Mečiar už Lexu prirovnal aj ku Kristovi, ich vzťah pretrval všetky skúšky
Vladimír Mečiar sa ako politik rozišiel takmer so všetkými svojimi silnými spojencami. Jedno partnerstvo je však, zdá sa, nerozbitné. Pre Ivana Lexu bol ochotný sa vzdať aj svojho poslaneckého mandátu.
Kedysi to boli mocní a nebezpeční muži. Jeden z nich, Vladimír Mečiar, bol poslancom, ministrom vnútra a neskôr trojnásobným premiérom. Dnes trávi veľa času v Dolnej Porube v Strážovských vrchoch, kde rozširuje svoje pozemky. Keď sa objaví v médiách, je to buď v podobe spokojného dôchodcu, alebo notorického obhajcu svojich činov a činov tajnej služby, ktorú riadil jeho dlhoročný podriadený.
Aj Ivan Lexa, bývalý šéf úradu vlády i Slovenskej informačnej služby (SIS) a poslanec, opustil mesto, kde kedysi robil veľký rozruch, a uchýlil sa do lona prírody nad Pezinkom. I keď sa o ňom najmä v posledných týždňoch hovorí čoraz viac, napriek pozvaniam sa do médií obhajovať nechodí. Napokon, doteraz mohol poukázať na množstvo oslobodzujúcich rozsudkov.
Oboch ľudí však možno čaká nepríjemná vec, a to rušenie amnestií, ktoré má k úspechu zrejme bližšie než všetky predchádzajúce pokusy za uplynulých takmer dvadsať rokov. V nasledujúcich dňoch uvidíme, aká veľká časť z ich bývalej moci obom pánom zostala a nakoľko ich tieň ešte straší Slovensko a jeho zákonodarný zbor.
Z úradu vlády do HZDS
Ponovembrový príbeh Vladimíra Mečiara je dobre známy. Podnikový právnik z Nemšovej, ktorý „vedel všetko“, vyhral konkurz VPN na ministra vnútra a na tento post nastúpil ešte v januári 1990. Jeho popularita vyletela prudko nahor a keď VPN vyhrala v slovenskej časti federácie voľby, Mečiar sa stal slovenským premiérom.
Konkurzom, tentokrát u Vladimíra Mečiara, prešiel aj jeho neskorší verný druh Ivan Lexa, ktorý sa stal od prvého januára 1991 šéfom úradu vlády. Vtedy dvadsaťdeväťročný absolvent chemicko-technologickej fakulty SVŠT bol synom podpredsedu poslednej komunistickej i prvej postkomunistickej slovenskej vlády Vladimíra Lexu.
Na svojom mieste sa neohrial dlho. Keď sa o niekoľko mesiacov začala Verejnosť proti násiliu rozpadať a predsedníctvo Slovenskej národnej rady odvolalo Vladimíra Mečiara z funkcie, Ivan Lexa odišiel s ním a zakladal odštiepenecké Hnutie za demokratické Slovensko.
Nepatril tu zrejme k najpopulárnejším postavám, o čom svedčí napríklad tlak podpredsedov hnutia na Mečiara, aby ho spolu s Annou Nagyovou pre intrigánstvo a pracovné chyby odstavil, či aspoň „upozadil“. Mečiar im to opakovane sľúbil – možno časom, určite po voľbách –, ale nikdy to nespravil. Naopak, v jednom momente sa tak ako v iných podobných situáciách dokonca vyhrážal, že odstúpi ako šéf HZDS a nebude ani kandidovať do parlamentu.
Musel to byť veľmi blízky vzťah, pretože v konfliktoch, kde bol sporným bodom Lexa, sa Mečiar vždy priklonil na jeho stranu, a to aj napriek tomu, že si tým odcudzil iných spoluzakladateľov hnutia, ktorí mu na rozdiel od verejnosti nie takého známeho Lexu mohli priniesť nejaké percento preferencií.
Odvolám, ale nevymenujem
Po voľbách v roku 1992, keď HZDS získalo viac ako 37 percent hlasov, sa Ivan Lexa vrátil na svoje pôsobisko na úrade vlády. Tentokrát ho však verejnosť mohla spoznať lepšie než len ako zákulisného hráča.
V televízii napríklad skritizoval vtedajšieho ministra hospodárstva a predsedu SNS Ľudovíta Černáka a ten sa o niekoľko dní z vlády porúčal. A do vtedy jedinej televízie tiež poslal neoprávnenú kontrolu, pretože vtedajší riaditeľ potrestal príliš promečiarovského redaktora.
Najviac však Ivan Lexa zaujal, keď sa ocitol v trojuholníku s Vladimírom Mečiarom a podpredsedom HZDS a neskorším prezidentom Michalom Kováčom. V čase straníckych primárok Lexa presviedčal členov HZDS, že s morálkou a odbornou spôsobilosťou Michala Kováča to nie je najlepšie, kým Mečiar ho na verejnosti podporoval. Primárky síce vyhral Roman Kováč, no v parlamente nedostal dostatok hlasov a prezidentom sa nakoniec stal Michal Kováč.
Prezidentský úrad mu síce pripravoval splnomocnenec vlády Ivan Lexa, no Kováč mu neprejavil nijakú „vďačnosť“. Naopak, keď od neho krátko po jeho zvolení Vladimír Mečiar žiadal, aby Lexu vymenoval za šéfa Slovenskej informačnej služby, Kováč odmietol. A situácia sa opakovala aj o niekoľko mesiacov, keď to Mečiar so svojím verným druhom skúsil druhýkrát a tentokrát ho navrhoval na post ministra správy a privatizácie štátneho majetku.
Dve hlavy privatizácie
Medzitým sa začal prvý vážny spor aj v samotnom HZDS. Viedol ho Mečiar s ministrom zahraničných vecí Milanom Kňažkom, ktorého predseda obvinil z porušenia straníckej disciplíny, pretože vraj nabádal členov hnutia, aby nehlasovali za Romana Kováča. Premiér chcel od prezidenta, aby ministra odvolal. Michal Kováč niekoľko dní váhal, obrátil sa na Ústavný súd s otázkou, či je to jeho povinnosť, ale napokon ešte pred nálezom Ústavného súdu a aj pod ďalšou Mečiarovou hrozbou, že rezignuje, Kňažka odvolal. No pri Lexovi prvý slovenský prezident zostával neoblomný.
Lexa o Mečiarovi, Mečiar o Lexovi
„Ja si pána Mečiara mimoriadne vážim. Aj na poslednom predstavenstve HZDS som vyhlásil, že na politickom nebi Slovenska nemá alternatívu… Považujem za šťastie osudu, že som mohol byť od januára 1991 po jeho boku.“
Ivan Lexa, 16. marca 1994
„O tom, aké vzťahy mám s pánom predsedom, alebo inými osobami, ktoré si vážim, verejne nehovorím, ani hovoriť nebudem… Som hrdý, že s ním roky spolupracujem.“
Ivan Lexa pre Pravdu, 10. februára 1999
„Vo všetkých prípadoch Lexu ste kričali vinný. To kričali aj na Krista. Dnes ho prosíme o odpustenie všetci. Kto Vám dal zmocnenie na to?“
Vladimír Mečiar, 19. 10. 2006
„Ivan Lexa je pre mňa stále mimoriadne schopným človekom, ktorý v dobe výkonu urobil fantasticky veľa, aby Slovensko uchránil pred mnohými spravodajskými hrami. Tie hrali tí, ktorí zostali ako pozostatok federálneho štátu vo vnútri novovzniknutého štátu. Aj s tými hrami, ktoré sa hrali ešte dosť dlho z Prahy po vzniku štátu.“
Vladimír Mečiar, 10. 3. 2011
Mečiar svoj výber podľa Kováča zdôvodňoval tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že asi budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje, že nikto iný ako Lexa túto robotu nemôže robiť a že „keď ju spraví, pošle ho (Mečiar) preč“. Podľa Kováča však Lexa nespĺňal predpoklady na vykonávanie funkcie a nemal ani jeho dôveru.
Naopak, Mečiar Lexovi veril. Hoci rezort napokon formálne riadil ako predseda vlády, Lexu vláda vymenovala za štátneho tajomníka a tak sa pri absencii ministra stal faktickou hlavou ministerstva on.
Už počas krátkeho obdobia medzi tým, čo vláda vyslovila dôveru Lexovi, a tým, čo parlament vyslovil nedôveru vláde, sa ukázalo, ako sa bude privatizovať v nasledujúcich rokoch.
Do privatizácie už nemali čo hovoriť banky, ktorým predovšetkým záležalo na tom, aby požičané peniaze dostali späť, ale vláda, ktorá podľa „kvality podnikateľského zámeru“ najprv rozhodla o novom majiteľovi štátneho majetku a až potom prišli k slovu banky. Alebo aj nemuseli – napríklad keď vláda priklepla systémom priameho predaja podnik privatizérovi za minimálnu sumu.
V prvých mesiacoch roku 1994 to s druhou Mečiarovou vládou nevyzeralo najlepšie. Po roku nastal druhý významný odchod poslancov z HZDS a vláda nemala v parlamente väčšinu. Času bolo síce málo, ale za posledný mesiac vláda schválila 45 privatizačných projektov. A často aj napriek neexistujúcim privatizačným projektom. A niekedy aj napriek tomu, že spoločnosti, ktoré mali podniky privatizovať, v čase vládneho rozhodnutia ešte neexistovali. A aj potom, čo už parlament vláde nedôveroval. Nepochybne sa tak dialo vďaka našej dvojici Mečiar – Lexa, teda formálnej a faktickej hlave ministerstva privatizácie.
Vymenúva vláda
Do diania sa v tom čase výrazne zapojil aj prezident Kováč, ktorý kabinet vo svojej správe o stave republiky tvrdo skritizoval. Napokon odídenci spolu s dovtedajšou opozíciou vyslovili premiérovi nedôveru. Najmä Strana demokratickej ľavice však nechcela dovládnuť do konca volebného obdobia, ktoré sa malo končiť v júni 1996, a tak sa voľby uskutočnili už na prelome septembra a októbra 1994.
HZDS predviedla obrovskú, dovtedy nevídanú kampaň, ktorá podľa vtedajších odhadov stála minimálne trojnásobok celého majetku hnutia. A to aj napriek tomu, že Ivan Lexa bol len štátnym tajomníkom a nie ministrom privatizácie.
Napriek slabým preferenciám HZDS zo začiatku roka (v januári mu výskumníci namerali 17,2-percentnú podporu), hnutie voľby vyhralo so ziskom 35 percent hlasov. A Mečiarova tretia vláda dostala Slovensko do zatiaľ najhoršieho stavu po roku 1989.
Bolo to aj vďaka tomu, že dvojica Mečiar – Lexa pokračovala vo svojej činnosti. Lenže tentokrát Lexa neprivatizoval, ale robil to, čo od neho Mečiar chcel už na začiatku roku 1993 – riadil tajnú službu. Aby obišiel prezidenta, nechal Mečiar koaličných poslancov schváliť zákon, podľa ktorého riaditeľa Slovenskej informačnej služby vymenúva vláda. Hoci premiér na verejnosti predstieral akési výberové konanie, na vláde sa o Lexovi jednoznačne vyjadril ako o najkompetentnejšom kandidátovi. Napokon, ešte ako poslanec HZDS bol niekoľko mesiacov predsedom parlamentného Osobitného kontrolného orgánu pre činnosť SIS, ktorý v tom čase kompletne obsadila koalícia.
Pomsta a tlak
Hoci činnosť SIS v rokoch 1994 – 1998, ktorá výrazne prispela k tomu, že sa o Slovensku hovorilo ako o čiernej diere Európy, mala mnoho podôb, do veľkej miery v nej šlo o spor Vladimíra Mečiara i Ivana Lexu s Michalom Kováčom. Prezident sa staval tak proti nedemokratickým excesom predsedu vlády a parlamentu, ako aj proti spočiatku neúspešnému uchádzačovi o post šéfa SIS.
Lexa mu to vracal napríklad slovami o Kováčovej nižšej výkonnosti práce a postupmi na hranici či za hranicou morálky, kam zahrnul napríklad ohováranie, prehnanú ambicióznosť a intrigánske metódy práce. Pustil sa aj do prezidentovho syna, Michala Kováča mladšieho, o ktorom naznačil, že mimoriadne úspešne podniká. Krátko po voľbách 1994 zase Lexa spolu s Oľgou Keltošovou navštívili prezidenta s výzvou, aby odstúpil.
Ešte v roku 1995, z pozície člena Osobitného kontrolného orgánu i z pozície šéfa SIS Lexa vypracoval tajnú správu, kde sa písalo, že príslušníci SIS za jeho predchodcu Vladimíra Mitra podávali prezidentovi informácie o politických stranách a ich predstaviteľoch nad rámec zákona. Koaliční poslanci potom prezidentovi „vyslovili nedôveru“, hoci nič také nemali v kompetencii.
Hoci sa to dnes môže zdať len smiešne, takisto ako v predchádzajúcich prípadoch, aj táto činnosť vyhovovala tak Lexovi, ako aj Mečiarovi. Neustálymi útokmi na Kováča sa mu jednak mstili za neposlušnosť a viac či menej silný odpor proti ich činnosti a tiež na neho vyvíjali tlak, aby sa stiahol či rovno odstúpil. Vrchol tejto snahy nastal už o štyri a pol mesiaca po tom, ako vláda vymenovala Lexu za riaditeľa SIS.
Užitočný Lexovi
Posledný augustový deň 1995 niekto zavliekol prezidentovho syna do rakúskeho Hainburgu. Rakúsky súd i prví slovenskí vyšetrovatelia konštatovali, že na únose sa podieľali štátne orgány, respektíve tajná služba. Bratislavská krajská prokuratúra v roku 2000 v obžalobe konštatovala, že Lexa vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu lebo spolu s dvanástimi inými ľuďmi spoločným konaním s ďalšími osobami zavliekli človeka do cudziny a spáchali tento čin ako členovia organizovanej skupiny.
Mečiar sa však snažil, ako mohol. Ako napísal Marián Leško, z ktorého novinového seriálu Tandem Mečiar – Lexa: O vzniku a fungovaní politickej symbiózy vyššieho typu tento článok do značnej miery vychádza: „Až do augusta 1995 sa Vladimír Mečiar staral hlavne o to, ako mu môže byť Lexa užitočný. Od zavlečenia prezidentovho syna sa musel starať o iné – ako môže byť užitočný on Lexovi.“
Od prvého dňa premiér šíril historky o samoúnose, na jedného vyšetrovateľa, Petra Vačoka, podal trestné oznámenie, Mečiarov minister vnútra Ľudovít Hudek prisľúbil Lexovi kopnúť vyšetrovateľa do g.. a tak ďalej a tak podobne.
Medzitým v Bratislave vybuchlo auto s príslušníkom SIS Róbertom Remiášom a jeho kolega a priateľ Oskar Fegyveres musel utiecť do zahraničia. Mimochodom, o tom, že existuje viac preukázaných skutočností, ktoré potvrdzujú podozrenie, že v pozadí Remiášovej smrti bola SIS, hovorila aj správa o činnosti tajnej služby, ktorú v roku 1999 predniesol jej nový riaditeľ Vladimír Mitro.
Ako všetky podozrenia dopadli, azda ani netreba písať: v máji 1996 bol vyšetrovací spis uložený pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania.
Dobrovoľne či z donútenia
Mečiarov vrcholný výkon v otázke ochrany Ivana Lexu (a zrejme aj seba samého) však prišiel až v roku 1998. Keďže 2. marca skončilo prvé funkčné obdobie prvého prezidenta Slovenskej republiky a keďže parlament do toho dňa nezvolil Kováčovho nástupcu, bolo jasné, že prezidentské právomoci prejdú na vládu a parlament, teda do rúk HZDS. Preto už 3. marca Mečiar udelil páchateľom skutku amnestiu, čo bol hanebný čin, ktorého dôsledky a snahu o nápravu sledujeme dodnes.
Druhé Mečiarovo rozhodnutie už nebolo také rýchle, no jeho symbolika bola jasná. Mesiac po voľbách v roku 1998, keď už bolo isté, že víťazné HZDS nebude zostavovať ďalšiu vládu, Vladimír Mečiar zložil poslanecký sľub a vzápätí sa vzdal mandátu v prospech Ivana Lexu.
Miklós Duray z SMK vtedy povedal, že bol zvedavý, či to Mečiar spraví, a pridal otázku, ktorej rozlúštenie asi zostane len medzi bývalým premiérom a bývalým šéfom SIS: „Nie som si však istý, či sa vzdal preto, aby mohol dobrovoľne ponúknuť miesto pánovi Lexovi, alebo či ho k tom donútil pán Lexa.“
Pánovi Lexovi však poslanecká imunita nestačila a neskôr utiekol do Južnej Afriky, kde ho v roku 2002 zadržali a priviedli na Slovensko. Postupne povyhrával všetky spory, ktoré súd mohol skúmať, vyšla mu kniha o tom, ako sa k nemu Slovenská republika nespravodlivo správala, stal sa svojho druhu celebritou, no do vlastnej obhajoby sa veľmi nepúšťal.
Nie tak jeho nadriadený, ktorý sa do parlamentu predsa len vrátil a zotrval tam až do roku 2010. Pri jednom z pokusov o zrušenie amnestií v roku 2006 prirovnal Lexu ku Kristovi, na ktorého tiež kričali, že je vinný, a povedal: „Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená, že žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste táraji, gágaji a pre mňa prďúsi.“
Slovensko zrejme čaká jedna z posledných, ak nie úplne posledná možnosť zistiť, či tu predsa len vyše dvadsať rokov netára niekto iný.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
