Denník N

Martin Poliačik: Opätky som pred Sulíkom rozhodne nezrazil

Martin Poliačik. Foto - archív SaS
Martin Poliačik. Foto – archív SaS

Či niečo pôsobí ponižujúco, je jedno. Po troch dňoch situáciu strávim, tvrdí poslanec SaS.

MARTIN POLIAČIK sa narodil v roku 1980 v Považskej Bystrici, vyštudoval Filozofickú fakultu Trnavskej univerzity. Desať rokov tancoval a spieval vo folklórnom súbore, neskôr pracoval ako výkonný riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie a personalista. V roku 2007 odišiel do Anglicka, kde robil osobného asistenta ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím, potom do Peru, kde sa zaujímal o šamanizmus. Po návrate sa zamestnal ako učiteľ, od roku 2010 je poslancom parlamentu za stranu Sloboda a Solidarita.

O jeho odchode zo strany SaS sa hovorí už dlho. Miesto toho sa nedávno stal členom jej vedenia, pričom za neho hlasoval aj jeho dlhodobý kritik – predseda Richard Sulík.

Koľkokrát ste za posledné roky uvažovali o odchode zo strany?

Určite boli minimálne dva momenty, keď som už bol postavený na čiare. Obvykle sa tak stalo po prečítaní si nejakého statusu alebo blogu. Vtedy som si hovoril, že na moje vnímanie a akceptáciu je toho už veľa.

Máte na mysli blogy a statusy predsedu Sulíka?

Väčšinou áno.

Vo februári Sulík pre postoj.sk povedal, že ste uleteli, lebo vítanie migrantov a všetko, čo hlásate o islame a multikulturalizme, k SaS nepatrí. Vaše názory sa vraj tak vzdialili od programu strany v tejto oblasti, že sa to s ňou už nezlučuje. Dodal, že váš vplyv na politiku SaS nie je veľký. Bolo v tom jasné posolstvo – je mu jedno, či odídete, trápiť ho to nebude.

Paradoxne vtedy som pocit, že by som mal zo strany odísť, nemal. Tento typ vyjadrení mi totiž v zásade neprekáža, lebo vypovedá len o vzťahu a ten je vždy modelovateľný. Veci, ktoré sa týkajú vzťahov, prehryznem veľmi ľahko, lebo sa s nimi dá pracovať.

Akú emóciu ste mali, keď Sulík na Facebooku zdieľal článok, v ktorom vás urážali?

Zamrzelo ma to.

Čo je za tým, že to dokážete opakovane vydržať a povedať si, že ešte má zmysel ostať? Lebo skôr či neskôr prídu zase ďalšie Sulíkove statusy a vyjadrenia.

Zle rámcujete situáciu, lebo Sulíka som si nevzal za manžela, nežijeme spolu v jednej domácnosti a svet sa netočí okolo toho, či mi ráno pripraví raňajky alebo večer pomasíruje nohy.

Spolu sme pracovali na vybudovaní niečoho, čo je dnes stranou, obaja sme pritom predstaviteľmi silnej značky. Voličom, ktorí potrebujú, aby sa dal tento štát do poriadku, je šumafuk, ako sa správam ja k Sulíkovi a ako on ku mne.

Chcú vidieť výsledky, preto nie je dôležité, či niekto zdieľa články, kde niekoho urážajú. Aspoň do chvíle, kým to nepresiahne únosnú mieru. Nejde tu teda o mňa, lebo nad to všetko sa dokážem ľahko povzniesť, ale výhradne o to, či ešte stojíme za rovnakým myšlienkovým svetom. A ja si myslím, že stojíme.

Nemyslím si, že zle rámcujem situáciu. Sulík nie je váš manžel, ale istú úroveň, tobôž pred voličmi, musí mať aj komunikácia medzi kolegami v strane. Realita je taká, že Sulík vás verejne opakovane ponižuje a uráža, prípadne sa vás nezastane, keď má. A naozaj si nie som istý, že zdieľate rovnaké myšlienky. Kým vy ste obrazne povedané slniečkar, on má bližšie k Borisovi Kollárovi.

Aj jedno, aj druhé označenie je výsledkom niekedy zbytočnej polarizácie. Zo SaS neodchádzam, lebo nemám rád jednoduché riešenia. Keby mi niekto povedal, že ani nemám skúšať dostať sa do republikovej rady strany, akurát mi „nakopne“ baterky a motiváciu. Vtedy zo seba vytiahnem maximum a prekážku prekonám.

Vzťah so Sulíkom je teda pre mňa obrovská škola, niekedy sebaovládania, inokedy chápania, pričom to celé vnímam ako tréning. Na to je tá situácia fantastická.

V politike nemáte čo trénovať, ale ťahať za jeden povraz a pracovať v prospech občana.

To je pravda, ale vzájomne sa to nevylučuje. Čím viac „vycepujem“ vlastnú disciplínu a schopnosť vnímať aj negatívne emócie, teda celú škálu možného správania sa vo vnútri strany, tým lepšie budem pripravený na to, keď mi to bude robiť koaličný partner.

Martin Poliačik. Foto - archív SaS
Martin Poliačik. Foto – archív SaS

Prečo veríte, že Sulík hlasoval za vašu funkciu v republikovej rade nezištne a úprimne? Čo ak si len uvedomuje, že po Mihálovi by mu ďalší odchod známeho mena neprospel, lebo by sa v agende a preferenciách mohol naháňať už len s Kotlebom a Kollárom? Vy totiž na stranu stále viažete časť voličov, ktorá odmieta hnednutie. Čo ak sa teda Sulík rozhodol pragmaticky, lebo vás ešte potrebuje?

Ale to mi je jedno. Povedal, že ho presvedčil môj príhovor na kongrese, a ja nemám dôvod mu to neveriť. Poznám ho dlho a viem, že umožňuje presadzovania aj takých názorov, s ktorými nemusí plne súhlasiť. Navyše jeho motivácia pre mňa nie je dôležitá. Dôležitejšia je jeho ochota spolupracovať. A tú budem nieže vyžadovať, ale aj očakávať na konkrétnych veciach.

Straníkom som v tom príhovore jasne sľúbil, že budem akýmsi vyrovnávajúcim faktorom. To chcem dodržať, pričom očakávam aj Sulíkovu spoluprácu.

Bude s vami spolupracovať ten, ktorý vás ponížil tým, že vás odstavil z funkcie tímlídra pre školstvo? Použil pritom zvláštny argument – že sa príliš venujete aj iným veciam. Kde beriete nádej?

Som chronický optimista. Svoj negatívny názor na odstavenie z funkcie tímlídra pre školstvo som vyjadril v danom čase. Dnes je však situácia iná v tom, že som si od členov strany vypýtal mandát na nejaký typ pôsobenia a dostal som ho.

Nie som teda okrajový solitér, ktorý pôsobí uleteným dojmom, ale platný člen vedenia strany, ktorý od kolegov dostal poverenie vyrovnávať napätie.

Opakujem – či niečo pôsobí ponižujúco, je jedno. Vždy je to otázka možno troch dní, po ktorých situáciu strávim. Prekážalo by mi, keby týmto rozhodnutím tím SaS pre školstvo utrpel, to sa však nestalo.

Keď chcel Jozef Mihál kandidovať na predsedu, Sulík urobil taktický manéver, aby ho od toho odradil. Nakoniec zo strany odišiel, pričom jasne povedal, že s takým šéfom to jednoducho nejde. Dlho sa hovorí aj o vašom odchode, tak aby to bolo jasné – rokovali ste už s inými subjektmi?

Nie, nerokoval som s nikým o ničom. Že však v iných subjektoch sú aj mne názorovo blízki ľudia, viete rovnako dobre ako väčšina vašich kolegov.

Debatovali ste s ľuďmi z Progresívneho Slovenska?

To, že sa s niekým stretnem a rozprávam, nič neznamená. S ľuďmi z Progresívneho Slovenska sa stretávam pravidelne, lebo sa pohybujeme po tých istých trajektóriách.

Bavili ste sa aj o prechode k nim?

Nie. A ak, zväčša to bolo na úrovni humorných poznámok. Seriózne to nerozoberáme.

Mihál bol zakladajúcim členom strany. Nech bol akýkoľvek, nik nemohol spochybniť, že je odborník na svoju agendu. Adekvátnu náhradu nemáte. Ako ste vnímali jeho odchod?

Bol som smutný, lebo som ten proces videl veľmi zblízka. Mrzelo ma, že sa nepodarilo urobiť dohodu všetkých zúčastnených strán tak, aby neodišiel. Čo sa adekvátnej náhrady týka, Jozef má v SaS minimálne jedného odchovanca, Petra Cmoreja, ktorý má potenciál dorásť do jeho formátu.

Prečo má Sulík taký problém dohodnúť sa s čo len trochu silnejšími typmi a akceptuje len nosičov vody?

To nie je pravda.

S Mihálom sa nedohodol, s vami takmer tiež nie, Nicholsonovej budúcnosť v strane je tiež otázna, s Miškovom, Kollárom, Krajcerom či Chrenom sa nedohodol už dávnejšie.

Áno, ale v strane je stále dosť pomerne silných osobností, s ktorými spolupracovať vie.

Nemyslel som ľudí ako Galko, ktorí s ním súhlasia takmer vo všetkom.

Tak hej, ale líder sa niekedy musí prejaviť tým, že sa snaží presadzovať svoju predstavu, ako má strana vyzerať. Na to má ako predseda mandát od voličov. Ja by som bol rád, že ak už máme iné predstavy, bude sa hľadať aspoň rozumný stred. Otázne je, či sa to teraz po reštarte na kongrese podarí.

Ako môže dlhodobo pokojne pracovať strana, keď sa rozchádzajú ciele jej silných tvárí? Vy s Nicholsonovou chcete niečo iné ako Sulík s Galkom.

Ani to nie je pravda.

Krásne sa to dá ukázať nielen na postoji k utečencom.

Spomeňte si, ako som sa dostal do strany. Bol som tvorcom jej programu a väčšina z neho platí dodnes. Ak by sme teda šli aj po témach, ktoré nie sú také horúce a vytŕčajú, videli by ste obrovskú zhodu všetkých zúčastnených.

Až potom je tam pár otázok, ktoré sú dôležité, nezhodneme sa v nich a mali by byť predmetom poctivej vnútrostraníckej diskusie. V pomere k ostatným veciam je to však len okraj, hoci aj ten bude potrebovať utrasenie. 

Martin Poliačik. Foto - archív SaS
Martin Poliačik. Foto – archív SaS

Viacerí ľudia mi pre vás zaslali otázku, že na nich pôsobíte tak, akoby vám viac záležalo na poslaneckom plate než na nejakých princípoch. Vysvetľujú to tým, že inak by ste na seba Sulíka toľko kydať nenechali.

Mne to pripadá vtipné, lebo keby som nebol v politike, zarábal by som zrejme viac.

Pred vstupom do politiky ste boli učiteľ, takže možno ani nie.

To je síce pravda, ale ťažiskom mojej práce bolo kritické myslenie, ktoré začína byť na Slovensku taký nedostatkový tovar, že keby som sa mu venoval v komerčnej sfére, bohato ma uživí. To sa môžete spoľahnúť.

Dôkazom, že od SaS závislý nie som, je aj to, že nejakým spôsobom zriem a nemám problém povedať svoj názor. Keby som to potreboval, môžem v politike skončiť už zajtra.

Všeličo však dokážete prehltnúť. Napríklad aj to, keď vás Boris Kollár verejne uráža, že stačí, aby zavolal Sulíkovi, a vy vraj ako vždy zrazíte opätky. Faktom je, že vždy, keď vás kritizoval Sulík, ustúpili ste.

Kedy sa niečo také stalo naposledy?

Nedávno po rozhovore Sulíka pre postoj.sk. Tam vám oznámil, že so svojimi názormi do strany nepatríte. Predtým vás odstavil z funkcie tímlídra.

Situáciu, keď v krátkom čase väčšinu členov strany, ktorí vidia svet podobne ako Sulík, oslovím natoľko, že sa z prvého miesta dostanem do jej vedenia, v žiadnom prípade nepovažujem za „cuknutie“.

Keď Sulík naznačoval, že môžete ísť, ste o tom, že budete v republikovej rade, nevedeli.

Ale robil som všetko pre to, aby sa to stalo. Môžeme fungovať buď na prvej signálnej a v strane si pinkať veci tak, aby to novinárov bavilo, alebo sa venovať serióznej práci. Zvolil som si to druhé.

Výsledkom bolo, že som aj na predsedu strany zapôsobil natoľko, až mi dal svoj hlas. A je mi jedno, či z vypočítavosti, alebo z úprimného záujmu. Rozhodne o mne nemožno povedať, že som zrazil opätky.

Pred poslednými voľbami strana dávala akcent na ekonomické témy, podľa toho aj vyzeralo usporiadanie kandidátky. Ostatné témy šli do úzadia. Problém je, že vašu vlajkovú loď – odvodový bonus – rozbombardoval bloger Marian Jánoš, ktorý poukázal na chyby vo výpočtoch. Hovorí o miliardovej chybe. Sulík na to nereaguje a vyhovára sa, že čaká na aktuálne čísla, hoci ich na vyvrátenie Jánošových tvrdení nepotrebuje.

Nie je to pravda. Odvodový bonus nikto nerozbombardoval. Očakávam výpočty, ktoré dokážu opak toho, čo píše pán Jánoš.

Ak vyberáte hodnoty z nejakého intervalu, ktoré potom dopĺňate do výpočtu, vždy sa na základe niektorých kritérií niekam na tom intervale dostanete. Tak sa môže stať aj to, že vám uletí výsledok. Bloger Jánoš poukázal len na to, ale systém samotný nijakým spôsobom nerozbil.

Odvodový bonus je z hľadiska výmeny peňazí medzi občanom a štátom vysoko efektívny a z ponúkaných alternatív ako jediný vytvára lineárny prechod medzi závislosťou od štátu k tomu, že človek pracuje.

Systém zároveň odbremeňuje od byrokracie spojenej s množstvom výnimiek. Tohto sa pán bloger, pri všetkej úcte k nemu, ani nedotkol. Koncept ani výstavbu systému teda nenabúral.

Nabúral ho tým, že Sulík vraj pri výpočte používal nesprávne čísla. Výhodnosť toho, čo nám roky predkladal ako mantru, sa stratila. Navyše je zvláštne, ak na chyby príde bloger, a nie autor.

Nevychádzate zo správnych informácií.

Vychádzam z článkov Mariana Jánoša, ktoré Sulík doteraz nevyvrátil.

Tie články sú založené na výpočtoch, ktoré sú až v tretej časti odvodového bonusu. Jánoš spochybnil iba to, či je ten koncept naozaj rozpočtovo neutrálny, nie jeho funkčnosť.

Čítali ste všetky články, ktoré k tomu napísal? Lebo ten tretí je o ďalších závažných metodických nedostatkoch.

Čítal som ten prvý, ostatné som nevidel. Počkajme si však na to, kým si autori nájdu čas, aby všetko postupne vyvrátili. Verím, že sa tak stane, hodnoťme až potom. Môj doterajší dojem je, že sa našlo pár chýb, čo však neznamená, že systém sám osebe je nepoužiteľný.

Podstatné je iné – predseda strany, ktorého usvedčujú z chýb v jeho vlajkovej agende, to mesiace ignoruje a čaká na čísla, čo na vyvrátenie blogerových argumentov nepotrebuje. Nemôže povedať, že na to nemá čas, overenie Jánošových tvrdení musí byť pre Sulíka záležitosť chvíle.  

Opísal som vám svoje vnímanie situácie a na ňom sa nič nemení. Na stole je oprávnená kritika, čakám na odpoveď. Či je patričné alebo nepatričné komunikovať to zo strany predsedu takto, sa treba pýtať Sulíka.

On už na to reagoval. Pýtam sa na váš subjektívny názor, či je jeho postup v poriadku.

Pre mňa bude dôležitý výsledok.

Aj keď príde o pol roka, o rok, o päť rokov?

Príde, keď sa kompletne celý odvodový bonus prepočíta. Ak by som vedel, koľko je na tom práce, a ak by som poznal motiváciu Richarda Sulíka, povedal by som, čo si o tom myslím. Lenže nemám dosť informácií.

Ak nemá čas, lebo robí na niečom inom, dám mu čas, aby to vysvetlil. Voľby sú o tri roky, dovtedy budeme mať jasno, aká je pozícia odvodového bonusu v programe SaS. 

Martin Poliačik. Foto - archív SaS
Martin Poliačik. Foto – archív SaS

Máte ambíciu nahradiť raz Sulíka na čele strany?

Mám 36 rokov.

Ivan Mikloš mal 31 rokov a bol ministrom privatizácie.

Sulík mal 40 rokov, keď zakladal stranu. V živote sa mi obvykle darilo vždy až vtedy, keď som veci robil dlho. Rád sa totiž obzerám a pomaličky učím. Nie som orientovaný na ciele, ale na proces. A kým ma proces baví, napĺňanie osobných cieľov príliš neriešim.

Pohrávať sa s myšlienkou budúceho líderstva preto pre mňa teraz môže byť akurát tak mentálnym cvičením, ale že by som podnikal kroky, aby som raz niekoho vystriedal, to fakt nie.

V SaS ostávate, lebo chcete presadiť dobré veci. Je však náročné spomenúť si, že by sa z vašej zásadnej agendy nejaké podarili.

To sa dá povedať o takmer každom opozičnom politikovi.

Neboli ste iba v opozícii.

Keď sme boli vo vláde, najmä vďaka mojej aktivite sa zachránili centrá voľného času.

To nebola vaša ťažisková agenda.

A čo ňou bolo?

Dekriminalizácia marihuany a registrované partnerstvá.

S tým som začal byť výraznejšie spájaný až od roku 2012. Za Radičovej vlády som bol predsa vo výbore pre vzdelávanie a v ústavnoprávnom výbore. Témy týkajúce sa osobných slobôd sme vtedy, bohužiaľ, utopili hneď na začiatku.

Bola to síce chyba, ale nebola to primárne moja agenda, na to sme mali tímlídra Stana Fořta. Strážili to teda iní ľudia. Ja som k tým témam dorástol až začiatkom druhej Ficovej vlády.

V auguste 2012 ste mi pre Sme povedali: „Dekriminalizácia marihuany a registrované partnerstvá boli vypichnuté ako symbolické témy, a tak som im venoval najviac energie.“ Museli ste myslieť minulosť.

Áno, ale nie vzdialenú. Šlo o obdobie po páde Radičovej vlády.

Tak inak – čo ste v politike presadili? Nedá sa stále argumentovať tým, že ste v opozícii, napríklad Beblavý presadil užitočné veci aj odtiaľ.

Triedy s menším počtom žiakov ako sedemnásť, ktoré sú na približne stovke stredných škôl, napríklad na konzervatóriách, fungujú len vďaka môjmu pozmeňovaciemu návrhu v školskom zákone.

Ďalšia vec?

(ticho) Nedávno mi prešiel zákon proti množiteľom psov. Prezident ho síce vrátil parlamentu, bolo to však už blízko. Musel by som si pootvárať zoznamy toho, čo sa podarilo, niekde to mám napísané.

Nie je toho veľa.

Prepáčte, ale toto platí o drvivej väčšine opozičných poslancov. Navyše súčasťou práce poslanca nie je len dosahovanie zmien. Patrí tam aj to, že reprezentuje svojho voliča. A to robím pomerne poctivo.

Vy síce môžete povedať, že množstvo mojich voličov má pocit, že pre nich nič nerobím, faktom však je, že 46-tisíc z nich mi dalo krúžok vo voľbách. Necítim žiadnu potrebu vyviňovať sa, lebo v podmienkach, v ktorých som bol, som vždy robil maximum.

Boli ste tímlídrom pre školstvo. Pokúšali ste sa o návrhy systémových zmien?

Vy reálne očakávate, že poslanec príde s novým školským zákonom? Veď to je, akoby ste čakali, že niekto donesie nový Občiansky zákonník. Na ministerstvá sa predsa chceme dostať práve preto, aby to niekto z toho obrovského aparátu, čo tam je, mohol spraviť.

Chcete tvoriť koncepciu, až keď budete na ministerstve? Tam by ste už o tom, čo chcete urobiť, mali mať jasno.

Koncepcia ako základný dokument pre reformu školstva je predsa hotová. Robili na nej poprední odborníci, ktorých by som oslovil aj ja. Veď materiál s názvom Učiace sa Slovensko písal tím kvalitných ľudí.

Návrhy v ňom pritom v zásadnej miere lícujú s tým, čo by som presadzoval ja vo funkcii ministra školstva. V zásuvke mám teda hotový dokument, ktorý len treba začať realizovať.

Ten dokument vznikol na ministerstve nekvalitného ministra školstva Plavčana za Ficovej vlády.

To je mi úplne jedno.

V poriadku, len voliča môže prekvapiť, že SaS by presadzovala to, s čím prišiel Plavčan.

A tým je ten dokument nejako kontaminovaný? Že vznikol takto, je výsledkom spoločenskej situácie, formujúcej sa už za ministra Draxlera. Školstvo sa vtedy stalo jedným z faktorov, podľa ktorého sa ľudia rozhodovali vo voľbách.

Tlak spoločnosti bol pritom taký veľký, že nová vláda si ho nedovolila ignorovať, a tak prizvala expertov, aby napísali dokument, ako by to malo vyzerať v budúcnosti. Na tom, aby ten tlak vznikol, som sa pritom významne podieľal.

Na poste tímlídra pre školstvo vás v strane nahradil Branislav Gröhling. Aký je?

Svedomitý. Je to človek na správnom mieste, školstvu venuje veľa energie, komunikuje s ľuďmi, je výborný a mne sa s ním pracuje dobre. Priebežne hovoríme o všetkom, až by som povedal, že môj vplyv sa nezmenil.

Vy hádam vôbec nie ste „ješitný“.

To je výsledok môjho pobytu v džungli.

Alebo výsledok solídnej praxe v debatnej asociácii, kde ste sa naučili hovoriť diplomaticky, hoci vás niečo vnútorne štve.

Ako som už povedal, prostredie v strane je pre mňa obrovskou školou sebadisciplíny, sebaovládania a práce so sebou. Toto je výsledok. 

Martin Poliačik. Foto - archív SaS
Martin Poliačik. Foto – archív SaS

Je v poriadku, že šéf opozície Sulík sedí v europarlamente a je väčšou hviezdou v nemeckých televíziách ako v domácich? Je trochu komické sledovať, ako tu rezonuje téma Mečiarových amnestií a vášho predsedu takmer nepočuť.

Radšej by som ho videl v slovenskom parlamente. To, že jeho hlas chýba pri amnestiách, však neznamená, že tam chýba hlas SaS. V množstve televíznych relácií som bol ja a nemyslím si, že som v nich pohorel.

Naše stanovisko pomerne zmysluplne odprezentoval aj Ľubo Galko, takže každému je jasné, o čo nám ide. Na vyjednávaniach o samotných amnestiách nás zase zastupuje šéfka klubu Natália Blahová. Náš prínos k téme je teda primeraný k našej pozícii na politickej mape.

S ktorými súčasnými politikmi si rozumiete najviac?

U nás v klube s Luciou Nicholsonovou a mimo SaS s Jozefom Viskupičom, ktorého v OĽaNO považujem za kovaného liberála.

Čo bude s SaS v budúcnosti?

Zásadný posun nastáva teraz, keď sa v preferenciách blíži k 20 percentám. Ľudia už na ňu nahliadajú aj ako na štátotvornú alternatívu. Už to nie je malá strana plná odborníkov, ktorá vstúpi do vlády a obsadí len dva či tri posty, ale je schopná obsadiť väčšinu ministerstiev.

SaS sa jednoducho stala stranou, ktorá dokáže vládnuť, čo ju pozične posunulo do pozície nasledovníka toho najlepšieho, čo sme historicky videli v SDKÚ. Podľa štatistík až 90 percent našich občanov neverí ľuďom okolo seba. Neveria teda ani štátu.

Musíme sa preto sústrediť na predstavenie vízie dobre fungujúcej spoločnosti. Aj to je vec, ktorá ma stále drží v SaS. Nikde inde totiž nevidím podobný ľudský a odborný potenciál.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie