Denník N

Ako nás zmenil spisovateľ Terry Pratchett

Foto: TASR/AP
Foto: TASR/AP

Vo farebných knihách Terryho Pratchetta sa predávala literárna živá voda. Stačil jediný glg a všetko bolo iné.

Obyčajná prestávka na strednej škole v polovici deväťdesiatych rokov. Chcel som si odskočiť, nič nenasvedčovalo tomu, že sa mi cestou na malú poprehadzuje život. Nepreháňam, počas desaťminútovky ohraničenej plechovým zvonením sa toho môže zmeniť prekvapivo veľa. Pred jazykovou učebňou som stretol kamaráta Laca, s ktorým sme mali spoločné záujmy – obaja sme hrávali Doom, nový trhák na poli počítačových hier.

„Mám parádnu knihu,“ hovorí a máva tenkou brožúrkou. „Mohla by sa ti páčiť.“

„O čom je?“ pýtam sa nedôverčivo, lebo farebná obálka pôsobí dosť divoko. Aby ste rozumeli, od revolúcie síce ubehlo zo päť rokov, ale jasné farby (na oblečení, knihách, kdekoľvek) sú nám, odchovancom sivosti, stále podozrivé.

„Je to o mágoch, Neviditeľnej univerzite a živej truhlici so stovkami nožičiek,“ vymenúva Laco, oči mu svietia nadšením.

Strelená kombinácia, úplne absurdná. Dnes, o vyše dvadsať rokov neskôr, je u nás literatúry štartujúcej fantáziu a slobodu myslenia dostatok, lenže vtedy…

„Živá truhlica so stovkami nožičiek?“ pýtam sa s úsmevom, bizarná predstava ma nevdojak pobaví.

„Jasné,“ pritakáva ako skúsený veterán. „Ale hlavne je to bohovsky napísané.“

„Ukáž,“ načiahnem sa, chytím knihu (cítim, aká je ošúchaná, určite išla z ruky do ruky) a otvorím.

Ovanie ma dovtedy neznáma vôňa, do tváre mi vybuchne nový svet, nová paradigma. Hýri farbami, dýcham v nej iný vzduch, je plná neobvyklých uhlov a perspektív.

O pár minút sa vrátim do triedy. Nikto si nevšimne, že počas prestávky medzi dejepisom a hospodárskou geografiou na mne chlapík sediaci kdesi v Británii vykonal diaľkovú a bezdotykovú transplantáciu očí aj celej hlavy.

Foto: Flickr/Ruth_W
Foto: Flickr/Ruth_W

Jediná povinná literatúra

Zohnať nielen nového, ale akéhokoľvek Pratchetta (také kódové označenie sa používalo) nebolo len tak. Šťastlivci v Bratislave či v Prahe to mali jednoduchšie, ale aj oni si občas museli vystáť poriadne dlhé rady. Najmä, keď české vydavateľstvo Talpress vydalo pratchettovskú novinku.

Máme nového Pratchetta! Hlásali transparenty vyvesené čo najvyššie nad knižné výklady.

Mánia. Potterovský ošiaľ, čo vypukol o pár rokov neskôr, bol iba slabučká ozvena. Nie masívnosťou, ani množstvom reklám a humbugu okolo. Kašľať na nepodstatné hlúposti. Vo farebných brožúrkach s magickým menom Terry Pratchett sa predávala literárna živá voda. Stačil jediný glg a všetko bolo iné. Vedeli o tom iba zasvätenci, ale správa sa rýchlo šírila.

„Nový život, bez zveličovania,“ šepkali si nadšenci pri spikleneckých výmenách ukoristených výtlačkov.

Tie nanešťastie nemali pevnú väzbu, takže sa rozsýpali už pri desiatom – jedenástom čítaní. A životný cyklus Pratchettovej knihy prvej generácie sa pri desiatom – jedenástom čítaní iba začínal.

„Mám ešte jeden, ale musíš prísť zajtra do desiatej, inak posúvam ďalšiemu,“ udelil mi rozhrešenie spriatelený kníhkupec, ktorého som atakoval v jeho súkromnom byte.

„Výtlačok nového Pratchetta? Ráno do desiatej? Žiadny problém, vďaka!“ žiarim nadšením a až neskôr premýšľam, čo urobím s polročnou písomkou zo slovenčiny, ktorá ma čaká na ďalší deň o 9:30.

Pravda, niektoré povinnosti a priority sa nedajú obísť, takže sa nedalo nič robiť.
Bol som tam, slovenčinárka aj s písomkou museli počkať. Až do konca strednej školy som si predpísal iba jedinú povinnú literatúru.

Moju pozornosť si bez možnosti storna rezervovala živá truhlica so stovkami nožičiek, nešikovný čarodej Mrakoplaš, Esme Zlopočasná, Smrť (ten Smrť), barbar Cohen, krysí Smrť, členovia mestskej hliadky, knihovník orangutan, nebezpečný predavač hot-dogov a desiatky ďalších postáv oživujúcich najpodivnejší zo všetkých svetov.

Foto: Flickr/Steve James
Foto: Flickr/Steve James

Smiech & brutálne pravdy

Bacha, žiadne psychedelické blúznenie! Nedajte sa zmiasť povrchným pohľadom. Zemeplocha očaruje farbami, nespútanou fantáziou a obrazmi vymykajúcimi sa bežnej predstavivosti. Stvoril ju predsa ozajstný pramág. (Takto príhodne Jan Kantůrek preložil Pratchettovo označenie supermága najvyššej kategórie.)

Zároveň však každá kniha zo série obsahuje tie najtvrdšie, najpragmatickejšie a krištáľovo jasne formulované pravdy o ľudskom údele, živote aj smrti. Sir Terry nebol iba milý bradatý chlapík, občas v knihách aj hlasno kričal, naštvane vyrevoval svoje sladkobôľne zistenia; krutosť, neznášanlivosť a zaslepenosť ho dostávali do vývrtky.

Nejde tu o ľahké témy, vonkoncom nie – náboženská neznášanlivosť, vojnová mašinéria, odživotnenie, radikalizácia, ohýbanie pravdy, rozpad spoločnosti, povaha reality i ľudského vedomia, finančníctvo aj evolúcia. Shakespearovská dráma, zlí a krvilační elfovia, či neopísateľné Veci z podzemných rozmerov…

Pri čítaní jednej stránky sa smejete, od rehotu vám tečú slzy, zvíjate sa od smiechu. Komické fantasy, dokonalý hrejivý humor. Pri čítaní ďalšej vás ovalí brutálna a nemilosrdne formulovaná pravda, až sartrovsky mučivý sylogizmus, ktorý vás bude mátať ešte niekoľko dní, ba týždňov.

Pratchettovky obsahujú kondenzovanú ľudskosť, rýdzu humanitu, nie však coelhovský nasladlý derivát, ale hutnú, zemitú a nie vždy navoňanú človečinu. Zvýrazňujú častý rozdiel medzi tým, čo ľudia chcú, a čo naozaj potrebujú.

Píše sa v nich o Zemeploche (som stará škola, poslovenčeným prekladom som neprivykol), svojbytnom svete, ktorý možno ani nie je pokriveným zrkadlom nášho časopriestoru. Ostré existenciálne pravdy, prchavosť čarovných okamihov, ich nečakaný zrod i zánik; či krehkosť ľudského, trollieho, trpasličieho aj vílieho bytia sú univerzálne. Sir Terry pomedzi riadky šepká, že každodenná ľudská skúsenosť, banálnosť zdanlivej obyčajnosti, ukrýva zašifrovaný jazyk na komunikáciu naprieč všetkými svetmi a rasami, aké dokáže imaginácia obsiahnuť. Dobro je určené tým, čo robíte, nie tým, ku komu sa modlíte.

Pri čítaní sa smejete, plačete, tŕpnete od napätia i súcitu – či už s ľuďmi, hovoriacim psom alebo truhlicou s tisíckami nôžok. Kondenzovaný život so svojou plnosťou, protikladmi, prchavosťou aj absurditou. Každá Terryho kniha je samostatným bytím, novým svetom vytvoreným mocným pramágom pomocou ôsmich prvotných zaklínadiel.

Dvere do čiernej púšte

Matrixácky Morfeus s modrou a červenou tabletkou sa oneskoril o pekných pár rokov. Všetci, čo zažili prvú vlnu pratchettoviek, vedia, ako vyzerá ozajstná brána z matrixu. Väčšinou nie je príliš hrubá, ale ani tenká. Nemusí mať pevnú väzbu, ponáša sa na lacný paperback. Papier, z ktorého je vyrobená, vydáva zvláštnu vôňu aj špecifický šuchot – asi taktiež nepatrí k najdrahším. Obálka býva bláznivo pomaľovaná a plná podivných postavičiek, ktoré sú zachytené pri ešte podivnejších činnostiach. Podstata je však v inom – nesie meno Terry Pratchett. Označenia ako šaman, čarodej alebo kúzelník by boli príliš banálne. Supermág alebo pramág je oveľa výstižnejšie.

Okrem iného nás naučil, že detskou vierou v neexistujúce bytosti, ako sú víly či mytologické stvorenia, sa vychovávame veriť aj vo väčšie netelesné entity, ktoré samy osebe taktiež objektívne neexistujú, no napriek tomu ich potrebujeme – spravodlivosť, dobro či férovosť. Lebo pokiaľ ich nestvoríme a neudržiavame práve našou vierou v ich existenciu, rýchlo zaniknú a zanechajú nás stratených v studenom odživotnenom vesmíre.

Sir Terry nestvoril iba Zemeplochu, odkryl aj tajomstvo oktarína – záhadnej farby mágie, ktorú musí objaviť každý sám za seba. Pratchettove knihy vyhriate ľudským teplom vedú čitateľa k tomu, aby uvidel vlastné oktarínum, ôsmu farbu spektra. Keď ju raz zazrie, jeho svet sa zmení. Navždy. Nepribudnú iba stovky nových odtieňov, ale aj nová hĺbka a tisícky nečakaných uhlov pohľadu. Objaví sa možnosť vyskladať si unikátny svet, odlišný od Zemeplochy i nášho guľatého sveta, vyvstane možnosť rozšíriť multiverzum o ďalšie stvorenie. Dar od majstra Pratchetta, ktorý včera prešiel dverami do čiernej púšte.

Teraz najčítanejšie