Podpaľači pravdy: Lož môže zvíťaziť vo voľbách, ale to neznamená, že pravdu porazí

Najväčším nebezpečenstvom nie sú ruskí trollovia, ale naši vlastní politici a my sami, lebo sme prestali rozoznávať lož a považovať ju za problém.

Foto – Fotolia

S týždenným pokusom začal Gary Shteyngart v stredu. V piatok mal situáciu ešte pod kontrolou, keď si prvú vodku nalial až k obedu. V nedeľu ju do seba kopol už pri raňajkách a v pondelok volal svojmu psychiatrovi. Tomu bolo hneď všetko jasné. „Ocitli ste sa vo virtuálnom detstve,“ povedal Garymu. „Máte pocit regresie.“

Gary je americký spisovateľ, ktorý sa narodil v Rusku, ale ešte v predškolskom veku emigroval s rodičmi koncom 70. rokov do USA. Pred dvoma rokmi sa nechal prehovoriť redakciou New York Times, aby strávil týžden v izbe hotela Four Seasons v New Yorku s jediným zadaním: sledovať od rána do večera ruskú televíziu. Svoj pobyt skončil Gary úľavnou vetou: „Opäť som emigroval z Ruska. Prostým vypnutím diaľkového ovládača.“

Nemohol tušiť, že o dva roky neskôr, po mesiaci vlády Donalda Trumpa, napíše na Twitter: „Kto by si bol pomyslel, že sa ocitneme v Sovietskom zväze sedemdesiatych rokov?“

Psychiater by Garymu možno vysvetlil, že sa opäť vracia do sveta svojho detstva, z ktorého však tentoraz niet kam emigrovať, pretože Rusko ho dobehlo aj v Amerike. Preto ten pocit regresie, ktorý Gary vyjadruje zdesenou otázkou: „Vyrastal som v negatívnej utópii. Je mi súdené v nej aj zomrieť?“

Únava z demokracie

Aj ja som, rovnako ako Gary, vyrastal v komunizme, v negatívnej utópii založenej na všeobecne zdieľanej lži. A rovnako ako Garymu, aj mne občas príde na um otázka, či nám je naozaj súdené zopakovať si tú šialenú dobu, keď lož bola normou.

Dnes prevláda predstava, že ľudia v komunizme dokázali rozoznať verejnú lož režimu od svojej súkromnej pravdy, ale ja si myslím, že spätne podliehame ilúzii o nás samotných. Roky som žil medzi robotníkmi, ktorí nemali čo stratiť, ale nespomínam si, že by sa rozprávali o tom, ako režim klame – a nebolo to zo strachu pred udavačmi. Nehovorili o tejto lži – rovnako ako drvivá väčšina ľudí – z jedného prostého dôvodu: oni ju totiž prijali ako pravdu. Bola to pravda o ich živote, ktorý nemal alternatívu. Zdieľali lož, pretože bola súčasťou ich skutočného a jediného sveta, kým „život v pravde“ považovali za číre bláznovstvo, nereálny svet pre zopár romantikov.

Až vtedy, keď režim zoslabol a na horizonte sa črtala reálna alternatíva, ktorú ponúkala západná demokracia, sa ľudia začali búriť. Nebola to však ani tak túžba po pravde, pod váhou ktorej sa režim zrútil. V oveľa vyššej miere ho porazila túžba ľudí po slobode, čo však nie je to isté. Túto slobodu ponúkala západná demokracia, v ktorej je dovolené beztrestne hovoriť pravdu, ale rovnako beztrestne aj klamať.

Rozdiel medzi diktatúrou a liberálnou demokraciou však spočíva v spoločenskej dohode, že napriek slobode klamať je jej univerzálnym tmelom úcta k pravde. A tá je chápaná v osvietenskom ponímaní, ktoré vyžaduje súlad medzi slovom a skutočnosťou. Politik, ktorý bol usvedčený z klamstva, obvykle končil vo verejnej funkcii, novinár, ktorý napísal vymyslenú reportáž, dostal okamžitého padáka.

Tento tmel sa dnes so šokujúcou rýchlosťou rozpadáva, a to na naozaj nečakaných miestach: lož nevládne len v tradičných kremeľských baštách, ale dokázala už vypudiť Britániu z Európskej únie a najnovšie dobyla aj Biely dom. Nevieme, či liberálna demokracia dokáže toto víťazné ťaženie lži prežiť, nevieme, či bude stačiť, že Facebook a Google zavádzajú nástroje na odhaľovanie lži a európske vlády pripravujú obranu proti ruským dezinformáciám. To je síce chvályhodné, lenže táto obrana vychádza z presvedčenia, že do verejného priestoru je možné vrátiť onú úctu k pravde prostým odhalením lži.

Je však celkom možné, že sme sa ocitli v situácii, keď taká obrana nebude fungovať. Dôvodom môže byť to, že spoločenská dohoda prestáva platiť a príliš veľa ľudí už pravdu nechce počuť. Môžeme obviňovať rozsievačov lží na sociálnych sieťach, Trumpov tím, ktorý pomocou umelej inteligencie mapuje emócie ľudí a potom ich cielene bičuje, môžeme obviňovať konšpiračné weby a ruskú propagandu, ale musíme si položiť otázku, či by všetky tieto zlé úmysly mohli mať taký úspech, ak by na ne neexistovala spoločenská objednávka.

Čo ak je to tak, že ľudia dnes protestujú proti pravde liberálnej demokracie z rovnakého dôvodu, ako keď sa búrili proti lži komunistického režimu – jednoducho preto, lebo už majú plné zuby života, ktorý neponúka žiadnu alternatívu?

Je možné, že už majú plné zuby tých, ktorí im tvrdia, že triáda liberálnej demokracie, trhovej ekonomiky a globalizácie je tým najlepším z možných svetov a že občasné zlyhania sú prijateľnou cenou či dokonca nevyhnutnou lekciou na ceste za zlepšením. Čo ak je to tak, že v očiach mnohých ľudí sú tieto zlyhania, naopak, dôkazom skazenosti samotného systému: od vojny v Iraku (zlyhanie demokracie) cez finančnú krízu (krach trhovej ekonomiky) až po migračnú krízu a rast nerovnosti (vina globalizácie)?

Požiar

Prečo sa títo ľudia nebúrili skôr? Pretože táto triáda bola desiatky rokov ich jediným skutočným svetom, ku ktorému neexistovala žiadna predstaviteľná alternatíva. Tá sa však v posledných rokoch začína črtať.

Touto alternatívou je svet oslobodený od diktátu pravdy v jej osvietenskom poňatí, je to svet „alternatívnych faktov“. Takúto alternatívu ponúka Rusko, ktoré neprešlo érou osvietenstva a slovami Putinovho ideológa Aleksandra Dugina nám odkazuje: „Pravda je vecou viery. Fakty sú to, čomu verí väčšina.“

Gary Shteyngart má právom pocit déja vu, pretože Donald Trump rusifikuje americkú politiku aj verejnosť, keď sústavne klame a zároveň hovorí: „Verte mi!“ A jeho voliči mu vášnivo veria, zdieľajú s ním svoju vlastnú pravdu, aj keď je to podľa meradiel liberálnej demokracie lož.

Až raz bude západná civilizácia počítať škody, ktoré na nej napáchal dnešný svetový požiar spaľujúci pravdu, bude si možno klásť otázku, ako bolo možné, že toľko ľudí verilo luhárom a že sa našlo toľko tých, ktorí hrešili proti pravde.

Vysvetlenie môže byť jednoduché a pochádzať z prekvapivých končín. Ako je známe, lesné požiare sú najničivejšie v tých krajinách, ktoré sa im najviac snažia predchádzať. Na istý čas sa im to síce podarí, potom však vyrastie veľmi veľa dreva, ktoré sa stane výdatným palivom pre náhodný, o to však väčší požiar.

S liberálnou demokraciou to môže byť podobne. Od druhej svetovej vojny sa snažila predchádzať požiarom – zákonmi o osvienčimskej lži, politickou korektnosťou, sociálnym štátom, integráciou štátov v Európskej únii a tak ďalej. Darilo sa jej to natoľko, že podpaľači, ktorí medzi nami žili vždy, ale dnes našli odvahu vytiahnuť zápalky a škrtať na verejnosti, toho majú na zapálenie odrazu hrozne veľa – prebujnené demokratické inštitúcie a pravidlá chytajú oheň od seba navzájom a horí všetko naraz.

Do dejín tak vojde napríklad podpaľač Paul Horner, ktorý si výrobou falošných správ na Facebooku zarobí mesačne desaťtisíc dolárov a mal veľký vplyv na volilčov pred voľbou amerického prezidenta (bol napríklad autorom slávneho hoaxu, že členovia populárnej sekty amišov volia Trumpa). Po voľbách povedal denníku Washington Post: „Robil som si žarty, ale Trumpovi voliči uveria čomukoľvek. Je to desivé.“

Alebo ten mladý muž v Macedónsku, ktorý poslal do sveta hoax, že pápež si želá Trumpovo víťazstvo, a túto lož si prečítali alebo zdieľali milióny Američanov. Osemnásťročný mladík z mesta Veles si vypúšťaním hoaxov zarobil vlani na jeseň cez reklamu na Facebooku a Googli 16-tisíc dolárov. Teraz je mierne vydesený: „Americké voľby vyhral blázon, ktorý možno rozpúta tretiu svetovú vojnu,“ povedal pre server Wired.

Podpaľači

Ten mladík teraz možno ľutuje, že škrtol zápalkou, lenže on ani Paul Horner nie sú pre pravdu tou najväčšou hrozbou. Skutoční podpaľači majú v rukách namiesto zápaliek plameňomety a mieria nimi na samotný pilier modernej civilizácie: na tradičné nezávislé médiá.

Ak majú súčasní populisti, fašisti či nacionalisti niečo spoločné, tak potom je to ich nenávisť voči novinárom, ktorých nazývajú „nepriateľmi ľudu“ (Trump), „skorumpovanou pakážou“ (Babiš), „špinavými prostitútkami“ (Fico) – a ďalších citátov aj ich autorov je možné dodať plným priehrštím.

Väčšinou ide o reprezentantov mnohokrát usvedčených – práve vďaka týmto médiám – z klamstva, lenže už prestalo platiť staré pravidlo, že politik v západnej demokracii je za svoju lož potrestaný odchodom z funkcie. Naopak, sami títo klamári nahlas a vytrvalo obviňujú médiá zo lži, čo vyzerá ako perverzná obrana.

Je to však oveľa horšie. Je to cielený útok podľa vzoru, ktorý tentoraz nepochádza z Ruska (tam nikdy neexistovali slobodné médiá, takže nebolo na čo útočiť). Je to náš vlastný vynález a vošiel do dejín pod pojmom „Lügenpresse“ (lžitlač). Zrodil sa v Nemecku dávno pred Hitlerom, až on však z tohto pojmu urobil zbraň hromadného ničenia pravdy a demokracie. Mnohí súčasní politici idú v jeho stopách bez ohľadu na to, či si to uvedomujú, alebo nie.

Hrozba, že nezávislé médiá tento sústredený útok politikov neprežijú, má dvojakú podobu. Na jednej strane sa ocitajú v nemožnej situácii, keď by sa mali brániť proti útokom politikov, čím sa však spreneveria svojmu poslaniu, ktorým je informovať o politikoch nestranne. Nechať sa vtiahnuť do osobného súboja o pravdu a česť je pre médiá ako začať od chvosta požierať seba samy, hrozí to zničením ich podstaty a zmyslu.

Médiá fungujú na Západe najmenej sto rokov ako služobníci úcty k pravde, ony sú tým tmelom liberálnej demokracie. Populisti a ich voliči im môžu túto funkciu uprieť a povedať, že o ich služby už nemajú záujem, existuje však oprávnená nádej, že, ako nedávno povedal Bill Gates, ľudia sa „vrátia k pravde“. Kým sa tak stane, je povinnosťou médií prežiť, aby ju mohli chrániť a zachovávať k nej úctu.

Lenže to je presne to, čoho sa populisti najrôznejšieho razenia obávajú, preto len čo sa dostanú k moci, snažia sa nezávislé médiá zničiť. Vďaka slobode prejavu sa luhári dostanú k moci, vzápätí túto slobodu zrušia a pravdu zakážu. Tento príbeh poznáme z našich vlastných dejín aj z dnešného Maďarska a je to druhá podoba onej hrozby.

Klamať nie je hriech

Viem, že v tomto texte pracujem s pojmom pravda a lož spôsobom, ktorý by mohol vyvolávať dojem, že som si istý svojou schopnosťou jedno od druhého spoľahlivo rozoznávať. Nie je to tak a často pochybujem dokonca aj o svojej vlastnej pravde. Napriek tomu práve éra osvietenstva, ktorá zrodila vedu, nám poskytuje istý návod. Je to úcta k faktom a dôkazom, ktoré nemajú alternatívu.

Na tejto úcte vyrástla naša civilizácia s kvalitou ľudského života, aký nemá v dejinách obdobu. Bez tejto úcty k pravde by tiež nevznikli technológie potrebné na existenciu sociálnych sietí, ktoré dnes – aký paradox – túto úctu zabíjajú.

Ako teda rozoznávať lož a ako sa proti nej brániť? V biblickom Desatore je hriechom len krivé svedectvo voči blížnemu svojmu, samotná lož však nie. Aj preto si myslím, že – akokoľvek ju považujem za veľkého nepriateľa – by bolo nezmyslom lož zakazovať či trestať. Správnou obranou je napríklad nový typ aktivizmu, ktorý označuje falošné správy poletujúce naším digitálnym vesmírom.

Ale ako poznám, čo je lož a ktorá je tá nebezpečná? Na to dokonca nepotrebujete ani poznať pravdu, pretože lož má dnes jedno jasné poznávacie znamenie: kvapká z nej nenávisť.

Gary Shteyngart sa obáva, že negatívna utópia a lož môžu v Amerike zvíťaziť a táto hrozba visí aj nad Európou. Chápem ho, ale jeho obavu nezdieľam. Prvú polovicu života som prežil v nadvláde lži komunistického režimu, tú druhú žijem v slobodnom systéme, kde pravda a lož zvádzajú otvorený a dramatický súboj.

V tej prvej polovici som ľudí, ktorí uctievali pravdu, poznal takmer všetkých osobne. V tej druhej pozorujem jav, ktorý by som po tejto skúsenosti vôbec nepredvídal: počet ľudí odhodlaných mať pravdu nielen v úcte, ale ju aj brániť neustále dramaticky narastá. Iste, lož môže zvíťaziť vo voľbách, ale to neznamená, že pravdu porazí. Jej obrancov je totiž viac, než si myslíte.

Medzi Slovákmi - kniha od tohto autoraobchod.dennikn.sk

Hoaxy a propaganda

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |