Denník N

Akú úlohu zohrá Slovensko v budúcej Európe?

Foto – TASR
Foto – TASR

Odolá Európa tlaku pravicového populizmu a zostane spoločným priestorom demokracie a mieru, akým bola od konca druhej svetovej vojny?

Martin Dubéci je výkonným riaditeľom OZ Progresívne Slovensko.
Michal Šimečka pracuje v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe,
spolupracuje s OZ Progresívne Slovensko.

Európska únia tento týždeň oslavuje 60 rokov od podpisu Rímskych zmlúv. Keď v roku 1957 vznikalo Európske hospodárske spoločenstvo, jej zakladatelia ho vnímali ako symbol nádeje a optimizmu. Zanechávajúc za sebou starý svet – plný vojen, utrpenia a nacionalizmu – vykročili do nového veku, z ktorého, ako boli presvedčení, vzíde iná a lepšia Európa. Do veľkej miery mali pravdu. Príbeh moderného Slovenska je toho najlepším dôkazom.

Ich dediči, vrátane slovenského premiéra, prichádzajú do Ríma s obavami a so strachom: z toho, ako skončí brexit, z geopolitického chaosu, čo rozpúta Donald Trump, z odcudzenia svojich voličov a z vášne svojich populistických vyzývateľov. Ich odpoveďou je model viacrýchlostnej Európy. Na prvý pohľad ide o recykláciu debaty, ktorú európske štáty vedú prakticky od Ríma. No nie je to úplne tak.

To, čo sa zmenilo, je atmosféra, z akej sa dnes vynárajú obrysy viacrýchlostnej integrácie. Impulzom už nie je viera v nový začiatok – ako pri vzniku Schengenu či eurozóny – ale naopak strach z úpadku. Jej hybnou silou bude vzrastajúca obava zakladajúcich štátov, že nacionalistické a euroskeptické vlády – najmä tie v strednej Európe – sú balvanom, ktorý sťahuje EÚ do politického a morálneho bahna.

Proti tomu stojí strach stredoeurópskych elít zo Sofiinej voľby, ktorá bude logickým vyústením posunu k viacrýchlostnej Európe: buď prijmú liberálne hodnoty a princíp solidarity – aj v citlivých oblastiach ako migrácia, azylové právo, obrana či sociálne veci – alebo zapadnú čoraz hlbšie do svojho neliberálneho bahna, a ocitnú sa mimo jadra EÚ, v šedej zóne na pomedzí západného a ruského vplyvu.

Preskupovanie síl

Aktuálne preskupovanie síl v západnej Európe túto voľbu približuje. Po prezidentských voľbách v Rakúsku sa Holandsko minulý týždeň stalo ďalšou krajinou, kde xenofóbna a proti-európska strana utrpela porážku. Spolu s popularitou Emanuela Macrona vo Francúzsku a Martina Schulza v Nemecku ide o ďalší signál, že vlna pravicového populizmu v západnej Európe opadáva. Silnejú progresívne a liberálne hnutia. To je povzbudivá správa pre celý kontinent. No vedľajším produktom tejto dynamiky bude tlak na viacrýchlostnú Európu, rastúci úmerne s tým, o čo ostrejší bude kontrast s nacionalistickými prúdmi v strednej Európe, ktoré stelesňujú politici ako Viktor Orbán, Jaroslaw Kaczynski či Miloš Zeman.

Čo z toho vyplýva pre Slovensko? V prvom rade potrebujeme nový kľúč, ako viesť politickú debatu o Európe. Tá sa dnes odohráva medzi dvoma mantinelmi: tichou orientáciou na jadro EÚ pod vedením Nemecka, a hlučným volaním po návrate k národnej suverenite. Prvá poloha je príliš taktická a pasívna, druhá zase vedome deštruktívna. Ani jedna neponúka pozitívnu víziu budúcnosti Európy a miesta Slovenska v nej.

Vláda tvrdí, že záujmom krajiny je zostať v najrýchlejšom integračnom pruhu. Je to správny cieľ. No zároveň je to zúfalo málo. Miesto Slovenska v Európe nemožno určiť kategorickým výrokom. Nemožno ho dosiahnuť taktickým manévrovaním, ani ho zaobaliť do apolitického jazyka diplomacie. Nejde totiž o zahraničnopolitický problém.

Únia nie je cudzím priestorom, kde si musíme lopotne hľadať svoje miesto a obhajovať svoju identitu. Slovensko je organickou súčasťou európskej identity a Európa slovenskej. Počnúc kresťanskými koreňmi, našou inteligenciou, ktorá svoje vedomosti čerpala na západných školách, cez státisíce Slovákov a Sloveniek, ktoré prežili časť svojho života v Európe, po tých, čo padli pri obrane demokratickej Európy pred sedemdesiatimi rokmi. Dnešná EÚ je bytostne naším spoločenstvom: o jej osude sa rozhoduje v župných voľbách v Banskej Bystrici a tak isto na Európskej rade v Bruseli. Preto aj otázka, kam sa v EÚ zaradíme – do ktorej integračnej rýchlosti, s akými spojencami, či v akom pomere národných a európskych kompetencií – je až druhotnou.

Tou prvotnou a základnou otázkou je, o akú spoločnosť – slovenskú a európsku – sa chceme usilovať, a čo sme preto ochotní urobiť. Ak chceme presadiť progresívnu víziu krajiny – kde je štát efektívnym nástrojom verejného dobra, kde ekonomický rast nie je závislý od lacnej pracovnej sily, kde hospodársky rozvoj netriešti sociálny kapitál a neničí životné prostredie, kde otvorené hranice a digitálna revolúcia sú príležitosťou pre všetkých, a kde je bezpečnosť vyvážená toleranciou a slobodou – musíme to nastoliť ako európsky záujem. Žiadny z týchto cieľov nemožno dosiahnuť výlučne na národnej úrovni. Preto musíme zároveň presadzovať progresívnu víziu Európy – ako slovenský národný záujem.

Dobudovanie eurozóny

Čo to znamená v praxi? V prvom rade to znamená dobudovanie eurozóny. Menová únia vo svojej súčasnej podobe – bez fiškálnej a investičnej politiky, bez automatických stabilizátorov, bez funkčnej bankovej a kapitálovej únie – len prehlbuje makroekonomickú nerovnováhu a vzájomnú nevraživosť medzi štátmi. Aby sa eurozóna posunula vpred, musí byť viac než len prísnym účtovníkom, ktorého nezaujíma nič iné než finančná disciplína a cenová stabilita. Jej politickým zmyslom musí byť zbližovanie životnej úrovne Európanov, ako aj boj proti chudobe a nerovnosti, napríklad zavedením európskeho systému poistenia proti nezamestnanosti a iných proticyklických opatrení.

To isté platí o jednotnom trhu. Ten stále fakticky neexistuje v kľúčových oblastiach služieb či digitálnej ekonomiky, v ktorých leží ťažisko budúceho rastu. To výrazne brzdí potenciál slovenských firiem. No ďalšia liberalizácia trhu musí ísť ruka v ruke s posilnením európskej sociálnej legislatívy. Faktom je, že konkurencieschopnosť Slovenska spočíva práve v nižších sociálnych štandardoch – mzdách či ochrane zamestnancov – oproti západným partnerom. No z pôvodnej výhody je dnes bremeno, čo nás drží v polohe „lacnej montovne“ na periférii jednotného trhu – lebo si v nej konkurujeme s Poľskom, Maďarskom či Rumunskom. Ak sa chceme z tohto dumpingového objatia vymaniť – a nepodryť pritom princíp voľného pohybu – cesta vedie práve cez dohodu na spoločných európskych štandardoch.

Treťou oblasťou, kde musíme presadzovať celoeurópsku zmenu, je bezpečnosť. EÚ v tejto chvíli nepotrebuje vlastnú armádu. EÚ však potrebuje skutočnú bezpečnostnú politiku – dovnútra aj navonok. V praxi to znamená všetko od vojenských zborov schopných okamžitého nasadenia cez spoločnú ochranu schengenskej hranice po jednotnú spravodajskú a protiteroristickú zložku. Je načase, aby EÚ prevzala zodpovednosť za ochranu svojich občanov pred terorizmom či hybridnou destabilizáciou zo strany Ruska.

Priestor bez vojny

No nesmie pritom stratiť svoju civilnú dušu. Výnimočnosť EÚ spočíva práve v tom, že z Európy vytvorila priestor, kde mier je viac než len absencia vojny. Ponúka hlbšiu kvalitu bezpečnosti, tým, že mení politický a sociálny podklad, z ktorého vyvierajú mocenské konflikty a bezpečnostné hrozby. Túto pridanú hodnotu EÚ musíme uplatniť aj v kontexte súčasných hrozieb terorizmu či hybridnej vojny: to znamená, okrem represie, aj tlmenie systémových príčin politickej radikalizácie, ako je sociálne vylúčenie v getách alebo pocit existenciálnej neistoty v pohyblivom piesku globalizácie.

Podobnú rovnováhu medzi bezpečnosťou a humanizmom musíme hľadať aj v otázke hraníc a migrácie. EÚ potrebuje dôslednú kontrolu vonkajších schengenských hraníc, no nie preto, aby sa uzavrela pred svetom, ale naopak preto, aby mohla zostať otvorená legálnej a regulovanej migrácii.

S tým súvisí aj štvrtá oblasť zmeny. Slovensko aj Európa naliehavo potrebujú oživiť svoje liberálne korene a demokratické inštitúcie. EÚ je dnes symbolom odcudzenia od liberálnej demokracie. Stala sa hromozvodom frustrácie tých, čo majú pocit, že liberálna demokracia pracuje proti nim, pohŕda ich názormi a identitou, ignoruje ich obavy, a vylučuje ich z podielu na politickom rozhodovaní a ekonomickom bohatstve. Jedným z liekov je demokratizácia EÚ. Národné parlamenty by mali získať väčší vplyv na tvorbu európskej legislatívy – nielen, ako je to dnes, možnosť ju za určitých okolností blokovať. To isté platí pre samosprávy a občiansku spoločnosť.

No všetci cítime, že inštitucionálne úpravy nestačia. Odpoveďou musí byť autentická politická alternatíva. Slovenská a európska. Proti strachu a frustrácii musíme postaviť nádej a vieru v pokrok. Proti hnevu pravicového populizmu musíme postaviť progresívnu víziu Slovenska a Európy. Tá bude aj odpoveďou na otázku, kam patríme. Pretože miesto Slovenska v EÚ nie je len vecou geografickej polohy, hĺbky integrácie či strategických väzieb. Je vecou nášho odhodlania a schopnosti tvoriť súdržnejšiu a spravodlivejšiu Európu.

 

 

Teraz najčítanejšie