedníčka a vážení páni predsedovia poslaneckých klubov Národnej rady Slovenskej republiky. (posiela sa Smer-sociálna demokracia, SNs, Most-Hid, SaS, OĽaNO, Sme rodina)

V najbližších hodinách – a v skrátenom legislatívnom procese – bude Národná rada SR prerokúvať vládny návrh zmeny Ústavy SR týkajúci sa možnosti Národnej rady SR zrušiť amnestie a milosti udelené prezidentom Slovenskej republiky. Ako všetci rozumieme, ide o návrh urobiť ústavný princíp z niečoho, čo vzniklo ako jednorazová potreba v súvislosti s hanebnými amnestiami udelenými zastupujúcim prezidentom v roku 1998 v súvislosti so zavlečením syna prezidenta republiky pána Michala Kováča z roku 1995.

Zobral som s potešením na vedomie nedávne stanovisko právnych autorít, že v tomto konkrétnom a vo všetkých ohľadoch výnimočnom a opovrhnutiahodnom prípade môže parlament udelené amnestie bezpodmienečne zrušiť, môže prelomiť rozhodnutie vtedajšieho zastupujúceho prezidenta a môže sa opierať nielen o všeobecné princípy demokratického a právneho štátu, ale aj o konkrétne medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.

Rovnako som s potešením zobral na vedomie vývoj názorov a zmenu verejných postojov zaznamenaných v poslednom čase u niektorých politických predstaviteľov. Dnes už všetky v parlamente zastúpené politické strany a skupiny principiálne podporujú zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. Všetci citlivo vnímame aj názory a naladenie prevažujúcej časti verejnosti v tejto veci.

Nemôžem vstupovať do rozhodnutia poslancov Národnej rady SR. Rozumiem, že pre niektorých môže ísť o vážnu dilemu, ku ktorej z dvoch možností – ako ich máte navrhnuté – sa prikloniť. Vládny návrh novely ústavy sa však dotýka zásadných ústavných zmien týkajúcich sa aj postavenia prezidenta a rozdelenia moci, ku ktorým neprebehlo riadne pripomienkové konanie, v ktorého procese by sa dali vydiskutovať otvorené otázky a riadne a bez pochybností rozpoznať prípadné aj nezamýšľané omyly.  Preto sa na Vás obraciam s niekoľkými poznámkami a tiež s návrhom, ktorý, prosím, uvážte ako príspevok k riešeniu neľahkej ústavnej a politicky citlivej otázky.

Poznámky, ktoré uvádzam v prílohe, sú mojimi dobromyseľnými, hoci vážnymi upozorneniami na problematické otázky, nejasnosti a zneistenia, ktoré môže predložený vládny návrh novely ústavy schválený v tejto podobe zaniesť do nášho ústavného a právneho poriadku. Niektoré sú, pravda, takej povahy, kde môžu byť rôzne názory legitímne a odborne rovnocenné, avšak rozhodne si zasluhujú aspoň širšie posúdenie a poctivú aj odbornú diskusiu, pretože ide o radikálnu zmenu Ústavy SR, ktorá by sa nemala diať v chvate. Niektoré priložené poznámky a komentáre majú technickú povahu, ale ide o veci, ktoré sa tiež nedajú domyslieť a možno aj vhodne upraviť pod časovým tlakom, ktorý navyše v tomto prípade ani neexistuje. Napokon chýba primerané zdôvodnenie pre skrátené legislatívne konanie. Podstatné však je, a s tým sa na Vás obraciam, aby nedošlo k systémovým omylom a hoci aj nezamýšľaným chybám, ktoré by mohli zatieniť alebo aj zmariť úsilie zamerané na základný účel navrhovaných zmien. Zrušenie amnestií V. Mečiara z roku 1998.

Preto Vás chcem požiadať, aby ste zvážili odloženie prerokúvania vládneho návrhu na zmenu Ústavy SR. Aby v tom čase mali možnosť hovoriť právni odborníci, ústavné autority, aby mohli prebehnúť riadne diskusie v Legislatívnej rade vlády a na ďalších na to určených fórach a aby ste mali priestor zohľadniť aj pripomienky a komentáre, ktoré som v priebehu krátkeho času od zverejnenia návrhu zhromaždil od niekoľkých právnych autorít, ako aj príslušného odboru kancelárie prezidenta SR. Prikladám ich k svojmu listu predovšetkým preto, aby som potvrdil, že oprávnených a otvorených otázok aj nejasností je a bude dosť na to, aby ste sa o ne primerane zaujímali a rozptýlili prípadne svoje pochybnosti, ako aj otázniky, ktoré v tejto súvislosti kladie širšia verejnosť.

Verím, že zodpovedne zvážite, o akej historicky aj ústavne významnej veci idete rozhodnúť a poskytnete diskusii pred prijatím rozhodnutia adekvátny priestor a čas.

 

Prezidentove pripomienky

Vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí dňa 15. marca 2017 schválila návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky a návrh novely zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Tieto návrhy okrem toho, že majú za cieľ riešiť problematiku zrušenia amnestií Vladimíra Mečiara z roku 1998 a zrušenia milosti udelenej prezidentom Slovenskej republiky Michalom Kováčom svojmu synovi v roku 1997, prinášajú viacero otázok, bez zodpovedania ktorých sa nemožno s touto legislatívnou iniciatívou stotožniť.

Po prvé, problematické dôsledky vládneho návrhu vyplývajú z toho, že sa snaží jednorazový problém takzvaných Mečiarových amnestií spred 19 rokov vyriešiť všeobecnou zmenou Ústavy SR, ktorá by sa mala vzťahovať na všetky budúce amnestie a milosti udelené prezidentom. Lenže ústavná úprava právomoci hlavy štátu udeliť amnestiu alebo individuálnu milosť sa oproti roku 1998, keď Vladimír Mečiar konal v postavení zastupujúceho prezidenta, zásadne zmenila.

Právomoc udeliť amnestiu formou abolície, t. j. nariadenia, aby sa trestné konanie nezačínalo a ak sa začalo, aby sa v ňom nepokračovalo, bola novelou Ústavy SR v roku 2001 vypustená. Hlava štátu môže udeliť amnestiu a milosť len po právoplatnom rozhodnutí súdu o vine a treste odsúdeného. Prezident teda už nemá právomoc zasahovať do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov, a nemôže zabrániť nastoleniu spravodlivosti prostredníctvom nezávislých orgánov. Zrušenie amnestie udelenej v budúcnosti na základe navrhovaného pravidla by tak zrejme znamenalo, že si osoba, ktorá bola omilostená, bude musieť po zrušení amnestie trest alebo jeho zvyšok odpykať, prípadne že sa jej zruší zahladenie odsúdenia. Navrhovaná úprava tak smeruje k zásadne inej situácii, ako prípad aboličnej amnestie, ktorú už udeliť — a ani zneužiť — nemožno.

Po druhé, vláda SR prostredníctvom navrhovaných zmien rieši otázku zrušenia Mečiarových amnestií nie formou ústavného zákona, ku ktorému sa vo svojom vyhlásení prihlásili mnohé uznávané právnické autority, ale formou uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky. No na jeho prijatie bude potrebná ústavná väčšina najmenej 90 poslancov, ktorá sa vyžaduje, keď národná rada koná v postavení orgánu ústavodarnej moci. To explicitne uvádza aj dôvodová správa. Zároveň však vláda navrhuje kontrolu ústavnosti takého uznesenia parlamentu ústavným súdom. Väčšina pléna ústavného súdu (sedem sudcov) tak bude môcť kontrolovať (a to ex offo) rozhodnutie ústavodarného orgánu, ktorého poslanci sú volení v priamych voľbách a majú mandát priamo od občanov ako nositeľov suverénnej moci.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že všeobecná diskusia o tom, či má mať ústavný súd právomoc kontroly niektorých rozhodnutí ústavodarného orgánu, je legitímna. Je však nanajvýš nevhodné, aby sa takáto zásadná zmena vzájomného usporiadania vzťahov medzi orgánom ústavodarnej moci a ústavným súdom riešila novelou Ústavy SR v skrátenom legislatívnom konaní.

Po tretie, podľa navrhovaného znenia bude môcť parlament uznesením zrušiť rozhodnutie prezidenta o amnestii alebo milosti, ak „odporuje princípom demokratického a právneho štátu“ (čl. I bod 2 návrhu novely Ústavy SR). Napriek teoretickým pohľadom a doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa však obsah pojmu „princípy demokratického a právneho štátu“ javí ako značne neurčitý, ak sa nad ním zamýšľame v kontexte zrušenia amnestie či milosti.

Vláda sa pri zdôvodnení opiera okrem iného o Deklaráciu národnej rady z decembra 2016, podľa ktorej rozhodnutia Vladimíra Mečiara o amnestiách mali za cieľ zakryť trestnú činnosť štátnych orgánov spáchanú na vlastných občanoch a hrubé porušovanie ľudských práv a základných slobôd obetí. Lenže návrh v prechodnom ustanovení (čl. I bod 6 čl. 154f ods. 1) zaradil k predmetným rozhodnutiam Vladimíra Mečiara aj individuálnu milosť udelenú prezidentom Michalom Kováčom (svojmu synovi Michalovi Kováčovi ml.). Bez ohľadu na kontroverznosť takejto milosti, toto rozhodnutie rozhodne nepatrí do rovnakej kategórie činov, akým je krytie zločinov štátnych orgánov spojené s hrubým porušovaním základných práv a slobôd obetí týchto skutkov.

Pripojením individuálnej milosti sa vytvára priestor na široké interpretovanie toho, čo znamená rozpor rozhodnutia prezidenta s princípmi demokratického a právneho štátu, a tým aj právomoci parlamentu rušiť jeho rozhodnutia. Prechodné ustanovenie môže vytvoriť interpretačný zmätok aj preto, že v spojitosti s udelením milosti Michalovi Kováčovi ml. opomína milosti pre ďalších päť osôb, ktoré prezident Kováč udelil v súvislosti s rovnakým prípadom známym ako kauza Technopol. Dôvodová správa nedáva odpoveď, prečo návrh neobsahuje odkaz aj na ďalšie rozhodnutia. Respektíve, prečo by udelenie iba jednej z týchto milostí malo byť považované za odporujúce princípom demokratického a právneho štátu. Odpoveď môže byť dôležitá pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutia národnej rady ústavným súdom.

Po štvrté, podľa čl. I bod 4 návrhu novely Ústavy SR bude ústavný súd ex offo (s primeraným použitím postupu podľa čl. 125 Ústavy SR) rozhodovať o súlade uznesenia národnej rady o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti s Ústavou SR. Navrhnuté znenie sa môže stať ďalším zdrojom interpretačných zmätkov. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým je sama dôvodová správa, ktorá tvrdí, že ústavný súd má skúmať „ústavnosť tak zrušenia amnestie alebo individuálnej milosti Národnou radou Slovenskej republiky, ako aj ústavnosť samotnej udelenej amnestie alebo individuálnej milosti,“ hoci z navrhovaného znenia čl. I bod 4 to nevyplýva.

Zavedenie konania vo veci bez návrhu nemá obdobu v iných konaniach pred ústavným súdom tak, ako ich pozná platné a účinné znenie Ústavy SR. Súčasťou návrhov na konanie pred ústavným súdom sú konkrétne argumenty a dôvody, v čom navrhovateľ vidí protiústavnosť aktu, ktorý ústavný súd posudzuje. Pri konaní ex offo návrh a argumenty, pochopiteľne, chýbajú a nie je ani zrejmé, podľa akých princípov bude plénum ústavného súdu rozhodovať. Podľa čl. 1 a 2 Ústavy SR? Podľa druhej hlavy Ústavy SR? Bude rozhodovať podľa princípu právnej istoty, princípu spravodlivosti, princípu legitímnych očakávaní, princípu zákazu retroaktivity…?

Znenie čl. I bodu 4, ak by taká úprava mala byť funkčná, je nevyhnutné spresniť, pretože odkaz na primerané použitie postupu podľa čl. 125 Ústavy SR je nedostatočný. Právnym dôvodom, na základe ktorého bude môcť parlament prijať uznesenie o zrušení amnestie alebo milosti, je rozpor rozhodnutia prezidenta o amnestii alebo milosti s princípmi demokratického a právneho štátu. Preto aj ústavný súd musí byť obmedzený pri skúmaní uznesenia národnej rady na to, či a akým spôsobom parlament odôvodnil nesúlad rozhodnutia hlavy štátu o amnestii alebo milosti s princípmi demokratického a právneho štátu.

Po piate, ak orgán ústavodarnej moci uznesením a ústavný súd právoplatným rozhodnutím potvrdia, že prezident (v prípade udelenia amnestií aj vláda, ktorá prostredníctvom inštitútu kontrasignácie prebrala podľa čl. 102 ods. 2 Ústavy SR na seba zodpovednosť za rozhodnutie prezidenta o amnestii a aj jeho vykonania) rozhodol v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, bude niesť prezident (respektíve vláda) ďalšie politické či ústavnoprávne alebo trestnoprávne dôsledky? Má sa po konštatovaní protiústavnosti takejto amnestie či milosti povinne podať obžaloba na prezidenta (ak ide o rozhodnutie úradujúceho prezidenta) za úmyselné porušenie ústavy alebo iniciovať ľudové hlasovanie o jeho odvolaní z funkcie? Má vláda čeliť hlasovaniu o dôvere v parlamente?

Prípadná námietka, že dôvodom novely Ústavy SR je riešenie problému Mečiarových amnestií, a teda ide len o hypotetické scenáre, ktoré sa nikdy nenaplnia, je neopodstatnená. Naopak, poukazuje na základný problém vládneho návrhu, ktorý sa všeobecnou úpravou Ústavy SR snaží riešiť problematiku zrušenia amnestií z roku 1998. Každému je pritom jasné, že problém je jednorazový a aj z dôvodu zmeny Ústavy SR v roku 2001 sa už nemôže zopakovať v rovnakej podobe.

Po šieste, nevhodnosť účelového použitia všeobecnej úpravy Ústavy SR na otvorenie možnosti zrušiť 19 rokov staré rozhodnutia o udelení amnestií sa ukazuje aj v čl. I bodu 3 návrhu novely Ústavy SR: „Návrh na zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) prerokuje Národná rada Slovenskej republiky vtedy, keď o to požiada najmenej pätina jej poslancov.“  Je neprípustné, aby v právnom štáte — ak by sa už aj mala zaviesť všeobecná kontrola rozhodnutí prezidenta o udelení amnestie alebo milosti — bola možnosť podať takýto návrh v národnej rade neobmedzená bez ohľadu na to, koľko času od rozhodnutia prezidenta uplynulo.

Ak by sa, napríklad, rozhodnutie o milosti zrušilo po 10 rokoch, tak by omilostená osoba musela nastúpiť do výkonu trestu po veľmi dlhej dobe. Prípadne už vo veku, ktorý by z hľadiska základných práv a slobôd vylučoval výkon odpusteného trestu odňatia slobody. Zároveň navrhovaná právna úprava nič nehovorí o tom, ako by sa malo postupovať proti osobám, ktorých sa zrušená amnestia alebo milosť týka, v čase medzi prijatím uznesenia v národnej rade a rozhodnutím ústavného súdu o jeho ústavnosti.

Po siedme, podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.

Takzvané Mečiarove amnestie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky už 19 rokov. Nie sú prítomné žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by si vyžadovali ich zrušenie cez skrátené legislatívne konanie (zároveň, skrátené legislatívne konanie sa vzťahuje len na zákon a nedá sa z neho vyvodiť možnosť skráteného legislatívneho konania aj pre ústavný zákon. Ústava SR rozlišuje medzi zákonmi a ústavnými zákonmi, napríklad v čl. 51 ods. 1 a 2, 84 ods. 4, 93, 102 ods. 3, 127a; prezident môže vrátiť národnej rade len obyčajný zákon.).

Navyše, materiálnym dôvodom na vylúčenie skráteného legislatívneho konania je skutočnosť, že obsahom návrhu novely Ústavy SR je zásadný a ďalekosiahly zásah do koncepcie vzťahov medzi prezidentom, vládou, národnou radou a ústavným súdom. Tento zásah spočíva v obmedzení právomoci hlavy štátu udeľovať amnestie a milosti vytvorením trvalej možnosti zrušovať jeho rozhodnutia, ako aj podriadeniu rozhodnutia orgánu ústavodarnej moci povinnému preskúmaniu ústavným súdom. Taká systémová zmena sa nemôže udiať v skrátenom legislatívnom konaní.

Po ôsme, návrh novely Ústavy SR a návrh novely zákona o ústavnom súde obsahujú viaceré vecné a legislatívno-technické nedostatky, ktoré tiež potvrdzujú, že skrátené legislatívne konanie nemá v tomto prípade opodstatnenie. Ako príklad možno uviesť:

— formou rozhodnutia o zrušení amnestie alebo milosti má byť uznesenie národnej rady prijaté ústavnou väčšinou. Ide o redundantnú úpravu; v čl. 84 ods. 4 Ústavy SR je upravená možnosť prijímať ústavnou väčšinou ústavné zákony, ktoré môžu rušiť právne akty. Patria medzi ne aj rozhodnutia o udelení amnestie a individuálnej milosti;

návrh novely Ústavy SR prináša nezvyčajnú a trvalú zmenu postavenia prezidenta republiky. Priamo zvolená hlava štátu sa dostane pre prípad udelenia amnestie alebo milosti do dvojitej podriadenosti voči iným ústavným orgánom. Najprv voči národnej rade, ktorá bude oprávnená zrušovať jeho rozhodnutia, a potom voči ústavnému súdu, ktorý môže tieto rozhodnutia národnej rady potvrdiť, respektíve ani o nich nekonať a tak ich odobriť. A to dokonca bez účasti prezidenta, lebo návrh novely zákona o ústavnom súde ho nepovažuje za účastníka konania a v niektorých prípadoch ani za vedľajšieho účastníka konania;

— podľa čl. I bodu 2 § 48b ods. 6 návrhu novely zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu rozhodne o súlade uznesenia národnej rady o zrušení individuálnej milosti alebo amnestie do 60 dní odo dňa začatia konania, ak ústavný súd v tejto veci nerozhodne, konanie sa zastaví. Dôsledky takto stanovenej procesnej lehoty a jej márne uplynutie sú mimoriadne závažné. Niet takej sily, ktorá by donútila ústavný súd, aby konal a rozhodol do 60 dní. Nie je rozhodujúce, či k tomu dôjde zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov. Ale výsledkom uplynutia lehoty 60 dní bude právna fikcia, že uznesenie národnej rady o zrušení amnestie alebo milosti bolo vecne správne a toto uznesenie sa stane navždy nezmeniteľné. Bez toho, aby o tom konal ústavný súd a bez toho, aby prezident sa mohol k tomu vyjadriť (ak ústavný súd je nečinný, nekoná s nikým, ani s účastníkmi konania, ani s vedľajšími účastníkmi konania);

— účasť v konaní podľa navrhovaného čl. I bodu 2 § 48b návrhu novely zákona o ústavnom súde je upravená v príkrom rozpore s princípmi spravodlivého procesu a prístupu k súdu. Účastníkom konania má byť len národná rada. Bolo by však žiaduce,  aby účastníkom bol aj prezident, ktorý rozhodol o udelení amnestie alebo milosti. Skúma sa totiž, či vydal svoje rozhodnutie v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu, a tak má mať právo brániť svoje rozhodnutie nielen v národnej rade, ale aj pred ústavným súdom. To platí aj pre vládu, ktorá pri amnestii zodpovedá za jej vykonanie, respektíve predseda vlády za jej kontrasignáciu. Aj tu sa prejavuje problém absencie akýchkoľvek lehôt na podanie návrhu na zrušenie rozhodnutí prezidenta (kto by konal za bývalú hlavu štátu či bývalú vládu a obhajoval ich názory, keď o nich pre uplynutie času nič vedieť nemusí alebo s nimi nebude súhlasiť?);

— podľa navrhovaného čl. I bodu 2 § 48b návrhu zákona o ústavnom súde sa konanie začína bez návrhu. Nerieši sa otázka, kto bude sudcom spravodajcom a kto o ňom rozhodne? Ak niet návrhu, elektronická podateľňa nemá ako objektívne vygenerovať sudcu spravodajcu;

— čl. I bod 6 čl. 154f návrhu novely Ústavy SR upravuje prechodné ustanovenia a retroaktívne umožňuje použiť novú ústavnú úpravu aj na rozhodnutia Vladimíra Mečiara o amnestii z roku 1998, respektíve ich vybrané časti, a na jedno z rozhodnutí prezidenta Michala Kováča o udelení individuálnej milosti (svojmu synovi Michalovi Kováčovi ml.). Toto ustanovenie v kontexte navrhovanej ústavnej úpravy v čl. 86 nové písmeno i) Ústavy SR a prísneho vnímania práva vytvára odkaz na použitie takého ustanovenia Ústavy SR, ktoré v čase udelenia Mečiarových amnestií a Kováčovej milosti bolo síce súčasťou Ústavy SR, ale nie toho článku, odseku a písmena, na ktoré navrhovaný čl. 154f ods. 1 v spojení s čl. 86 nové písmeno i) odkazuje. Aj v tomto prípade by, vzhľadom na navrhované znenie novely ústavy, mohol vzniknúť interpretačný problém.

Nová kniha: Harabin. Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi

Kúpiť knihu

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie