Na káve s prvým ruským „extrémistom“
Vladimíra odsúdili, lebo zdieľal článok o tom, že Sovietsky zväz pred druhou svetovou vojnou spolupracoval s Nemeckom.
Zapaľuje si jednu od druhej a rozpráva tak rýchlo, že mu chvíľami nie je rozumieť. Možno je to mojou zerodovanou ruštinou, veď ako často sa asi dostanem k niekoľkohodinovému rozhovoru s Rusom z Uralu. Vladimír Luzgin však má názory, ktoré z východných gubernií moc nebývajú počuť, a za debatu stojí. Aj ho v Perme po zásluhe potrestali a teraz čaká v Česku na politický azyl.
Sedeli sme v Kostelci nad Orlicí v jeho obľúbenom bare na námestí, kde ho už čašníčka z diaľky zdravila. A to v miestnom zariadení pre azylantov žije ešte len štvrtý mesiac. Pricestoval ako turista, ale s jasným úmyslom. Doma v Perme ho nechceli zatvoriť do väzenia, ani sa nebál o svoj život, len nechcel zaplatiť pokutu 200-tisíc rubľov (2500 eur). „Nezaplatil som, ani nezaplatím,“ hovorí rezolútne nakrátko ostrihaný tridsiatnik v koženkovej bunde.
Pokutu dostal za to, že na blogu zdieľal článok o tom, že pred druhou svetovou vojnou Sovietsky zväz spolupracoval s Nemeckom a že na začiatku vojny napadol Poľsko. Ešte mu priťažilo, že mal v škole z dejepisu dvojku, takže musel vedieť, čo robí. Tiež neskrýval svoje kritické názory na obsadenie Krymu a na ruskú účasť vo vojne na Donbase. Dobre si je vedomý dôsledkov a pridáva k dobru moderné ruské príslovie. „Keď sa nezaujímaš o politiku, politika sa nezaujíma o teba.“
Vladimír pritom nie je opozičný politik, ani historik, vysokú ani strednú školu neštudoval. Je obyčajný autolakovač z ďalekého Uralu. Aj tak však možno jeho slová tesať do kameňa. „Odchýlil som sa od oficiálnej straníckej línie.“ Jeho prípad je výnimočný azda len tým, že bol ako prvý Rus súdený podľa nového protiextrémistického zákona. Spomínaný text zdieľal v decembri 2014 a odsúdili ho až vlani v lete, takže Vladimír rozhodne nekalkuloval s tým, že požiada o azyl.
Vladimír hovorí, že pozná zopár ľudí v Perme, ktorí majú podobné názory, nie je ich však veľa. Ani o nich, ani o svojej rodine však hovoriť nechce. Zbytočne by im vraj škodil. Mlčí aj o ďalších Rusoch, ktorí v zariadení žiadajú o azyl. Je opatrný a ide na trh len so svojou kožou. Počíta s tým, že domov sa len tak nepozrie, ak teda vôbec. „Česko som si vybral, pretože tu mám niekoľko známych. Chcem sa stať občanom Európskej únie.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
