Masaryk je hollywoodsky film – v dobrom aj v zlom

Film Masaryk vyprevádza do našich kín česká kauza, keď pre kalkul producentov životopis politika triumfoval na Českých levoch, ale nebol ešte v kinách. Viedlo to až k absurdite, že rekordných dvanásť levov išlo snímke, ktorú takmer nikto nevidel.

Vo výpočte paradoxov môžeme pritom pokračovať. Remeselne „namakané“ dielo kričí ambíciou byť svetové, rozumieť mu však môžu len Slováci a Česi. Ponúka sa zlomyseľné prirovnanie k predvojnovej konferencii v Mníchove, o ktorej film hovorí.

Ak bol osud Československa ukradnutý vtedajším zahraničným veľmociam, prečo by mal nad tou dávnou traumou vzdychať dnešný divák vo Francúzsku, v Británii či USA?

Aj doma si producenti uplietli na seba bič. Tým, že filmu vybavili pokútny štart v malom kine, aby mali na papieri premiéru pred koncom roka, a potom ho nepustili do širokej distribúcie, vyšponovali očakávania.

Vytvorili auru najočakávanejšej udalosti sezóny, ktorá bude absolútnou bombou. Ale čo ak nebude? Čo ak je to „iba“ dobrý film?

Jedno snímke neupriete: náramný cit pre detail. Keď Masaryk pri klavíri šnupe lajnu ko­kaínu, tak to nie je biela krieda, ale prášok namiešaný v laboratóriu, nech sypkosťou najvernejšie pripomína drogu. Škoda, že film nie je taký pedantný pri zobrazení dejín.

Dobrým testom tolerancie ohýbania histórie je znenie textu oficiálnej nóty, ktorú československý diplomat a politik adresoval britskému ministerskému predsedovi Chamberlainovi pred mníchovskou konferenciu. Odmietol v nej Hitlerove nároky na Sudety a napísal, že „Národ svätého Václava, Jana Husa a Tomáša Masaryka nebude národom otrokov!“

Výrok nie je anekdotou, ktorú mohla skresliť pamäť aktérov. Má písomnú podobu a presný dátum: 25. 9. 1938. Vo filme však zaznie v inej podobe, keď spomína národ „svätého Václava, Tomáša Masaryka a Milana Rastislava Štefánika“.

Mohol to byť pokus pridať do príbehu slovenský moment, ktorý v ňom – okrem postavy Masarykovej sekretárky Boženky (Emília Vášáryová) a nedôležitej figúry predsedu vlády Milana Hodžu – skutočne chýba. Nad snímkou však nechal pachuť otázky, kde sú hranice umeleckej licencie a či možno prepisovať písomné pramene.

Je to pritom trochu škoda, lebo iné rozhodnutia tvorcom filmu vyšli. Život Jana Masaryka by vydal na mnohodielny televízny seriál. Záhadná je aj jeho smrť, ktorú uspokojivo nevysvetlili doterajšie vyšetrovania v rokoch 1948, 1968–69, 1992 a 2004.

Zobraziť vo filme tragický pád ministra zahraničia z okna Černínskeho paláca by zaváňalo senzáciou a bulvárom a chtiac či nechtiac by sa muselo prikloniť k jednej verzii udalostí, ktoré nie sú uzavreté.

Tvorcovia sa tomu šťastne vyhli, ukazujú iba pozadie Mníchova a roky 1937–39. Od príbehu Masaryka, ktorý sa skončil tragicky, nás odstrihnú pri momente dočasného happyendu, nádychu pred ďalším kolom zápasu.

Mníchov by bol lepší

Keby toho vynechali ešte viac (Masarykove bohémske výčiny, osudové ženy, nedoložený kokai­nizmus a psychické problémy), mohol vzniknúť procedurálny politický triler, ktorý by sa nevolal Masaryk, ale Mníchov – možno by to bolo dokonca aj lepšie. Sympatické totiž je, že film pozadie udalostí nezjednodušuje.

Diplomaciu za Mníchovom ukazuje v jej dobovej zložitosti, orientáciu v nej nijako neuľahčuje, až sa divák nepodkutý v dejepise v deji ľahko stráca. Súdiac podľa recenzií sa v ňom stráca aj zahraničné publikum, ktorému splýva Mníchov, rozpad republiky a začiatok vojny, nehovoriac o početných flashbackoch a retrospektívach, keď príbeh prešľapuje okolo Mníchova a strihá medzi Prahou, Londýnom a USA.

To všetko však pripravený divák môže vnímať ako plus. A vidí to zabalené do nádherných obrazov. Masaryk je veľkolepý film. Veľkolepejší než Lidice či snímka Ve stínu, chce diváka ohurovať remeslom a spracovaním na vysokej úrovni.

Miestami to pôsobí viac hollywoodsky než samotný Hollywood: osem rôznych uhlov kamery pri banálnom dialógu je zbytočne opulentných. Ani to však nie je hlavný problém filmu.

Problémom je scenár, ktorý pri detailoch funguje, zlyháva však ako celok, možno preto, že je dielom dvoch rozdielnych scenáristov, ktorých delí generačná medzera: Petr Kolečko má 32, Alex Koenigsmark 68 rokov.

Výsledok tak neustále kolíše medzi politickým trilerom a príbehom hrdinu, ktorý – zacitujme komentár z internetu – „nie je ľudsky presvedčivý ani dramaticky uspokojivý“.

Scenár pritom nespája Masarykovu duševnú labilitu s diplomaciou inak ako tak, že je z jej výsledkov nešťastný. Neprepája ich spôsobom, ktorý by ukázal vplyv choroby na jeho politické úsilie a rozhodnutia.

Mix rôznych situácií

Ešte viac však snímka mätie selektívnym ohýbaním dejín. Určite ich plošne nezjednodušuje, neskresľuje ani nebulvarizuje.

Problém je, že zatiaľ čo na jednom mieste je poctivá, až priveľmi pedantná, inde k dejinám trestuhodne pristupuje, ako keby boli z gumy. Scenár snímky je bojiskom rôznych vzťahov k historickej realite.

Miešajú sa situácie, ktoré sú doložené, zmysluplne ozvláštnené (mocnosti sa dohodli na Mníchove, aj keď nie vo vrtuľníku), nedoložené, hoci pravdepodobné (Beneš, ktorý nahovára Masaryka do exilovej vlády), zmysluplne domyslené (po Mníchove Masaryk na istý čas zmizol v USA a pobyt v liečebni má svoj význam v príbehu), až po scény, ktoré sú nepravdepodobné, domyslené ne­korektne (kokaín bol v Masarykových kruhoch rozšírený, ale robiť z neho kokainistu je za hranicou), prípadne je doložené, že sa takto nestali (vzťah Masaryk-Beneš, alebo výrok o národe otrokov).

Film tak nie je dokonalou učebnicou dejepisu, ale ani strhujúcim trilerom pre diváka bez záujmu o dejiny. Tak ho aspoň zaujme ten kokaín. Že sa šnupal v politike dávno.