Denník N

Dielo týždňa: Bazovský si zvolil samotu, keď ho odmietali a nechápali

Miloš Alexander Bazovský: Samota. Tempera na papieri, 1949–1952. OGD
Miloš Alexander Bazovský: Samota. Tempera na papieri, 1949–1952. OGD

V čase socializmu uprednostňoval vo svojej tvorbe emócie, za čo ho režim potrestal. Svoje diela potom vymieňal za jedlo alebo ich predával hlboko pod cenu.

Zem je premočená od posledného snehu. Stromy sa ešte úplne nerozhodli, či majú dôverovať slnku, že mrazy sa skončili. Sivomodrá obloha je  stále varovaním, že sa môže ešte ochladiť. Avšak slnko, žlté a okrúhle, má v celej maľbe jasnú prevahu. Akoby oznamovalo, že prišla jar. Tá začína dňom jarnej rovnodennosti, ktorý tento rok pripadol na 20. marca.

Miloš Alexander Bazovský túto maľbu nenazval podľa ročného obdobia, ale pomenoval ju Samota. Vyjadril ňou zvláštnu melanchóliu začiatku jari, jej drsnosť a zároveň baladickosť. Nepotreboval na to žiadne dramatické gestá, stačili mu dva domy, pole, pár stromov a slnko.

Jednoduchosti sa držal aj pri ostatných svojich dielach. Keď napríklad maľoval dolinu, zobrazil ju vďaka vrchom v diaľke. Pri námestí do jeho stredu postavil mladý pár a zaň ukryl niekoľko budov.

Dolinu, Námestie a Samotu si rovnako ako ostatné Bazovského diela možno pozrieť na Webe umenia.

Poézia a nálada

Slovenský maliar nepotreboval všetko vysvetľovať, stačilo to naznačiť – ukryť vrchy za hmlu, dedinu za kopce. Ani pri postavách sa nedržal všetkých detailov. Detvana namaľoval bez jedného oka, drotára bez úst a okopávačke zas nedal žiadnu tvár. Napriek tomu sú pri každej osobe rozoznateľné ľudské pocity – smútok, bolesť, únava či radosť.

Keď zas maľoval krajinu, vyberal si rázovité časti Slovenska – Turiec, Liptov, Oravu aj Horehronie, ktoré dobre poznal. Nezostal však len pri ich dominantách, všímal si skryté a zabudnuté miesta, a potom ich premietal do svojich diel.

Bazovský bol príkladom ateliérového maliara. Všetko podstatné a rozhodujúce v jeho tvorbe vznikalo premyslenými kombináciami toho, čo videl na potulkách po Slovensku.

„Často si farby vymyslím, obraz maľujem, ako sa povie, z ,hlavyʻ,“ hovoril. Jeho cieľom potom nebolo verne premaľovať tvar a priestor, ale zachytiť náladu a poéziu krajiny.

To, čo iní vnímali ako každodennosť a všednosť, on podával výnimočne, akoby nanovo a zakaždým inak.

„Obraz mi je  vystihnutím pravdy. Všetko, čo tu vidíte, to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť,“ povedal. „Pot sedliackej roboty, neútešnosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov… Hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu, jeho interiér a nie povrch.“

Pre Bazovského tvorbu sú dôležité farby, ktorými budoval dynamiku a emotívnosť sveta. Farby nanášal širokým ťahom štetcov, ktorým nielen opisoval zobrazené predmety, ale ich rovno utváral a skladal.

Nepoužíval ich len ako prostriedok na určenie hraníc, či pevných tvarov. Farby boli hlavne zdrojom napätia a často dokonca pochmúrnosti. V diele Samota je modrá farba oblohy v kontraste s čiernymi strechami domov, rovnako ako žlté slnko je protikladom k fialovému poľu.

Tajomstvo a samota

Bazovského svet bol zrozumiteľný a jednoznačný, hoci niektoré prvky nechal zámerne skryté. Bol to jeho spôsob – niečo vyzdvihnúť, a tým iné potlačiť, dokresliť, znejasniť.

Držal sa však racionality a neprekračoval hranice. Preto je v diele Samota rozoznateľný dom, rovnako ako plot, či stromy.

Na prelome 40. a 50. rokov, keď vzniklo aj vybrané dielo, sa v Bazovského tvorbe začali zvláštnym spôsobom spájať dve línie moderného maliarstva. Jedna vychádzala z fauvistov, od ktorých prebral farebnosť. Tá je viditeľná v jasne žltom slnku na sivomodrej oblohe, či kríku rovnakej farby v strede diela.

Z druhej línie, ktorú reprezentuje napríklad Paul Cézanne, si zas požičal stavebnosť a štýlovú disciplínu, ktorá ovplyvnila rozloženie domov, okolitých stromov a nakoniec celú zobrazenú krajinu.

Práve spojenie týchto dvoch línií dodáva  Bazovského tvorbe zvláštnu výnimočnosť. Realitu totiž nechcel kopírovať, či nanovo vytvárať, ale len odhaliť jej tajomstvo.

„Každý umelec musí nájsť svoj osobitý výraz, lebo len tak je súci niečo hodnotné stvoriť,“ uviedol. „Mne sa mnohí maliari páčia a obdivujem ich dielo, ale napodobňovať ich nechcem. Lebo ani podnety, ktoré determinujú moju tvorbu, nie sú tie isté ako tých tam.“

A nakoniec tu bola samota, podľa ktorej pomenoval najmenej osem svojich diel. Vybrané dielo bolo jedno z prvých a vzťahuje sa na obdobie, keď sa stretol s odmietaním a neporozumením. Mohla za to jeho snaha pokračovať vo svojom maliarskom vývoji, skúšať nové veci a v čase socializmu vniesť do umenia emócie.

Režim mal však inú predstavu, preto ho vysťahovali z martinského ateliéru. Keď sa znechutený utiahol na Oravu, maľoval obrazy, ktoré vymieňal za jedlo alebo ich predával hlboko pod cenu.

Potom ho Komunistická strana ostro kritizovala v denníku Pravda, čo ho zlomilo a prenasledovalo do konca života. Odmietal návštevy, neodpovedal na listy a pracoval už len sporadicky, predovšetkým s motívom samoty.

Do svojej smrti však miloval umenie, veď aj v poslednom svojom skicári jasne uviedol: „Iba najväčšia láska k umeniu ma drží ešte na tomto svete, pre ľudí by som sa už dávno zmárnil.“

Miloš Alexander Bazovský (11.januára 1899, Turany – 15. decembra 1968 Trenčín)

Patrí k najvýznamnejším a najznámejším osobnostiam slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, po návrate si zriadil skromný ateliér v Turanoch a vystavoval na strednom Slovensku.

Magdaléna Robinsonová: Miloš Bazovský. Portrét. Zdroj – Web umenia
Magdaléna Robinsonová: Miloš Bazovský. Portrét. Zdroj – Web umenia

Orientoval sa na národné témy a motívy, nie však v monumentálnej, ale komornejšej podobe. Uplatňoval pri tom baladickosť, intímnosť a neskôr dramatickosť.

Do Turian sa k nemu v roku 1929 presťahoval Ján Alexy a začali spolu maľovať. V roku 1930 absolvoval so Zoltánom Palugyayom študijnú cestu do Francúzska, Nemecka a Švajčiarska, počas ktorej sa zoznámili s dielami svetovej moderny. V Paríži absolvovali večerný kurz aktu na súkromnej škole v Grand Chaumière.

V tom istom roku začala trojica Bazovský, Palugyay a Alexy spoločne maľovať a vystavovať. V roku 1931 sa s Alexym nasťahovali do nového ateliéru v Martine a ďalej vystavovali.

Po skončení vojny sa na krátky čas dočkal uznania, v roku 1950 kúpila jeho obrazy novozaložená Slovenská národná galéria. Po vyhlásení doktríny socialistického realizmu však zostal nepochopený a na umeleckú scénu sa vrátil až v roku 1953.

Vystavoval na bienále v Benátkach, v São Paulo či na Výstave československého výtvarného umenia v Helsinkách. Na začiatku 60. rokov sa presťahoval do Trenčína, kde rok po jeho smrti vznikla Oblastná galéria Miloša Alexandra Bazovského.

Hlavné zdroje: 

Klára Kubíková, Danica Lovišková: Miloš Alexander Bazovský 1899 – 1968 (2008)
Ján Abelovský: Miloš Alexander Bazovský (1999)
Karol Vaculík: Miloš Alexander Bazovský (1969)
Zdenka Volavková-Skořepová: O sebe a o svojom diele (1968)

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie