Denník N

Dobre už bolo

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

V minulosti sme verili, že budeme mať lepší život než predkovia. Dnes sme zavalení obavami, že prichádzajú horšie časy, a nanajvýš môžeme dúfať, že udržíme status quo.

Médiá u nás aj vo svete píšu o poklese dôvery voči demokracii, kapitalizmu, inštitúciám či politikom takmer každý deň. Osobitne znepokojivé sú prieskumy medzi mladými ľuďmi zo západných krajín, ktoré ukazujú, že demokraciu považuje za najlepší spôsob vlády už menej ako polovica mileniálov (generácia dvadsiatnikov). Rastúcu nespokojnosť vidno aj na vzostupe populistov (ako Trump) a extrémistov (ako Kotleba). Prečo ľudia, ktorí žijú v slobode a v materiálnom dostatku, strácajú vieru v lepšiu budúcnosť?

Prečo nie sme šťastní

Žijeme v ťažkých časoch a v zložitom svete, ktorý sa mení tak rýchlo, že ani najotvorenejšie hlavy sa niekedy, skrátka, nestíhajú prispôsobiť. Od veľkých objavov k premene spoločnosti bolo v minulosti treba tisícročia, vo výnimočných prípadoch storočia. Ale dnes je to vo väčšine prípadov nanajvýš otázka rokov. Keď som pred dvoma desaťročiami začínal pracovať ako novinár, nemali sme k dispozícii nijaký google, internet bol v plienkach, email bola exotická zábavka pre pár ľudí a mobil vážil 2 kilogramy a bol vzácnejší ako auto. Dnes sú všetky tieto veci banálnou súčasťou života nielen pre novinárov, ale doslova pre každé dieťa. Premenili spôsob, akým pracujeme, žijeme, uvažujeme. Vytvorili nové odvetvia ekonomiky, ktoré dnes vo vyspelých štátoch čoraz významnejšie ťahajú ekonomický rast, zamestnávajú čoraz viac ľudí a umožňujú nám vytvárať veci, o akých sme ani nesnívali. A to je len jeden príklad. A to je len dvadsať rokov.

Prichádzajú však nové objavy a rýchlosť, s akou premieňajú spoločnosť, je čoraz väčšia. Sociálne médiá za pár rokov zásadne premenili spôsob, akým ľudia komunikujú či vyhľadávajú informácie. Nie nutne k lepšiemu, ale na nepoznanie. Iný príklad, ktorý bol v minulosti často zdrojom obáv z rútiacej sa apokalypsy, sa týka energie. Zásoby fosílnych palív sa raz minú. Nevieme kedy, ale raz určite. Lenže využitie slnečného žiarenia a iných nefosílnych zdrojov na získavanie energie prechádza v posledných rokoch zásadnou premenou a o pár rokov je dosť dobre možné, že efektivita solárnych panelov či prílivových elektrární vzrastie (a ich cena klesne) natoľko, že dokážu zabezpečiť všetku energiu, ktorú ľudstvo pre svoje fungovanie potrebuje. Alebo medicína: stále nové objavy nám umožňujú žiť kvalitný život, na aký naši predkovia – ak mali rovnaké diagnózy – nemohli ani pomyslieť. Nech sa pozrieme prakticky na akúkoľvek oblasť ľudského úsilia, vidíme stále to isté: Vývoj sa nezastavuje, ale naopak zrýchľuje.

Robí nás tento vývoj šťastnejších? Zrejme práve v tejto otázke je zdroj obáv, že budúcnosť potemnieva. Lenže debatovať o šťastí je veľmi zradné. Je to čisto subjektívna kategória. Vo všetkých merateľných kategóriách (ktoré však o šťastí nehovoria skoro nič) sa svet ako celok „zlepšuje“. Nikdy v moderných dejinách nežilo tak málo ľudí v absolútnej chudobe ako dnes. Nikdy nežilo toľko ľudí v bezpečí. Nikdy nemalo toľko ľudí prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a sociálnemu zabezpečeniu ako dnes. Hoci sa tomu pri sledovaní správ niekedy ťažko verí, štatistiky neklamú. Ale hovoria niečo o tom, či sme šťastnejší než naši predkovia? V tomto sa musíme spoliehať na pocity, a dnes sa šíri jeden veľmi silný. Nespokojnosť.

Kto za to môže?

Hlásatelia prichádzajúcej temnoty – od rôznych apokalyptických jazdcov, cez alarmistov rôzneho druhu, až po protisystémových kritikov spoločnosti – sú zvyčajne s odpoveďou na otázku „Kto za to môže?“ rýchlo hotoví. Za zmarenie nádejí budúcich generácií môže establišment, ktorý sa vytvoril v dôsledku globálneho víťazstva kapitalizmu, humanizmu či liberálnej demokracie. No, niekedy to skôr vyzerá, že príčinou obáv z temnej budúcnosti sú práve oni, títo apokalyptici, alarmisti a kritici. Zasievajú strach, útočia na pudové obavy ľudí, štylizujú sa do roly záchrancov sveta, civilizácie, národa či rodiny. Bolo by však veľmi lacné dospieť k záveru, že za všetky problémy so šťastím môžu títo „záchrancovia“. Jednak tu sú odjakživa, čiže ich existenciou sa nevysvetľuje presvedčenie, že v minulosti bolo akosi lepšie, budúcnosť bola vnímaná ako nádej a ľudia boli šťastnejší (dajme nabok, či to bolo naozaj tak). Ale najmä, kritika, zvedavosť a pochybnosť sú hlavné predpoklady, ktoré dali vzniknúť tomu, čo nazývame moderná spoločnosť. A kritika, skúmanie a spochybňovanie modernej spoločnosti preto nie je v rozpore s touto spoločnosťou, ale je, naopak, súčasťou jej DNA. Hlavný rozdiel je asi v tom, že v minulosti nemali k dispozícii globálne informačné a sociálne siete, ktoré dnes v priebehu minút rozšíria do sveta úplne hocičo a čoraz viac nahrádzajú tradičné zdroje informácií o svete. A formujú naše očakávania.

Čiastočnou odpoveďou na rastúcu nespokojnosť by mohlo byť aj správanie sa ekonomických a politických elít. Bohatí a vplyvní tohto sveta robia chyby ako hocikto iný, len dôsledky tých chýb bývajú občas vážnejšie, pretože sú bohatí a vplyvní. Lenže kedy v minulosti to tak nebolo? A kedy mal človek z neprivilegovaného prostredia takú šancu stať sa ak už nie rovno bohatý a vplyvný, tak prinajmenšom súčasťou toho, čo nazývame „slušný život“ (prístup k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, bývanie, bezpečnosť…)? Nie každému sa to podarí, je však isté, že nikdy v dejinách nemali ľudia takú šancu relatívne zbohatnúť a ovplyvňovať vývoj okolo seba ako dnes. Ale spokojnejší nie sme.

Objav dôvery a jeho dôsledky

Dôvera v budúcnosť, o ktorej je reč, je však v 70-tisíc ročnej histórii druhu Homo sapiens, teda v našich dejinách, veľmi nový vynález. Podľa historika Yuvala Harariho, ktorý je autorom zásadnej knihy Sapiens (Úchvatný i údesný príbeh ľudstva), sa objavenie dôvery v budúcnosť datuje len päť storočí dozadu.

Bol to zásadný objav. Predtým „všetci predpokladali, že minulosť bola lepšia než súčasnosť a budúcnosť bude prinajlepšom rovnaká, ak nie horšia,“ píše Harari. Znie to povedome, však? „Naši predkovia mali za to, že celkové bohatstvo je obmedzené alebo sa dokonca znižuje. Nikdy by neuverili, že by ich kráľovstvo alebo celý svet mohli o desať rokov produkovať viac než v súčasnosti a že by ekonomika mohla rásť. Celkové bohatstvo bolo možné deliť, ale nie zväčšovať.“ Tomu mnohí veria aj dnes, hoci skúsenosť posledných pár storočí vo všetkých ohľadoch presviedča o opaku. Dôvera v budúcnosť umožnila vznik úveru, a ten zásadne prispel k investíciám do výskumu a vývoja, ktorý bol zasa rozhodujúcim „palivom“ priemyselnej revolúcie. Ak by platila téza, že svetové bohatstvo je stále rovnaké, podnikateľský úver by nemohol existovať, pretože jeho existencia je daná očakávaním, že zajtrajší kapitál bude väčší ako dnešný.

„S vedeckou revolúciou sa ujala myšlienka pokroku, čiže predstava, že je nutné uznať nevedomosť a investovať do objavov, ktoré svet zlepšia. Nápad sa rýchlo presadil aj v ekonomickom uvažovaní. Viera v pokrok znamená, že objav nových krajín, technológia a organizácia zvýšia objem produkcie, obchodu aj bohatstva,“ vysvetľuje Harari vo svojej knihe. Okrem toho, a to je v časti sveta, ktorá stojí na kresťanských základoch, osobitne dôležité, objavenie viery v budúcnosť zbavilo ľudí strachu, že bohatstvo vedie k večnému zatrateniu. Kým bol každý presvedčený, že zbohatnúť je možné iba na úkor niekoho iného, bolo bohatnutie vnímané ako hriech. Keď ľudia zistili, že ekonomika môže byť aj hra s nenulovým súčtom (bohatnúť môžu aj všetci naraz, hoci v rozličnej miere) a že sledovanie vlastného prospechu môže prospievať aj ostatným naokolo, nič už nebolo ako predtým.

S touto tézou prišiel v roku 1776 anglický filozof a zakladateľ politickej ekonómie Adam Smith vo svojom slávnom Pojednaní o podstate a pôvode bohatstva národov. Podstatou tejto úvahy je, že keď zbohatnem ja, budete sa mať lepšie aj vy, pretože si od vás budem môcť niečo kúpiť. „Smith otvoril boháčom bránu do neba, poprel totiž tradičný rozpor medzi bohatstvom a morálkou,“ píše Yuval Harari. Kto hľadá presvedčivý argument v prospech dôvery v (lepšiu) budúcnosť, nájde ho v ekonomickom vývoji Západu (a následne zvyšku sveta) za posledných pár storočí.

História už nestačí

Tento ekonomický vzostup ako dôsledok viery v budúcnosť tiež preukázal dôležitosť iných spoločenských inštitúcií, ktoré sa vyvinuli v synergii s ním a dnes tvoria náš svet. Vláda zákona a jeho vymáhateľnosť nezávislým súdnictvom či ochrana súkromného vlastníctva sú tie hlavné. Tam, kde je právo nad vládcom a jeho dodržiavanie je naozaj vymáhané, sa nikto nemusí báť, že jeho kapitál (peniaze, práca, pôda…) niekto svojvoľne zničí alebo ukradne. Kde to takto funguje, tam prosperujú oveľa viac než na miestach, kde je, naopak, vládca (alebo mafia) nad zákonom. Tieto dnes už banálne pravdy často menili dejiny – umožnili napríklad slabým Holanďanom zbaviť sa v 16. storočí nadvlády silných Španielov, či neskôr Britom vytvoriť najväčšie svetové impérium v dejinách.

Inými slovami, demokracia (liberálna demokracia) je z historického pohľadu príčinou a zároveň aj dôsledkom ekonomického a sociálneho vzostupu ľudstva. Ibaže dnes mnohí považujú slobodu a relatívny blahobyt za dané, a tak pohľad na nedávnu históriu už na povzbudenie nádeje v budúcnosť akosi nestačí.

Ak teda hľadáme nejakú nádej v budúcnosti, mali by sme mať na pamäti niekoľko dôležitých momentov. Prvým je, že to bolo práve objavenie dôvery v budúcnosť, ktoré umožnilo vedecký, technický, ekonomický, sociálny aj politický pokrok, vďaka ktorému sú dnes Západ a svet tým, čím sú. Druhým je, že tento pokrok, nech ide tým či oným smerom, nie je nutne cestou k individuálnemu šťastiu, na definícii ktorého sa navyše často nezhodnú ani členovia najbližšej rodiny. Viera v lepšiu budúcnosť nás okrem úžasných vedeckých objavov doviedla aj k revolúciám a totalitným ideológiám, ktorých dôsledky boli často naozaj desivé a opakovane potvrdili, že hľadanie kolektívneho šťastia je v najlepšom prípade iba ilúziou. A teda, ak niekto hľadá riešenie tejto nespokojnosti v grandióznych kolektívnych utópiách, mali by sme byť v strehu. No a tretí dôležitý moment je, že s neuspokojivým stavom sveta by sme určite mali skúsiť niečo robiť, pretože dôvera v budúcnosť nie je ročné obdobie, ktoré vždy nutne a samo od seba príde. Inými slovami, ak máme veriť v lepšiu budúcnosť, musíme urobiť niečo pre to, aby sme si ju zaslúžili.

Autor je publicista

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie