Denník N

Skutočným príbehom holandských volieb bola implózia ľavice

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Stále sa strachujeme o rast extrémizmu na pravej strane politického spektra. Lenže nakoniec sa môže ukázať, že odchod starej ľavice a otázka, kto ju nahradí, sú dôležitejšie ako vzostup „novej krajnej pravice“.

Keď žijete v po anglicky hovoriacom svete, je ľahké pozerať sa na svet cez okuliare citlivé na populizmus. A niet sa čo čudovať: každý deň sledujeme nekonečný seriál brexitu a Trumpovho prezidentstva. V oboch týchto príbehoch (v rozličnej miere) vystupujú muži so zlými spôsobmi a zlými účesmi; vidíme v nich útoky na expertov a imigrantov; sledujeme pohŕdanie domácimi a medzinárodnými inštitúciami, ktoré desaťročia udržiavali mier a podporovali prosperitu. Keď sa pozrieme na iné krajiny, prirodzene hľadáme tie isté fenomény.

Žiadna populistická vlna

Z týchto dôvodov pritiahli nedávne holandské parlamentné voľby, ktoré zvyčajne nevyvolávajú v po anglicky hovoriacom svete veľký záujem, nezvyčajné množstvo pozornosti. Preto sme priamo v centre politickej scény videli Geerta Wildersa. Holandský politik, ktorý sa v skutočnosti pohyboval v holandskej politike mnoho rokov – do parlamentu ho prvýkrát zvolili v roku 1998 a jeho strana v minulosti podporovala vládne koalície –, sa nedávno pretransformoval na zlého muža so zlým účesom, ktorý zodvihol populistickú pochodeň a priniesol ju do Haagu.

Tento priateľ Trumpovho stratéga Stephena K. Bannona a niekdajšieho šéfa UKIP Nigela Faragea vystúpil minulý rok na konvente americkej Republikánskej strany, privítal brexit a viditeľne sa snažil postaviť sa do polohy, že je súčasťou niečoho, čo vyzeralo ako medzinárodný trend.

Krátku chvíľu, keď politik v prieskumoch dosahoval najväčšie úspechy, sa zdalo, že sa Wildersova Strana pre slobodu môže stať v dlhodobo fragmentovanom holandskom parlamente najsilnejšou frakciou. Ale neobyčajne vysoká voličská účasť v minulotýždňových voľbách priniesla dosť odlišné výsledky. Hlasov pre Wildersa mierne pribudlo a v novom parlamente obsadí strana dvadsať zo 150 kresiel. Ale nebola to žiadna populistická vlna. Namiesto toho zostáva najsilnejšou stranou stredopravá Ľudová strana pre slobodu a demokraciu doterajšieho premiéra Marka Rutteho a veľká väčšina voličov dala prednosť stranám, ktoré chcú zostať v Európskej únii.

Pomalý kolaps

Pretože sme sa na Holandsko pozerali cez okuliare citlivé na populizmus, unikol nám väčší príbeh: implózia zjednotenej stredoľavice – v Holandsku reprezentovanej Stranou práce – je vecou, ktorá má skutočne paneurópsky význam a zasahuje voličstvo v takmer každej krajine. Hoci ju v niektorých krajinách pozdržali centristi typu Tonyho Blaira, tento pomalý kolaps sa deje už dve desaťročia, odvtedy, čo koniec komunizmu odniesol sen o štátom riadenej ekonomike a ekonomická zmena podkopala odbory rovnako ako solidaritu pracujúcej triedy, ktorú vytvorili.

Po celom kontinente sa rozčarovaní bývalí ľavičiari často posunuli do náruče xenofóbov, zvlášť odvtedy, čo mnohí z nich – najnápadnejšie francúzsky Národný front Marine Le Penovej, ale tiež rakúska Strana slobody a poľské Právo a spravodlivosť – v súčasnosti obhajujú to, čo by sa dalo nazvať aj marxizmom light alebo menej zdvorilo národným socializmom: zahŕňa to opätovné znárodnenie priemyslu, obmedzenie obchodu a väčší sociálny štát.

Ale ďalší, ktorí opustili ľavicu, sa vydali inou cestou. Niektorí podporujú liberálov, ako je francúzsky prezidentský kandidát Emmanuel Macron, alebo zelených, ako je víťaz rakúskych prezidentských volieb Alexander Van der Bellen. V holandských voľbách dramaticky stúpla podpora pre sociálnych a ekonomických liberálov rovnako ako pre Zelenú ľavicu.

Odpoveďou môže byť aj budúcnosť

Nakoniec sa môže ukázať, že odchod starej ľavice a to, kto ju nahradí, je dôležitejšie ako vzostup „novej krajnej pravice“. Je pravda, že medzinárodný populizmus pochopil oveľa skôr, že dramatické zmeny, ktoré vytvoril internet, sociálne siete a automatizácia, rovnako ako obchod a globalizácia, znamenajú, že demokratický Západ potrebuje nové politické strany s novou filozofiou. Odpoveď populistov bola negatívna a nahnevaná a v niektorých prípadoch ňou bola nedemokratická radikálna nostalgia: odmietnutie prítomnosti za cenu revolučného návratu k nejakej idealizovanej, úplne bielej minulosti s plnou zamestnanosťou.

Ale odpovede môžu byť aj iné. Možno sa sklamaní voliči môžu tiež mobilizovať okolo pozitívnych projektov. Mohli by ich zlákať nové strany alebo noví lídri, ktorí namiesto nedosiahnuteľnej minulosti ponúkajú víziu lepšej budúcnosti. Naposledy to v po anglicky hovoriacom svete nefungovalo najlepšie. Ale to neznamená, že sa to vôbec nemôže stať.

© Washington Post

Autorka je americká novinárka a historička 

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie