Denník N

Politika, etika a lúče optimizmu

Doba, v ktorej žijeme, sa stala celoplanetárnym zápasom progresívnych síl s tými spiatočníckymi.

Piatok poobede som strávil na konferencii Politika a etika v budove starej Národnej rady a vojvodil jej Jano Budaj, ktorý ju aj predstavil ako pokus pokračovať v Havlovej tradícii… Vôbec som tam nešiel s úmyslom rozvíjať Havlovu tradíciu, pretože od počiatku som jeho eticky podfarbenú „nepolitickú politiku“ pokladal za škodlivé gesto. Politika musí byť etická zvnútra, vo svojej politickosti.

Skôr ma zaujímalo, ako sa niektorí politici, ale aj starí vépeenkári, aj akademická či náboženská obec pozerajú na dnešné dianie. A, samozrejme, som si myslel, že hlavnou témou bude zrušenie Mečiarových amnestií. A tak pár polemických postrehov.

Eurokomisárka Jourová celkom transparentne ukázala, že etické otázky sú jej značne vzdialené, ale čestne si to uvedomovala, a tak radšej stavala otázky, akoby hľadala odpovede. Iba pri dalajlámovi si bola vcelku istá, a to dokonca so sebakritikou, že ako česká ministerka turistiky podpísala zmluvu s Čínou, ktorá obsahovala klauzulu o ignorovaní tohto náboženského vodcu. A tak zmluva, ktorá priniesla cca 150-tisíc čínskych turistov, bola vlastne zradou etiky za napchatý žalúdok. Doslovne!

Iba sa mi žiadalo to skomplikovať inak postavenou otázkou: Je zabezpečenie práce pre tisícky českých pracovníkov v turistických službách, pre malých podnikateľov, producentov služieb a ich rodiny redukovateľné na „napchaté žalúdky“? A v prospech akých hodnôt by táto obeta mala nastať? V prospech symbolického vodcu, ktorý iste nebojuje za slobodu v našom poňatí, ba ani za samostatnosť Tibetu: ale za kultúrno-náboženskú autonómiu založenú na stredovekých hodnotách? Hráme stále túto eticky falošnú hru, v ktorej nám stačí, že je protičínsky, a tak vlastne prehliadneme, za čo vlastne je?

Pán arcibiskup Zvolenský sa posťažoval, že sekularizáciou stráca Európa identitu. Mal na mysli, samozrejme, katolícku identitu. Je smutné, že časť slovenského (ale nielen) kléru nepostrehla, že tou hlavnou európskou identitou je sloboda, aj sloboda vybrať si vieru, nevieru, svetonázor a, samozrejme, sloboda ich meniť.

Povedané aj inak: nemáme predurčenú identitu, ale slobodu – a občas aj povinnosť – si identitu hľadať a zvoliť. Mravný profil musí byť výsledkom nášho vlastného úsilia a slobodnej voľby, nie predurčenosti či vnucovania. Pán arcibiskup podčiarkol rodinnú politiku, samozrejme, s akcentom na ochranu života (nenarodeného). Ale pýtam sa: Je etické zmeniť ženu na neslobodný stroj na plodenie? Obraná o možnosť antikoncepcie, či interrupcie, teda rozhodovania o sebe a aj budúcnosti svojho potomstva – to je eticky podložený model ženstva?

Kazateľ Daniel Pastirčák sformuloval oveľa etickejšiu víziu, keď na otázku o budúcnosti náboženstva v Európe povedal, že bude iste viacej výsledkom slobodnej voľby a svedomia ako vopred určených tradícií. Áno, lebo podľa mňa aj koncept, že sa Európa sekularizuje, je chybný. To, čo je a má byť sekularizované, je štát, povedané presnejšie: má sa držať v rovnakej vzdialenosti od každého náboženstva, ale vytvárať priestor na slobodnú voľbu vybrať si ktorúkoľvek vieru a podľa životnej skúsenosti aj zmeniť.

Tento prístup robí Európu špičkou sveta. Preto obavy z islamizácie alebo ateizmu sú v princípe neodôvodnené, pokiaľ sa štát prísne drží tohto konceptu. A to je treba jasne vysvetliť aj našim moslimským nielen utečencom, ale aj spoluobčanom. A áno, Iveta Radičová správne zdôraznila slobodu ako základnú hodnotu. Aj keď v značne abstraktných až akademických formuláciách, ale oceňujem jej vtipnú a výstižnú charakteristiku troch nových a nebezpečných javov: že sa stal populizmus populárny, nacionalizmus internacionálny a antiglobalizmus globálny.

Stotožňujem sa a posilňuje ma to aj v mojej diagnostike, ktorú som napokon ponúkol aj ponúkam vo svojich úvahách aj tu v Denníku N, že doba, v ktorej žijeme, sa stala celoplanetárnym zápasom progresívnych síl s tými spiatočníckymi. Bohužiaľ, so suchým konštatovaním, že nie sily minulosti, ale tí, čo myslia v kategóriách spiatočníctva, zaostalosti, predsudku, bludov, fanatizmu, tí, pre ktorých nie je hodnotou sloboda, ale kolektívny predsudok, nie demokracia, ale fundamentalizmus, nie právny štát, ale ten pravý a mocný, neomylný vodca, tak tieto sily sa derú na povrch.

Pestujem nádej a verím, že oprávnenú, že to sily pokrokovosti, rozumu, osobného svedomia, ale aj humanity, ktorá nikoho z tohto ľudského spoločenstva nevylučuje, tých, ktorí pre svoju pravdu nechcú iného obrať o slobodu mať inú pravdu, tak verím, že sa zmobilizujú. Napokon holandské voľby nielen svojím výsledkom, ale práve 82 % účasťou ukázali, že je to možné. Ak Francúzi odmietnu Le Penovú, bude to vyzerať ružovejšie, však?

A ak ešte v krátkom, až skrátenom procese zrušíme aj my Mečiarove amnestie, a to bez barličky Ústavného súdu – ako som sformuloval svoje stanovisko na spomenutej konferencii –, no nezačne sa nám aspoň tá európska realita zdať veselšia? (A keby ešte Kongres USA po stanovisku FBI k Trumpovej spolupráci s Putinom a falošnom obvinení Obamu z jeho odpočúvania spustil impeachment, tak to by už nebolo len veselšie, to by bol jarný karneval! Ale to už preháňam…)

Teraz najčítanejšie