Denník N

Cesta Roberta Fica do dejín

Vladimír Mečiar. Foto N – Vladimír Šimíček
Vladimír Mečiar. Foto N – Vladimír Šimíček

Nemáme istotu, že premiér amnestie zrušiť naozaj chce, no čím ďalej, tým viac máme dôvodov veriť, že sa tak stane a my budeme pri tom, ako sa píšu dejiny.

Na úvod sa dohodnime, že platí: Ak Fico presadí zrušenie Mečiarových amnestií, tak vstúpi do dejín. Uznajme, že je to najväčší žetón v tejto hre. A odhliadnime od toho, že sa tam dostane so sebazaprením, a tiež, že on sám týmto spôsobom zrejme vôbec nerozmýšľa.

Historické postavy bežne neuvažujú v historických kategóriách, všimol si pri skúmaní dejín filozof Hegel a myšlienku rozviedol takto: „Jednotlivec, sledujúc iba svoje súkromné záujmy, vytvára omnoho viac, než pôvodne zamýšľal. Ani len o tom netuší a realizuje zákonitosť dejín, postrkuje chod dejín vpred.“

Z povahy historického kompromisu vyplýva, že nepatrí iba súčasníkom, ale hlavne budúcemu publiku, ktoré sa obvykle nestará o detaily. Ak by som bol Robertom Ficom, tak by ma v tejto súvislosti zaujímalo nanajvýš to, že ma v historických knihách budú spomínať pred Mikulášom Dzurindom (v kapitole o mečiarizme) a bude sa tam o mne písať v dobrom (ako o politikovi, ktorý otvoril cestu spravodlivosti).

Teraz dve otázky a odpovede pre tých, ktorí si myslia, že z Ficovej strany ide o nečistú hru: Čo riskuje, ak budú amnestie zrušené? Nič. A čo môže získať? Miesto v dejinách. Ešte inak, ak je to naozaj pasca, tak prečo by ju postavil tak, že do nej do dvoch mesiacov sám spadne? Ak amnestie Ústavný súd stopne, tak to Fica politicky oslabí aj medzi vlastnými.

Aj napriek tomu mu stále mnohí neveria, lebo vedia, že toto nie je jeho štýl. Kvôli nejakým dejinám sa odrazu tak vehementne oprieť do zrušenia amnestií, čo doteraz odmietal. A tak uznajme, že na tom Heglovi asi niečo bude, a vyjasnime si, aké súkromné záujmy tu Robert Fico sleduje. Čo ho na tejto operácii najviac baví?

Zrejme len to, čo vždy: mocensko-politické otázky. Je ich tu viacero, z nich dve hlavné sú: ako z opozície spraviť štatistov a ako získať dôvod robiť zle prezidentovi (kvôli nevymenovaniu sudcov na Ústavný súd). Pripravme sa, že vetu „prezident hrubo porušuje ústavu“ budeme v najbližšom období počuť veľmi často.

Pokračujeme v úvahe o mieste Roberta Fica v dejinách. Najdôležitejšie v tejto súvislosti bude odcloniť argument „populizmu a oportunizmu“ a nájsť nejaké iné vysvetlenie, ktoré zdôrazní, že sa do dejín nedostal cez „právny suterén“, čo aj doteraz konzistentne odmietal.

Rozloženie zodpovednosti

A tu ho máme, to vysvetlenie tvorí podstatu vládneho návrhu: Fico vymyslel procedúru na rozloženie zodpovednosti medzi parlament a Ústavný súd. Amnestie zruší parlament a súlad s ústavou potvrdí Ústavný súd. Pozoruhodné je, že dosvedčiť to bude vedieť aj mlčaním.

Robert Fico bude hovoriť, že zväčšil demokraciu a nespreneveril sa princípom práva. My mu uznáme, že ostal konzistentný vo svojej pozícii rigidného právneho pozitivistu. On na prípadnú námietku o oportunizme povie, že až teraz mu napadla koncovka na Ústavnom súde a za to pred niektorými budúcimi historikmi získa bod k dobru, keď napíšu, že túto otázku vyriešil inovatívne. (Na opozičný návrh, aj spor s prezidentom sa v dejinách zabudne.)

Bude sa pri tom argumentovať napríklad takto: Nastoliť historický zmier a spravodlivosť nestačí len smerom dozadu. Hrubá čiara nefunguje. Z minulosti sa musíme poučiť. A preto sa vymyslela procedúra, aby spravodlivosť zvíťazila, lebo skutočná spravodlivosť funguje vždy obojsmerne.

Ak amnestie rušíme, tak musíme upraviť postup pre každý podobný prípad, ak by nastal v budúcnosti (čo je odpoveď na argument sudcu Šamka a zároveň chiméra, lebo kompetenciu abolície prezidentovi zrušili ešte v roku 2001).

V diskusii by sme mohli Ficovi ďalej uznať, že je progresivista, keď odmieta metódu „na hrubú dieru hrubá záplata“, keď nemyslí iba dozadu, ale aj dopredu. Mečiarove amnestie boli svinstvo, to vie každý. Otázka môže znieť, či je lepšie za tým všetkým spraviť hrubú čiaru, alebo sa s nimi v právnom systéme naučiť žiť?

Našli sa štyri dôvody a bonus navyše: zrušením Mečiarových amnestií Robert Fico otvorí cestu spravodlivosti, vstúpi do dejín, vysmeje sa opozícii a môže robiť zle prezidentovi. A ako bonus vtelí historickej pamäti cez zmeny v ústavnom poriadku odkaz: nikdy viac nemorálne amnestie.

A niektorí si tu možno spomenú na slávnu scénu z filmu Pacho, hybský zbojník:
„Na kone!“
„Však nijaké nemáme.“
„Tak utekajme!“

Jedinou úlohou opozície v tejto situácii je postarať sa, aby o tom rozhodli hlasy demokratov, nie fašistov. Lídri opozície stále váhajú a rozhodnutie nechávajú na Jána Budaja.

Čo spraví Ján Budaj?

V rozhovore s Karolom Sudorom z roku 2008 zaujal Ján Budaj tvrdeniami, že Václav Havel urobil počas revolúcie tajné dohody s komunistami. Mal na mysli povestné stretnutie Havla s Mariánom Čalfom, ktoré sa za dnes dobre známych okolností tajne uskutočnilo v piatok 15. decembra 1989. Na tomto stretnutí predstavil Marián Čalfa Havlovi procedúru, ako sa môže do dvoch týždňov stať prezidentom. Aj sa tak stalo. Fakt, že Václav Havel pristúpil na historický kompromis s Čalfom, tvorí jadro Budajovej kritiky Havla.

Je to dôležité, preto si na záver skúsme spresniť odhad cez túto historickú analógiu. Zvolenie Havla za prezidenta bolo, podobne ako bude zrušenie amnestií, historickou udalosťou (odlišnou len čo do stupňa, nie čo do typu). Podobná je tiež dynamika oboch situácií – Fico je akčný, ako kedysi Čalfa, vymyslel procedúru. Ján Budaj je reakčný, ako kedysi Havel, neostáva mu iba súhlasiť. Havel Čalfovi uveril a dopadlo to dobre, stal sa prezidentom. Dokáže dnes Ján Budaj uveriť Ficovi a pomôže mu tak dostať sa do dejín? A ak áno, mal by vziať späť svoju kritiku Havla?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie